Sociálna práca s klientom

Sociálna práca s klientom

MSP

Sociálny klient- je jednotlivec, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii, ktorú aj spoločnosť považuje za sociálne problémovú.

Sociálny problém- je spoločenský, uznaná, alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú spoločnosť označuje za ťažkú, nežiaducu, vyžadujúcu intervenciu. Odráža vnútorný stav spoločnosťou. Hovoríme o ňom až keď problém presahuje osobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje riešenie. 

Sociálny konflikt- určité protirečenia, ktoré vznikajú medzi dvomi či viacerými sociálnymi subjektmi. Je vždy namierený proti cieľom, hodnotám niekoho, alebo niečoho (proti niekomu- niečomu). Je zdrojom spoločenského napätia, výsledkom zlej komunikácie. Patrí sem napríklad: generačný konflikt (stará mama- vnučka).

Sociálna práca s klientom:

- začala sa rozvíjať koncom 19. storočia;

- k jej rozvoju prispeli hlavne organizácie, ktoré boli väčšinou cirkevného charakteru.

Spolok pre zlepšenie podmienok chudobných– USA, 19. st.- zaoberal sa otázkami chudoby. Jeho hlavným cieľom bolo: navštevovať chudobných v ich domovoch, podporovať ich, pomáhať im pri získaní práce, povzbudzovať k samostatnosti, poskytovať materiálnu pomoc.

Spolok charitatívnych organizácií– USA, 19. st.- tento spolok dal impulz na rozvoj individuálnej sociálnej práce. Taktiež zdôrazňoval význam návštev v domácnostiach.

Dobrovoľníci, ktorí prichádzali do domovov chudobných sa nazývali – rodinný inšpektori (vizitári). Zistili, že nie všetci chudobný sú rovnaký a treba k nim pristupovať podľa individuálnych potrieb.

Prvé práce:

Mary Richmondová- Sociálna diagnóza (Social Diagnosis);

Československo- manželia Krakešovci- psychologické vyšetrenie a psychogenetický rozhovor- zameranie nielen na sociálnu, hospodársku a zdravotnú situáciu klienta, ale aj vplyv dedičného prostredia.

Mária Krakešová – Došková– stanovila na základe diagnózy 2 typy klientov:

1. utláčaní– ktorí sa poddali negatívnemu tlaku prostredia a nemali silu vzdorovať;
2. nedisciplinovaní– usilujúci sa uniknúť tlaku a uspokojujú svoje potreby aj za cenu prerušenia zákona.

Etapy SP s jednotlivcom: 

1. Etapa oboznámenia sa s prípadom:

Do tejto etapy zaraďujeme:

1. a) prvý kontakt s klientom; 
2. b) analýza prípadu; 
3. c) evidenciou.
4. a) Prvý kontakt s klientom- telefonické dohodnutie stretnutia, prezeranie dokumentácie o klientovi, stretnutie sa na ulici, v domácom prostredí. Nedobrovoľný klient prichádza na základe súdneho rozhodnutia, čo môže výrazne ovplyvniť našu spoluprácu (nechať spolupracovať). V tejto etape využívame pozorovanie a rozhovor.

1. b) Analýza prípadu- cieľom je osobná, rodinná analýza prípadne analýza širšieho prostredia.

1. c) Evidencia- uvedenie záznamu o práci s klientom, vykonáva sa priebežne.

1. Etapa sociálneho hodnotenia:

Do tejto etapy zaraďujeme:

1. sociálna diagnostika- zameriava sa na:

- zhodnotenie situácie;

- zorientovanie v problémoch;

- v stanovení miery ich závažnosti;

- určenie poradia ich riešenia

1. plán práce a výber vhodných metód- súčasťou tejto etapy je uzavretie kontraktu dohody – obsahuje potrebné informácie:

- kto s kým uzatvára zmluvu;

- čo je predmetom spolupráce;

- aké sú vzájomné podmienky spolupráce;

- na aké obdobie sa uzatvára;

- aké hlavé metódy sa použijú;

- dátum uzavretia zmluvy a podpisy účastníkov.

1. Etapa sociálnej intervencie:

- zámerný a plánovitý vstup a zásah do klientovho problému;

- závisí nie len od problému, ale aj od potrieb, od možností, od predstáv, osobnostných predpokladov, jeho vzdelania, inteligenčnej úrovne;

- pri intervencií soc. pracovník používa ktorúkoľvek metódu – terapiu, rehabilitáciu, poradenstvo.

1. Etapa ukončenia prípadu- dôvody ukončenia:

- ak je problém nevyriešený;

- nezáujem klienta o ďalšiu spoluprácu;

- neochota plniť dohodnuté povinnosti;

- porušenie pravidiel;

- zmeny bydliska klienta;

- zmena SP.

Rekapitulácia spolupráce- cieľ:

- povzbudiť klienta;

- poukázať na všetky jeho úspechy;

- utlmiť jeho prílišné nadšenie.

Dôležité je dohodnúť si ďalšie stretnutie po 6 mesiacoch čím klientovi dávame pocit, že nám nie je ľahostajný.

Profesionálny vzťah SP s klientom- úlohou SP je vytvorenie pozitívneho profesionálneho vzťahu. Tento vzťah ovplyvňujú SP a klient svojimi profesionálnymi a individuálnymi charakteristikami.

Rozoznávame vzťahy:

1.vzťah založený na partnerskom prístupe- ktorého znaky sú: 

- formálnosť;

- trvanie vo vymedzenom čase;

- zameranie na cieľ.

SP je v tomto vzťahu pomáhajúci, usmerňujúci a vedie klienta k svojpomoci, rešpektuje klientove rozhodnutia, práva, má komplexný prístup ku klientovi. Klient túto pomoc prijíma a očakáva.

1. vzťah založený na expertnom prístupe– nadradený vzťah, SP sám seba chápe ako experta s výnimočnou odbornosťou.

1. vzťah založený na praktickom prístupe– SP využíva pri riešení osobné skúsenosti a vyznačuje sa nedôverou k teoretickým poznatkom.

Rozoznávame 2 prístupy pri práci:

1. direktívny- SP riadi klienta, volíme ho vtedy, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Klient je v kríze- zmätený a preto potrebuje vedenie. Klient chce to, čo považuje za správne počuť aj od autority. Klient má nízku inteligenciu;
2. nedirektívny- podporný, volíme ho vtedy, ak chceme dosiahnuť trvalú kvalitatívnu zmenu, je vhodnejší ale vyžaduje si veľa času a sily.

Hranice medzi pomáhajúcim a klientom- profesionálny vzťah medzi SP a klientom bude viesť, keď obe strany rozumejú význam hraníc. V dôsledku porušenia vznikajú negatívne situácie.

Chyby na svedomí SP:

1. nadmerná pomoc – SP robí všetko za klienta, nerešpektuje jeho autonómnosť, klient nemôže byť zodpovedný za svoje konanie;
2. obetovanie sa pre klienta– SP sa nadmieru vyčerpáva, klient je nesamostatný;
3. splývanie s problémom – SP považuje klientov problém za svoj, empatia sa mýli s prehnaným súcitom;
4. nepriepustnosť hraníc– porušenie tejto hranice môže nastať aj u klienta, SP aj klient sa chráni pred depresiami, svojou zraniteľnosťou, chladným prístupom. 

Moc pridelená vrámci pomáhania:

1. SP má inštitucionálne pridelenú moc- činnosť SP je ovplyvnená prostredníctvom noriem a zákonov. Vďaka takémuto postaveniu vstupuje do života klienta pozitívne (priznať dávku, poskytne pomoc), negatívne (nepriznať dávku);
2. moc vznikajúca vrámci pomáhania- túto moc SP prideľuje klient.

Môže byť:

1. a) prirodzená- klient prirodzene rešpektuje spoločné závery, rozhodnutia;
2. b) riadiaca- klient sa podrobuje vedeniu bez potreby zaujať vlastné stanovisko.