Srdečne Vás vítam pri príležitosti Stužkovej slávnosti 4.C triedy.
Keďže, čas je spravodlivý voči všetkým a nepozná žiadne kompromisy, sme to práve my, ktorých od dobrého, úspešného vstupu do sveta dospelých, delí už iba posledná skúška – maturita.
Nie je to ešte tak dávno, čo sme sa bezstarostne hrali a boli sme tak trochu naivný a nerozvážny. Vtedy sme sa ešte mohli plne spoľahnúť na našich rodičov.
Mami, pamätáš, ako si mi ošetrovala rozbité kolienko, a s akou trpezlivosťou si mi pomáhala čítať prvé slabiky v šlabikári? Oci, spomínaš si, keď si kvôli mne musel zasklievať rozbité okno alebo, keď sme spolu majstrovali búdku pre vtáčiky? Tie dni sú už dávno preč. Teraz už nastal čas, keď sa z chlapcov stávajú muži a z dievčat ženy. Čas, keď sa pomaly snažíme odpútať z pod ochranných krídel rodičov. Čas, keď musíme zúročiť snahu, ktorú do nás s takou trpezlivosťou vložili profesori. Dúfame iba, že vedomosti, ktoré sme nadobudli ešte nepodľahli inflácií zábudlivosti.
Profesori sú ďalšia významná časť nášho zatiaľ krátkeho života. Často museli čeliť absolútnemu nezáujmu z našej strany, pretože tak ako každých správnych študentov, aj nás zaujíma všetko, okrem učenia.
Každý z nás chce byť dospelí. Aspoň sa o to snažíme. Nie vždy je to také jednoduché. Najmä teraz, keď máme veľa povinností a učenia. Očakáva sa od nás dôstojné správanie a zodpovednosť, pretože dospelosť, to nie je iba číslica 18 v kolónke vek.
Už vieme, že nezamestnanosť je vážny ekonomický problém, a nechceme, aby sa týkal aj nás. Chápeme, že jediná vec na svete, ktorú nám nikto nemôže vziať sú vedomosti. Niekedy sa nám však ešte stáva, že naše omyly a chyby nazývame skúsenosťou, ktorá nám chýba.
Veľká vďaka
preto patrí tebe, milá mamka, milí ocko, zato, že nám občas tolerujete neskoré príchody z diskoték a nie príliš ukážkové študijné
výsledky, a vám, veľavážený profesori, za vaše pochopenie pri našich nie vždy perfektných odpovediach a za pôžičku vedomostí, ktorú ste
nám poskytli, bez nároku na úrok.
Ete raz veľká vďaka!