Resocializácia a rehabilitácia

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 17.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 956 slov
Počet zobrazení: 13 870
Tlačení: 651
Uložení: 774
Metódy sociálnej práce so závislými. Resocializácia a Rehabilitácia.
 
Sociálno-patologické javy študuje vedný odbor sociálna patológia (z gréč. pathos = utrpenie, vzrušenie; logos = slovo, náuka, reč).
Sociálna patológia je zhrňujúci pojem pre nezdravé, nenormálne, obecne nežiadúce spoločenské javy, tzn. spoločensky nebezpečné, negatívne sankciované formy deviantného správania, ale hlavne pre štúdium príčin ich vzniku a existencie. Do sociológie zaviedol tento pojem H.Spencer hľadajúci paralelu medzi patológiou (chorobou) sociálnou a patológiou (chorobou) biologickou, medzi biologickým organizmom a spoločenským organizmom, ich štruktúrami a funkciami. Spencerovský biologizmus je hlavnou príčinou neskoršieho zamietania pojmu sociálna patológia a jeho nahradzovania pojmami sociálna deviácia či sociálna dezorganizácia.

E.Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobných a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených sociálnych noriem, ale zároveň sú organickým komponentom života sociálnych celkov. Durkheim poukazoval i na niektoré pozitívne funkcie sociálno-patologických javov (i negatívne javy prinášajú poznanie a pokrok v myslení spoločnosti). Obtiažnosť vymedzovania patologického v sociálnej i biologickej sfére vyplýva z obtiažnosti definovania normality. Podľa E.Syrišťovej je logickým predpokladom porozumenia abnormity pochopenie normality, mať jasno v normalite.

Faktory podmienenosti sociálno-patologických javov sú sociálne normy, vlastnosti indivídua, zvláštnosti sociálno-patologických javov a okolnosti miesta a času. Príčiny vzniku sociálno-patologických javov spočívajú v disharmónii týchto prvkov. Sociálne normy sú určité spôsoby správania, charakter vzťahov ako i ciele konania ľudí a spôsoby dosahovania cieľov. Sociálne normy v sebe zahŕňajú právo, morálku, obyčaje a tradície, estetické, politické a náboženské normy. Ďalšími komponentmi (okrem sociálnych noriem), ktoré zahŕňajú všetky oblasti života, a deformáciou ktorých vzniká deviantné správanie, sú sociálne hodnoty, sociálne vzťahy a sociálne inštitúcie.

Schéma:

a) východiskom soc deviácie je zmena hodnotových orientácií, ktorá je podmienená v objektívnych podmienkach

b) zmena orientácie je stále väčšia a vedie k zvýš počtu konfliktov a k narúšaniu sociálnych noriem, ktoré regulujú

c) ak daný proces nie je kontrolovaný a nevyvoláva nutnú sociálnu reakciu, sociálna norma prestáva fungovať a vzniká tieňová normotvorba, naruší sa fungovanie sociálnych inštitúcií a nahrádzajú sa neformálnymi vzťahmi

d) nevratná zmena v systéme spoločenských vzťahov, rastú sociálne rozpory produkujúce sociálne deviantné správanie a je možné pozorovať rast dynamiky protispoločenských vzťahov

Príčiny vzniku sociálno-deviantných javov je nutné hľadať v osobnosti devianta a v deformovanom hodnotovom systéme, v nedostatočnom sociálnom konsenzuse. Sociálne deviácie vznikajú v dôsledku zaostalosti normatívneho systému a kultúrnej medzery. Z hľadiska aktéra môže byť vznik deviácie kauzálne podmienený geneticky, mentálnou nedostatočnosťou, vplyvom rodinného prostredia, priebehom socializácie a biografickou dráhou.

Rozdelenie sociálnych deviácií
Sociológia rozlišuje deviácie pozitívne a negatívne, tzn. každá odchýlka od normy je deviácia, teda nielen porušenie a nedodržanie normy, ale aj jej preháňanie do krajností je považované za deviáciu (alkoholizmus-militarná abstitnencia, chudoba-nadmerné bohatstvo).

Sociálne deviácie delíme i na:
- primárne - porušenie pravidla na základe prvotného impulzu,
- sekundárne - sú dôsledkom reakcie indivídua na označenie jeho chovania za správanie deviantné.
Je to zdvojená reakcia, tzn. reakcia aktéra na reakciu verejnosti na jeho primárnu deviáciu.

Sociálna deviácia závisí od sociálneho definovania deviantného správania v tej ktorej spoločnosti. Deviácia teda nie je absolútna, ale relatívna - závisí od času, miesta, kultúry, tradícií a sociálnych okolností, pretože v rôznych kultúrach, spoločnostiach a sociálnych skupinách a v rôznych obdobiach ich vývoja a za rôznych okolností platia rôzne normy a vzory správania. Z toho vyplýva, že sa budú odlišovať i definície deviantného správania. (V kresťanstve je neprípustné, aby muži vstupovali do chrámov s pokrývkou hlavy, judaizmus to naopak prikazuje. Príkladom je i násilná smrť človeka, ktorá je bežne verejnosťou chápaná ako vražda, a teda deviantné správanie. Ale za určitých okolností /vojnový konflikt, obrana vlasti/ je spoločnosť ochotná tolerovať a prikazovať zabíjanie.)

Pre pochopenie sociálnych deviácií je dôležitá znalosť sociálnych noriem. Väčšina noriem nie je formálne fixovaná, mnohé z nich sa ťažko verbálne vyjadrujú. Každá norma je vybavená sankciou. Sankciovanie normy je dôkazom, že norma sama predpokladá možnosť svojho porušenia. (Kde nie je norma, nie je deviácia, a naopak.) Extrémne správanie je stíhané trestne alebo iným systémom sociálnej kontroly.

Formy a metódy boja so sociálnymi deviáciami závisia od:
- druhu a intenzity sociálnej deviácien
- typu spoločnosti (noriem, hodnôt, ekonomických a technických možností)n

Rozlišujeme 4 základné prístupy boja so sociálnymi deviáciami:

A/
sociálno-profylaktický prístup - založený na predstave existencie objektívnych príčin sociálnej deviácie. Tento prístup má dlhú tradíciu. Jeho cieľom je odhaľovať, odstraňovať, neutralizovať príčiny a podmienky, ktoré sociálnu deviáciu vyvolávajú. (Zabrániť zločinu je účinnejšie ako ho trestať.)

B/ použitie sankcií - je najstaršia forma boja so sociálnymi deviáciami (potrestanie páchateľa). Ide zväčša o právnu formu zakotvenú v trestnom zákone. Činnosť tohoto prístupu je ale pochybná, pretože sa objavujú prejavy neefektívnosti nápravy páchateľov len (hlavne) väzením a podobnými trestami a vzniká potreba dokonalejšieho poznania príčin sociálno-deviantných javov. Zvýšenie počtu deviantných javov, preťaženie a „zdraženie“ súdnych procesov spôsobuje nedôveru obyvateľstva v účinnosť teórie odplaty (= zločin je čin slobodnej vôle indivídua a trest je očistným vykúpením od viny).

C/ lekársko-biologický prístup - slúži prevažne ako doplnková forma iných spôsobov boja so sociálnymi deviáciami. Zameriava sa na lekársko-biologické faktory niektorých deviácií: alkoholizmus, toxikománia, samovražednosť, TČ osôb fyzicky a psychicky defektných. Z právneho hľadiska ide v týchto prípadoch o nedbalosť alebo afekt.
Deviantné jednanie je spôsobené deformovanými prvkami ľudskej psychiky, nezávisle na individuálnej vôli.(Nepríčetnosť = pod vplyvom psychofyzických faktorov sa indivíduum nezdrží trestného jednania.) Lekársko-biologický prístup sa uplatňuje najmä v týchto prípadoch:

-spáchanie trestného činu pri existencii neurózy, psychopatie a iných psychických anomálií, ktoré neeliminujú príčetnosť, nadmerné užívanie alkoholu, ranné obdobie alkoholizmu, narkománia v počiatočných štádiách súvisiaca s narušením sociálnej normy, stresové situácie vyvolávajúce nebezpeč z hľadiska suicidity - suicídium samovražda

D/ komplexný prístup a sociálne plánovanie - ide o komplexné opatrenia v boji so sociálnymi deviáciami. Komplexný prístup k človeku znamená upevňovanie mravných noriem a úcty k človeku, citlivý vzťah k potrebám ľudí, nabádanie k plneniu si povinností, k dodržiavaniu zákonnosti, kladenie dôrazu na voľný čas mládeže (kvalita literatúry a umenia pre mládež), zlepšenie právnej výchovy a v neposlednom rade potreba zvyšov ekon úrovne života. Najúčinnejšie a najefektív je však použitie kombinácie všetkých prístupov s ohľadom na individ potreby.

Závislosť - Vzájomný vzťah, v ktorom nejaký objekt alebo jav nemôže naplno a trvalo existovať bez iného objektu alebo bez podmienok týmto objektom vytváraných. Pojem závislosť sa najčastejšie vyskytuje v spojitosti s drogami (pozri droga). Samotná drogová závislosť (pozri drogová závislosť) predstavuje len jednu stránku tohto mnohoznačného pojmu. Prestavuje súbor príznakov (symptómov), ktoré vznikajú následkom pôsobenia príslušného podnetu na organizmus alebo psychiku človeka. Príznaky závislosti sa aktivizujú pri oslabení pôsobenia podnetu, ale najmä pri jeho absencii. Závislosť môže mať podobu potreby, kde podľa druhu potreby je možné vymedziť tri skupiny závislostí necesitné (nevyhnutné), obvykle ide o bazálne biologické potreby - potrava, životné prostredie, pohyb a pod., posibilné (možné) - od profesie, činností, osôb, spoločenských podmienok a pod., obsedantné (nutkavé), ktoré môžu byť v norme alebo v subnorme - od koníčkov, záujmov, pôžitkov, alkoholu, drog a pod.
 
Podľa etáp ontogenetického vývoja je možné závislosť diferencovať na :
• závislosť s vekom pretrvávajúca - napr. závislosti vyplývajúce z bazálnych potrieb,
• závislosť s vekom pribúdajúca - napr. závislosti súvisiace so somatickým a psychosociálnym dozrievaním,
• závislosť s vekom ubúdajúca - napr. závislosti súvisiace s involučnými procesmi v priebehu starnutia. Na základe sociálnych noriem môže byť závislosť želaná, odporúčaná, vynucovaná. V dôsledku toho sa v určitej kultúre ustálili a zafixovali niektoré prejavy závislého resp. nezávislého správania nielen podľa veku, pohlavia, ale i spoločenského postavenia. Závislosť - nezávislosť sú koexistujúce pojmy. Na základe koexistencie oboch premenných človek spravidla nemôže byť charakterizovaný absolútnou závislosťou, ani absolútnou nezávislosťou. Absolútny výskyt iba jednej dimenzie by vylučoval existenciu druhej dimenzie, čo vylučuje koexistencia. Závislosť je teda možné charakterizovať ako vzťah medzi dvoma javmi, z ktorých prvý - subjekt je nositeľom závislosti a druhý - objekt je predmetom závislosti. Výsledkom uvedeného vzťahu je správanie, ktoré sa pri subjekte môže prezentovať v norme a subnorme. Pri správaní v norme je subjekt schopný kontrolovať, usmerňovať svoje závislé správanie vo vzťahu k objektu závislosti. Pri správaní v subnorme nie je subjekt schopný korigovať svoje správanie vo vzťahu k objektu závislosti.
Toto subnormné (nachádzajúce sa pod normou) -  patologické  závislé správanie je založené na vášnivej (chorobnej) túžbe, ktorá je spravidla mimo autoregulačné (autoregulácia -  je spôsob, akým si živé organizmy riadia svoje základné životné procesy; schopnosť technického zariadenia automaticky prispôsobiť činnosť prístrojov zmenám podmienok možnosti postihnutého.)
Poznáme viac druhov subnormných závislostí.

Z aspektu ich vplyvu a negatívnych sociálnych dôsledkov môžeme ako najzávažnejšie uviesť :
- drogovú závislosť,
- hráčsku závislosť (hráčske automaty, počítačové hry),
- závislosť na práci,
-závislosť na internete,
- kultovú závislosť (niektoré náboženské sekty).

Resocializácia sa definuje ako „akýkoľvek sociálny zásah s cieľom integrovať (integrácia scelenie, zjednotenie, spojenie, zmiešanie ) bývalých alebo súčasných problémových užívateľov drog do spoločenstva“.
Tri „piliere“ resocializácie sú (1) bývanie, (2) vzdelávanie a (3) zamestnanie (vrátane odbornej prípravy). Uplatniť možno aj iné opatrenia, napr. poradenstvo a aktivity voľného času.

Resocializácia
- postupy, ktoré sú zamerané na zmiernenie, prekonanie a zabránenie opakovaniu dlhodobo pretrvávajúcej HN alebo SN s cieľom zapojiť občana do života v prirodzenom prostredí
- akýkoľvek sociálny „zásah“ s cieľom integrovať občana do spoločnosti 
 
Cieľ resocializácie
-odstraňovanie, minimalizovanie dôsledkov dlhodobo pretrvávajúcej  nepriaznivej situácie
 
Resocializačná činnosť
- zameriava sa hlavne na pomoc pri riešení sociálnych situácii, v ktorých sa občan ocitne z dôvodu drogovej závislosti, alkoholizmu, páchania trestnej činnosti a iných soc-patologických javov
 
SOCIÁLNA REHABILITÁCIA – komplexné, koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca s cieľom jeho začlenenia alebo znovuzačlenenia do spoločnosti
  Habilitácia – prvotné začlenenie jedinca do spoločnosti (deti)
  Rehabilitácia – opätovné začlenenie jedinca do spoločnosti
 
WHO(Svetová zdravotnícka organizácia) v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovu začlenenie do spoločnosti. Pod spoločenských začlenením rozumieme jeho aktívnu účasť na pracovnom procese, vzdelávaní alebo ďalších aktivitách spoločenského a verejného života, ale tiež rozvoj kontaktov v súkromnom živote
soc. rehabilitácia (začlenenie ženy po materskej dovolenke do prac. Procesu)
 
1.  Orientácia na potreby klienta - Ak nie sú naplnené potreby počas života v dôsledku životných situácií jedinec sa stáva klientom sociálnej práce
Základné potreby na ktoré by sa mal sociálny pracovník zamerať v procese sociálnej rehabilitácie: istota a bezpečie, súkromie, stabilita, dôvera, sebadôvera, komunikácia, konanie.
2.  Orientácia klienta ako individualitu - V tejto časti sa sociálny pracovník pohybuje v systéme nárokov klienta ohraničených našou legislatívou (Zákon 195/1998)
3.  Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetencií - Iba klient, ktorý si je vedomý svojej vlastnej hodnoty a reálnych možností je schopný poznať a ujať sa svojich kompetencií.
4.  Orientácia na image sociálneho klienta
Z hľadiska časovej organizácie:
- Preventívna rehabilitačná starostlivosť – predchádzanie vzniku chýb
- Aktuálna rehabilitačná starostlivosť – zmiernenie dopadu situácie na klienta
- Následná rehabilitačná starostlivosť – súbor služieb, niekedy prerastajú do celoživotnej starostlivosti
Zameriava sa na:
samostatnosť, nezávislosť na pomoci – schopnosť vybavovať si svoje osobné záležitosti
dorozumenie sa – okrem bežnej komunikácie, špecifické komunikácie (posunková reč)
dobré spoločenské vystupovanie – budovanie image klienta
oblasť individuálnych záujmov
rodinný život – výchova detí, spolunažívanie s rodinou, sexuálne spolužitie manželov.
U dospelých v sociálnej rehabilitácii je nutné zamerať sa na oblasti, ktoré môžu spôsobovať napätie, dysfunkčné správanie:
-  zmena v pracovnom zaradení, postavenie v rodine, životného režimu, vzťah k iným ľuďom, životného prostredia.
a)  Poradenstvo sociálneodborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie jej vzniku, na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze, usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, poskytuje sa najmä rodinám.
Bazálne sociálne poradenstvo – sociálny pracovník vstupuje ako poradca – informátor, poradca-distribútor. Sociálny pracovník by mal zvládať najzákladnejšie problémové situácie.
Odborné sociálne poradenstvo – je určené klientovi, ktorému nepostačuje bazálne sociálne poradenstvo.
c ) Diskusiaje jednou z foriem práce, ktoré musia byť prítomné počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom. Prostredníctvom diskusie si sociálny pracovník permanentne overuje ako sa klient vyrovnáva s vlastnou situáciou, či si nespomenul na niektoré nové situácie.
Má byť vecná, otvorená, výsledkom empatického prístupu sociálneho pracovníka ku klientovi.
V záverečnej etape má obsahovať rekapituláciu celého obdobia spolupráce s jasným zhodnotením všetkých kladov a záporov, ktoré spolupráca priniesla.
Má byť jasným a dôstojným zakončením spolupráce.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu