Na počiatku bolo slovo, ním otvorím toto kolo.
Neodkrývaš svoje vnady v žiari
reflektorov,
neradíš sa medzi rôznych vyšinutých tvorov.
Nenáležíš ku Smotánke, nenapĺňaš bulvár,
na bilbordoch roztrhaných
neponúkaš Budvar.
Splatil si si všetky dane, privatizér nie si,
v pešej zóne nespievaš si „láska moja, kde si“?
Žiješ život
obyčajný, ctíš si zákon každý,
nie si slávny, obvinený aspoň z jednej vraždy.
Neprezliekaš každú chvíľu stranícku
košeľu,
parlament Ti nevyslovil dvakrát nedôveru.
Ty si taký, ako my, ako Ďuro, Jano,
do školy si vykračuješ skoro každé
ráno.
Čo na tom, že fotky z detstva poprikrýval prach,
to je hlavné, že vieš dávať, tam kde treba dať.
Tebe Jožko, naplníme
čašu takým mokom,
aby zdravie, úsmev šťastný, bol Tvojím otrokom.
By si dlho blízkych ľudí vítal pri stole,
pridáme Ti do
nápoja kvapku dobrej vôle.
O 50 ďalších rokov by sme tu stáť mohli,
choroby a iné slasti, aby nás nezmohli.
Veľa šťastia, zdravia
k 50 Ti prajú tvoji kolegovia.