Výučbové zásady

Výučbové zásady
 
Výučbové zásady sa v odbornej literatúre označujú aj pojmom vyučovacie princípy, vyučovacie pravidlá, požiadavky, smernice, normy. Jan Amos Komenský vymenoval až 187 vyučovacích zásad.
Výučbové zásady sa najčastejšie vymedzujú takto:
... sú to základné pravidlá, ako má učiteľ vyučovať, aby čo najkvalitnejšie a najrýchlejšie dosiahol vyučovacie ciele vzhľadom na telesný a duševný vývin žiakov a psychologické osobitosti poznávania.
 
Zásada názornosti
Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval poznatky, vedomosti na základe zmyslového vnímania predmetov a javov.
Ako prvý ju rozpracoval J.A. Komenský, ktorý napísal „Nech je pre učiacich  zlatým pravidlom, aby sa všetko podávalo všetkými možnými zmyslami. Nech sa veci viditeľné zraku, počuteľné sluchu, čuchateľné čuchu, chutnateľné chuti a hmatateľné hmatu podávajú súčasne viacerými zmyslami.“ Keď sa niečo vníma viacerými zmyslami, rýchlejšie a trvalejšie sa zapamätá.
Voľba druhu názoru závisí od viacerých činiteľov:
- od vekových osobitostí žiakov
- od povahy (obsahu) učiva vyučovacieho predmetu
- od fázy vyučovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní nových vedomostí, inú pri fixácii vedomostí, zručností)

Názorné didaktické pomôcky a prostriedky:
-  pozorovanie skutočných predmetov a javov (napr.rast rastlín, reálny priebeh chemických procesov, správanie zvierat, pozorovanie ľudí)
-  nepriamy názor – kresby, fotografie, film, glóbus, modely
-  názorné predstavy – ide o vyvolanie predstavy na základe rozprávania učiteľa, na základe príbehov
-  vzťahové prežívanie – ide o vyvolanie predstavy o citoch ľudí, o ich prežívaní (napr. prežívanie radosti, strachu, napätia, odvahy)
-  významným názorným prostriedkom je i krieda a tabuľa

Metodické odporúčania pri uplatňovaní názornosti vo vyučovaní:
- učiť žiakov pozorovať javy a predmety v prostredí, rozvíjať ich všímavosť a zvedavosť
- viesť žiakov k analýze pozorovania
- učiť žiakov robiť závery z pozorovania
- využívať názor v primeranej miere, t,j. vtedy, keď je potrebné
- názor využívať v každej fáze vyučovacej hodiny

Zásada primeranosti
Vyjadruje požiadavku, aby obsah, rozsah učiva, ale i metódy, ktorými sa učivo sprostredkúva boli primerané veku žiakov, ich psychickým predpokladom a možnostiam.
Učebné osnovy predpisujú učivo pre predmet a ročník všetkým žiakom rovnako. V triede sa však nachádzajú žiaci s rozličnou úrovňou myslenia. Potom je na majstrovstve učiteľa, jeho výbere metód a individuálnom prístupe, aby sa zásada primeranosti dodržala. Orientačné kritéria na primeranosť rozsahu učiva – napr. na 1.stupni ZŠ sa má na jednej vyučovacej hodine preberať 1 – 1,5 strany učiva, na 2. stupni ZŠ sú to 2 – 2,5 strany a na SŠ 3 – 4 strany učiva na jednej vyučovacej hodine. Sú to len orientačné normy. Do primeranosti metód patrí aj rešpektovanie individuálneho tempa učenia. Sú aj takí žiaci, ktorých myšlienkové pochody sú pomalšie a učiteľ ich hodnotí ako menej schopných, pričom ich schopnosti sú kvalitné, len si vyžadujú dlhší čas na riešenie úloh. Zásada primeranosti sa chápe ako prispôsobovanie sa možnostiam a schopnostiam žiakov. Avšak účinné je postupné zvyšovanie nárokov na žiakov, čím významne prispievame k ich rozvoju. Nemalo by však dochádzať k preťažovaniu žiakov, čím by sme dosiahli úplný opak a to nezáujem o učivo, rezignáciu.
 
Zásada uvedomelosti a aktivity
Vyjadruje požiadavku, aby žiak k učebnej činnosti pristupoval uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky.
Uvedomelosť a aktivita sa majú prelínať celým vyučovacím procesom.
Uvedomelosť neznamená iba to, aby žiak rozumel tomu , čo sa učí (chápal učivo), prečo sa učí (aké sú ciele učenia), ale predovšetkým to, aby si vytvoril k tomu, čo sa učí, pozitívny vzťah.

Aktivita žiakov môže byť:
1. vonkajšia – hlásenie sa žiakov na vyučovaní
2. vnútorná , týka sa stránky:
-  myšlienkovej ( myšlienkovo spracúva učivo, žiak premýšľa nad učebnou látkou, jej analýza, systematizácia vedomostí )
-  citovej ( kladný vzťah k učebnej látke)
-  vôľovej (prejav snahy, úsilia žiaka)

Metodické odporúčania:
- aktivitu vzbudzovať pomocou motivačných metód
- aktivitu posilňovať pestrou organizáciou hodiny (striedaním činností, zaujímavými činnosťami), zaujímavým obsahom, výkladom
- aktivitu udržiavať pomocou tvorivých úloh, problémových úloh
- klásť na žiakov primerané nároky
- pravidelne kontrolovať a hodnotiť činnosť žiakov čo prispieva k aktivite
 
Zásada individuálneho prístupu
Zásada vyjadruje požiadavku, aby učiteľ pristupoval k žiakovi s poznaním jeho individuálnych zvláštností – myslenia, poznávania, prežívania, správania.
Zásada individuálneho prístupu sa dá použiť priamo na vyučovaní, ale aj v mimovyučovacom čase (doučovanie, záujmové krúžky...)
Uplatňovanie zásady individuálneho prístupu pri veľkom počte žiakov v triede je veľmi ťažké. Učiteľ raz pracuje s celou triedou, inokedy so skupinou žiakov a ďalšie skupiny pracujú samostatne, niekedy sa venuje jednému žiakovi a ostatní sledujú ich prácu (napr. skúšanie pri tabuli). Učiteľ uplatňuje individuálny prístup k žiakom nadaným, slabším, ale aj žiakom so špeciálnymi výchovno – vzdelávacími potrebami, či integrovaným žiakom.

Zásada cieľavedomosti, systematickosti, štruktúrovanosti, spätnej väzby
Zásada cieľavedomosti
Na každej hodine si učiteľ zaznamenáva vzdelávací cieľ a mal by mať premyslený aj výchovný cieľ. Cieľ vyučovacej hodiny sa odvodzuje od cieľov tematického celku a cieľov predmetu.
Ciele sú formulované v osnovách formou kompetencií, ktoré má žiak dosiahnuť, alebo vo vzdelávacích štandardoch.

Zásada systematickosti
Vyjadruje požiadavku postupného tvorenia poznatkového systému so zreteľom na vekové osobitosti žiakov.
Nie je možné už na 1.st. ZŠ žiadať od žiakov, aby si osvojili celý systém poznatkov z určitej oblasti. Poznatkový systém sa tvorí u žiakov postupne, postupne si osvojujú pojmy, kategórie, vedecké poznatky a tak si utvárajú systémový pohľad na javy a skutočnosti.
Druhým hľadiskom je aj práca učiteľa, ktorá by mala byť systematická. Opakom systematickej vzdelávacej práce je chaotické podávanie informácií, prezentovanie čiastkových údajov.

Zásada štruktúrovanosti, vyjadruje, že učivo má byť:
- členené
- logicky usporiadané
- jasne prezentované
- rozlíšené na podstatné a nepodstatné

Zásada spätnej väzby
Vyjadruje skutočnosť, že učiteľ má dávať žiakom spätnú informáciu o tom, ako je spokojný s ich výkonmi v učení a ako hohnotí ich správanie. Zásada spätnej väzby úzko súvisí s motiváciou. Spätná informácia o správaní a výkone žiaka má prísť hneď po výkone, má byť objektívna a spravodlivá.
Dôležité je, aby učiteľ rozvíjal sebahodnotenie žiakov, to znamená, aby si žiak sám poskytoval spätnú väzbu.

Zásada vedeckosti
Týka sa obsahu vzdelávania, jeho platnosti a správnosti. V škole sa má učiť len učivo, ktoré je vedecky overené, platné a zodpovedá objektívnej pravde.
 
Zásada spojenia teórie s praxou
Je to požiadavka, aby žiaci pochopili význam teórie v živote, v praxi a naučili sa uvedomele používať osvojené poznatky na riešenie praktických úloh. Teoretická príprava vo vyučovaní spravidla predchádza praktickej činnosti. Môže to byť aj naopak (napr. na hod. Tv). Teória s praxou majú tvoriť jednotu.
Komenský hovorí: „ teória bez praxe je neplodná a prax bez teórie zaslepená.“ Uskutočňovanie spojenia teórie s praxou nie je vo všetkých predmetoch rovnaké, pretože každý predmet má svoje obsahové a metodické špecifikum.
 
Zásada trvácnosti
Vyjadruje požiadavku, aby si žiaci učivo zapamätali, aby si ho v prípade potreby vedeli vybaviť v pamäti a využiť v činnosti.
Nie je v možnostiach zapamätať si všetko, čo sa v škole od žiaka požaduje. Zabúdanie je prirodzenou obranou človeka. Proces zabúdania je najrýchlejší v prých minútach a hodinách po osvojení si učiva. Postupne sa spomaľuje.
Trvácnosť je podmienená celým priebehom vyučovacieho procesu.

Trvácnosť poznatkov ovplyvňuje:
-  správna motivácia
- systematický výklad učiva
- preverovanie vedomostí
- opakovanie a upevňovanie učiva
- primeraný rozsah učiva
- voľba primeraných metód vyučovania
- možnosť tvorivej práce s učivom  - využívať aktivitu a samostatnosť žiakov (hľadať riešenia, vyjadriť názor, zhodnotiť)
 
Zásada výchovnosti vyučovania
Základnou myšlienkou tejto zásady je, aby učiteľ na vyučovaní rozvíjal aj mimopoznávacie stránky osobnosti žiaka.
Patrí tu rozvoj emócií a citov žiaka, motivácie, záujmov, vôle, sociálnych vzťahov, sebavedomia i morálnej stránky osobnosti. Z tohto vyplývajú jednotlivé zásady:
Zásada emocionálnosti
Zásada emocionálnosti hovorí, že učiteľ by si mal nielen všímať, ako sa žiaci cítia, čo prežívajú, ale mal by tak projektovať vyučovaciu hodinu, aby sa v nej počítalo s tvorením pozitívnych emócií a citov.
Pozitívne city – (radosť, spokojnosť, optimizmus, zvedavosť, pocit, že učiteľ akceptuje každého žiaka) podporujú učenie, podporujú vzťah žiaka k škole a k učeniu.
Naopak, negatívne emócie (strach, úzkosť, obavy, nespokojnosť, pocit neakceptovania) obmedzujú žiaka v učení, vytvárajú negatívny vzťah k škole, učeniu, spolužiakom, učiteľom.
Zásada motivácie
Motivácia je vzbudenie, udržanie psychickej aktivity osobnosti. Pri uplatňovaní zásady motivácie ide o to, aby učiteľ pozitívne motivoval žiakov k učeniu, k spolupráci s ostatnými žiakmi, k disciplíne, k hodnotám. Rozlišujeme:
a)  vonkajšiu motiváciu – žiak sa v tomto prípade učí pod tlakom alebo na žiadosť učiteľa, rodičov, ale vnútorne sa s týmto procesom nestotožňuje
b)  vnútornú motiváciu – žiak sa učí z vlastného podnetu a záujmu, pri učení nachádza vnútorné uspokojenie
Pre uplatňovanie zásady motivácie je dôležité, aby si žiaci vonkajšie požiadavky učiteľa a rodičov zvnútornili. Proces zvnútorňovania sa uskutoční rýchlejšie, keď učiteľ používa aktivizujúce metódy.
Zásada kooperatívnosti
Vyjadruje požiadavku, aby učiteľ na vyučovacej hodine tvoril produktívne medziľudské vzťahy, vzťahy spolupráce, kooperácie, vzájomnej pomoci, solidárnosti (družnosť, svornosť).
Zásada morálnosti požiadaviek
Vyjadruje skutočnosť, že učiteľ pri svojej výchovnej a vzdelávacej práci má neustále dbať o to, aby sa dodržiavali etické zásady v:
a)  komunikácii
b)  medziľudských vzťahoch
c)  v správaní žiakov
Žiakom musia byť jasné normy správania v škole, na vyučovaní, v priestoroch školy aj cez prestávky, ale aj na verejnosti a doma.
Nestačí, aby žiaci len poznali a uvedomili si normy správania, dôležité je, aby sa podľa nich aj správali.
Do tejto problematiky patrí aj požiadavka, aby učiteľ bol pre žiakov vzorom v správaní, postojoch a názoroch.