Vymedzenie základného postupu práce s klientom

Vymedzenie základného postupu práce s klientom

MSP

Metódy  priamej  intervencie:

Priama intervencia- vyznačuje sa tým, že SP priamo vstupuje do klientovho problému osobným a bezprostredným kontaktom.

Používa sa najmä ak :

- sa má klientovi poskytnúť podpora;

- klientovi pomáhame pochopiť seba samého;

- klient potrebuje objasniť a pochopiť niektoré situácie;

- má klient nedostatok informácií;

- klientovi chýbajú niektoré informácie;

- klientovi chýbajú niektoré sociálne zručnosti;

- klient potrebuje materiálnu- výchovnú pomoc.

Do metód priamej intervencie patrí: 

1. sociálne poradenstvo- začalo sa rozvíjať začiatkom 20st. a k jeho rozvoju prispeli teoretické práce Salamonovej (sociálna diagnóza, sociálna terapia), inštitúcie Česká akadémia pre sociálnu prácu, Masarykova akadémia práce, soc., ústav ČSR. Súčasťou celkového systému poradenstva (pedagogického, zdravotného) je: rozpracované poradenské metódy a techniky, vlastné teoretické práce, ale aj zahraničný odbor, dobudovanú legislatívu, stanovenie kto a za akých podmienok môže vykonávať SP.

Sociálne poradenstvo- je proces, ktorý prebieha prostredníctvom postupne sa budujúceho profesionálneho vzťahu medzi SP a klientom. Jeho cieľom je pomoc klientom pri riešení, prekonávaní prekážok a odhaľovaní príčin problémov.

Zručnosti poradcu– terapeuta:

- tvorba profesionálneho vzťahu- musí disponovať vlastnosťami ako empatia, rešpektovanie;

- nachádzať a definovať problém- klásť otázky, vedieť vyjednávať, byť v rozhovore konkrétny, uvažovať o alternatívach riešení;

- nachádzať cesty vedúce k riešeniu- definovať problém, naplánovať činnosti, vedieť riešiť problém.

Základná metóda využívaná pri sociálnom poradenstve je poradenský rozhovor:

1. otvorenie rozhovoru- topenie ľadov;
2. nadviazanie vzťahu- rýchlo sa zorientovať v klientovej situácii (ako dlho problém trvá, čo robí pre riešenie);
3. počúvanie- porozumenie slovám klienta, môže sa využívať aj pozorovanie.

Neprebieha vždy rovnako, preto hovoríme o úrovniach:

1. a) hodnotiaca- v mysli si robíme súbežné hodnotenie- to je správne- nesprávne, pomáha pre lepšiu orientáciu v probléme, to čo si myslíme, nepovieme, ale klient môže našu reakciu vycítiť, čo môže pôsobiť negatívne;
2. b) filtrovacia- rozlišujeme podstatné od menej podstatného, uskutočňuje sa na základe kultúry, v ktorej žijeme, profesie, osobných záujmov, negatívnom je zaujatosť apredsudky;
3. c) súcitná- negatívom je ak prevláda súcit nad profesionálnym vedením rozhovoru;
4. usmerňovacia- vedieť čas na prerušenie klientovho rozprávania a vrátiť ho k téme, schopnosť zvládať aj slovný útok klienta, chápať klienta ako prínos;
5. záver- klient má možnosť vyjadriť, ako mu pomohol rozhovor, často sa stáva, že až teraz nás klient oboznámi spodstatným.

1. sociálna terapia- sociálno-výchovné pôsobenie na klienta s cieľom dosiahnuť sanáciu v osobnom živote klienta. Realizuje sa prostredníctvom konkrétnej formy sociálnej pomoci. Predstavitelia- Richmonodonová, Satirová, Krakešová – Došková, Sokolowská.

Faktory ovplyvňujúce priebeh terapie:

- vhodnosť terapeutického prostredia;

- dodržiavania harmonogramu stretnutí;

- poskytnutie kvalitných a objektívnych informácií;

- konkrétna pomoc.

Druhy sociálnej terapie:

1. rodinná terapia- zameriava sa na interakciu v rodiny (vzťahy a väzby), jej cieľom je zlepšiť fungovanie rodiny ako celku. K metódam rodinnej terapie patri sanácie rodinného prostredia;
2. realitná terapia- orientuje sa na klientov s probl. správaním, ktorí svoje potreby uspokojujú tzv. skratkou – okamžite, bez ohľadu na vhodnosť konania – porušujú normy;
3. kognitívno-behaviorálna terapia- poznávajúca správanie. Využíva sa pri depresiách, úzkostných stavoch, anorexii. Jej cieľom je zmena správania, ale aj zmena uvažovania osebe;
4. naratívna terapia- rozprávajúca, vykladajúca. Umožňuje klientovi vyrozprávať sa o svojich problémoch, pomáha mu porozumieť tomu, čo sa dialo a odhaliť momenty, ktoré mohli skresľovať realitu (napr. obete domáceho násilia);
5. socioterapia- poskytuje chorému dostatok možností na vytvorenie sociálnych kontaktov. Zástankyňou je Sokolowská– za hlavný cieľ považuje udržanie pacientovho záujmu o reálny svet.

Najčastejšie metódy využívané pri terapii:

- mediácia– sprostredkovanie;

- klarifikácia– odstraňovanie;

- interpretácia– objasňovanie;

- konfrontácia– výmena názorov- porovnávanie;

- technika paradoxu– protizmyslové tvrdenie;

- negociácia– vyjednávanie- dohadovanie;

- ďalšie- komunikačné tréningy, videotechniky.

V terapii používame takéto prístupy:

1. prístup orientovaný na riešenie- jeho predstaviteľom bol deShaze. Spája sa s tzv. krátkou terapiou. Práca s otázkami, ktoré sú kladené presne, aby sa vedelo, kto má čo za úlohu.

Rozoznávame otázky:           

1. a) otázky na zmeny pred začatím terapie- klient od prvého stretnutia s terapeutom dokáže veľa vyriešiť sám (Čo sa stalo v tomto čase? Bolo to niečo iné? V čom?);
2. b) otázky na zrekapitulovanie problému- (Kedy sa problém objavil? Kto vnímal situáciu ako problémovú? V akých situáciách sa problém vyskytuje?);
3. c) otázky na zdroje- čo je v živote klienta dobré (Čo by ste chceli, aby vo vašom živote ostalo? Čo robíte rád. V čom ste dobrý?);
4. d) otázky na vytyčovanie cieľov- (Podľa čoho zistíte, že ste dosiahli cieľ? Čo bude iné?);
5. e) otázky orientované na problém- sú zdanlivo nezmyselné, ale kladú sa preto, aby si klient uvedomil, že jeho situácia nie je až taká zlá (Čo by ste museli urobiť, aby sa problém zhoršil?);

1. prístup orientovaný na problém- SP sa orientuje na usporiadanie problémov podľa dôležitosti. Najskôr si vypočuje klientove názory na zostavenie poradia, potom prebieha diskusia, výber najdôležitejších problémov (2-3), následne osloviť ľudí, ktorých treba do problému zaangažovať.

Jednou z možností je aj aplikácia metódy DITOR:

D: definuj problém- info o problému, oblasti, ktoré problém negatívne zasahuje, príčiny problému

I: informuj sa- klient sa musí naučiť sám získať info na riešenie problému (konzultácie)

T: tvor riešenia- povzbudzuje klienta k hľadaniu čo najväčšieho množstva riešení

O: ohodnoť riešenia- prehodnocovanie nápadov na riešenia, časový faktor, následky, pripravenosť klienta

R: realizuj riešenia- realizácia vybraného riešenia;

1. prístup orientovaný na klienta- predstavitelia- Rogers, Maslow. Autori zdôrazňujú špecifický spôsob bytia v situáciách založených na určitých postojoch ahodnotách.

Vychádza z predpokladov:

- každý klient má v rámci svojej osoby veľké zdroje, ktoré napomáhajú sebarozvoju, sebaporozumeniu;

- na použitie týchto zdrojov potrebuje dobrú klímu;

- pozitívnu klímu tvoria 3 základné prvky- pozitívne prijatie, empatické porozumenie, kongruencia (súlad).

Fázy prístupu:

- začiatok (vstupná fáza);

- osobné pracovné spojenectvo;

- rozvíjanie dôvery (hľadanie samého seba);

- synchrónne zaangažovanie;

- ukončenie;

1. sociálna prevencia- činnosť zameraná na predchádzanie a zabraňovanie vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu občana.

Základné. funkcie:

1. obnova- odstránenie tých faktorov, ktoré vedú k narúšaniu vzťahov či vzniku problému;
2. zaistenie zdrojov- zdroje, ktorými disponuje klient;
3. náprava- keď už došlo k danej odchýlke.

Chápeme ju v troch rovinách:

1. sociálna prevencia ako samostatná oblasť v sociálnej práci- zaoberá sa rôznymi sociálno-patologickými javmi, koordinované vykonávanie je podmienené zapojením všetkých rezortov (sociálna politika, legislatíva);
2. sociálna prevencia ako metóda- osvetová činnosť, večery otázok a odpovedí, propagácia, nápravná a resocializačná činnosť;
3. sociálna prevencia ako princíp v sociálnej práci- niečo, čo by malo byť už v sociálnej práci zakomponované.

Modelový prístup prevencie podľa Lorana:

1. model osobnej zodpovednosti- zameriava sa na rozvoj klientových sociálnych zručností (rozhodovať sa, znižovať riziká, zvládať záťaž, preberať zodpovednosť);
2. komunálno-spoločenský model- obec, mesto;
3. a) primárnu prevencia- voľno časové aktivity, osveta, kontroly– razie;
4. b) sekundárna prevencia- podpora vybudovania kvalitnej sociálnej siete, koordinácie služieb, zapojenie verejnosti do práce s občanmi s patologickým správaním;
5. c) terciálna prevencia- krízové centrá, útulky, resocializačné zariadenia;
6. terapeutický model- využíva sa na možnosti nápravy prostredníctvom terapeutického vzťahu
7. justičný model- zameriava sa na chránenie spoločnosti pre osobami, ktoré ju ohrozujú, na resocializáciu odsúdených, ukladá alternatívne tresty.

1. výchovná pomoc- keď hovoríme o výchovne pomoci nemáme na mysli len pomoc rodičom, ide aj o pomoc všetkým odborníkom, ktorí prichádzajú do kontaktu sdeťmi. Viaže sa na záškoláctvo, trestnú činnosť, drogové závislosti, zneužívanie.

Záškoláctvo- zámerná neospravedlnená neúčasť v škole, pričom dieťa sa v čase vyučovania väčšinou potuluje mimo priestorov školy alebo rodiny, musíme brať do úvahy trojuholník: škola, dieťa, rodič.

Kroky, ktoré treba podstupovať pri záškoláctve:

1. tvorba optimálneho výchovného prostredia- empatia, úprimnosť, otvorenosť vo vzťahoch, vzájomná akceptácia, oceňovanie;
2. zjednotenie názorov a postojov k záškoláctvu;
3. vypracovanie účinnej stratégie- monitorovanie, telefonovanie (triedny – rodič), internet;
4. intervencia smerovaná k dieťaťu- vysvetliť význam vzdelania, odhaliť prípady strachu pred školou, oceniť dieťa pri dodržiavaní dochádzky, súťaž o najlepšiu dochádzku, zapojenie dieťaťa do voľno časových aktivít školy;
5. pomoc rodičom a pedagógom- spolupráca s inými odborníkmi- psychológ, špeciálny pedagóg, absolvovanie školení, kurzov na identifikáciu problému.

Metódy nepriamej intervencie- metódy, pri ktorých SP pri svojej práci nevyužíva klienta v priamom bezprostrednom kontakte, zvyšujú efektivitu práce.

Objednávanie- aktivita, ktorú vykonáva sociálny asistent, za účelom optimálnej časovej organizácie pracovných stretnutí SP s klientom. Čas musí vyhovovať SP aj klientovi, problémom môže byť choroba, nečakaná návšteva. Informácie o klientovi- adresa, telefón.

Distribúcia klienta- posielanie klienta k inému odborníkovi z dôvodov:

- riešenie nie je v kompetencii SP

- dohoda SP a klienta

- nevyhovujúci čas SP

- SP pracuje s niektorým členom rodiny klienta.

Zatupovanie klienta- činnosť, ktorou jeden človek vykonáva určitú činnosť alebo úkony v prospech iného, ktoré on sám nemôže vykonávať.

Najprirodzenejšia forma je, keď sa zastupujú členovia rodiny: 

1. a) zastupovanie rodičom- zastupuje dieťa, uzákonené v zákone o rodiny;
2. b) zastupovanie manželom/manželkou- vychádza zo vzájomnej dohody, partnera môžu zastupovať v dohodnutých oblastiach, musí mať oficiálny súhlas;
3. c) zastupovanie dospelým dieťaťom- koná v mene svojho rodiča, musí mať písomný overený súhlas.

Zastupovanie SP:

1. a) osobitný príjemca- preberá finančné prostriedky, zodpovedá za ich rozumné využitie, vedie evidenciu výdavkov;
2. b) poručník- súd ho staví, ak sú rodičia pozbavený rodičovských práv, zabezpečuje riadnu výchovu, zastupuje a spravuje jeho majetok, nemusí sa o dieťa osobne starať, iba dohliada na starostlivosť, ak sa o dieťa stará osobne má nárok na príspevok;
3. c) sociálny kurátor pre mladých- pracovník, ktorý zastupuje maloletého, ktorí sa dopustil trestného činu, priestupku, záškoláctva;
4. d) sociálny kurátor pre dospelých- úlohou je zastupovať a obhajovať právo svojich klientov a pomáhať im pri návrate do normálneho života;
5. e) opatrovník- stanovuje ho súd, časovo obmedzená funkcia, kt. po splnení svojho účelu zaniká, opatrovníkom môže byť aj obec.

Dokumentácia- nazývame písomné zaznamenávanie informácie o klientovi. Vedenie spisov, korešpondencie.

Je predovšetkým ovplyvnená danou inštitúciou, kde musí spĺňať určité pravidlá z troch oblastí:

- zo správneho práva;

- z profesionálnych prístupov;

- z etických prístupov.

Správne právo- stanovuje celý rak úkonov a termínov, ktoré je potrebné dodržiavať, ukladá lehoty, stanovuj napr. do koľkých dni musíme klientovi odpovedať (30-60dní).