Rola poradcu a poradenský vzťah
Rola poradcu a poradenský vzťah
Pri analýze rôznych orientácií v sociálnom poradenstve sme vyšpecifikovali štyri základné orientácie sociálnych poradcov.
Pragmatická orientácia – sociálny poradca neverí, často ani nepozná žiadnu teóriu a je presvedčený, že žiadnu teóriu pre svoju poradenskú prácu nepotrebuje. Teóriu považuje za niečo umelé, veľmi vzdialené praktickému životu. Jeho vlastná skúsenosť predstavuje jedinú „odbornú“ istotu, na ktorú sa poradca pri práci s klientom môže spoľahnúť. Na základe podobného scenára u nás pracujú niektorí laickí poradcovia, poradcovia v rámci svojpomocných skupín a poradcovia, ktorí ignorujú štandardné vzdelávanie v presvedčení, že dokážu pomôcť klientom bez primeraného vzdelávania. Títo poradcovia často odmietajú aj surpervíziu.
Synkretická orientácia – sociálny poradca neorganicky spája rôzne metódy a techniky bez integrujúceho teoretického rámca. Práca s klientom je konglomerátom techník, bez konceptu ich hlbšieho, systematického využitia. Klient zo spolupráce s takýmto poradcom má síce určitý zážitok, ale tento zážitok nemá spracovaný a zasadený do strategického rámca riešenia svojho problému. Táto orientácia sa u nás objavuje najmä v poradenskej práci so skupinami.
Skupinový vedúci, ktorý epizodicky zažil niektoré metódy a techniky, nadobudol pocit, že je kompetentný prezentovať tieto techniky pri práci so skupinou napriek tomu, že sa vyhýba ich efektívnemu spracovaniu skupinou. Podobné predstavy o poradenstve majú aj niektorí študenti vyšších ročníkov sociálnej práce, ktorí absolvovali výcviky v sociálnych zručnostiach.
Symbiotická orientácia – sociálny poradca má širokú škálu teoretických aj výcvikových skúseností z rozličných poradenských prístupov a škôl, ktoré dokáže účelne využívať pri práci s klientom – podľa typu klienta alebo podľa prezentovaného problému.
Táto orientácia je najtypickejšia pre sociálne poradenstvo u nás, pretože sociálny poradca zvyčajne nemá dlhodobý výcvik v jednom poradenskom prístupe, ale dokáže flexibilne využívať rôznorodé metódy, formy a poznatky rôznych škôl pre optimálne riešenie problémov svojich klientov v rámci svojich strategických postupov. Symbiotická orientácia v poradenstve prezentuje eklektický prístup.
Špecializačná orientácia – sociálny poradca si zvolil jeden teoretický prístup jednej poradenskej školy, ktorý využíva v každej poradenskej situácii pre všetkých svojich klientov. Klientov neindikovaných pre svoju koncepciu práce alebo klientov, ktorí majú očakávania nezlučiteľné s jeho prístupom a distribuuje svojim kolegom.
Rola sociálneho poradcu v poradenskom procese je do značnej miery závislá od preferovaného poradenského prístupu. Sociálny poradca v procese práce s klientom môže zastávať rôzne role, vedie, učí, kontroluje, chápe, podporuje, pomáha riešiť. Najdôležitejšie je skĺbenie vedenia a podpory. V procese vedenia sociálny poradca vytvára sedenie, formuluje podmienky, plánuje, dodržiava čistotu procesu, kontroluje. V rámci podpory ponúka klientovi akceptáciu, empatiu, sprevádzanie a pomoc. Každé sociálne poradenstvo obsahuje prvky vedenia a procesu práce s klientom.
Sociálny poradca môže pracovať direktívne, preberať zodpovednosť za riešenie sociálneho prípadu do svojich rúk, vytvárať štruktúru jednotlivých sedení, uplatňovať techniky práce s klientom, ktoré sú v súlade s jeho koncepciou riešenia prípadu. V nedirektívnom prístupe pôsobí sociálny poradca skôr ako katalyzátor, v procese riešenia problému pomáha klientovi nachádzať skryté potenciály a sprevádza ho v ťažkej životnej situácii.
Nestavia sa do pozície, že vie čo je pre klienta najlepšie, pomáha klientovi vyjasňovať si jednotlivé alternatívy riešenia problému, ale zodpovednosť za výber riešenia a zvolenú cestu necháva na klientovi. V inej terminológii sa direktívny prístup nazýva konduktorským – poradca vedie klienta, aktívne zasahuje do poradenského procesu, navrhuje metódy, formy, postupy a rozličné alternatívy riešenia.
Reaktorský prístup je založený na tom, že sociálny poradca iba reaguje na materiál predkladaný klientom, nevnáša do procesu práce s klientom svoje osobné postoje, názory a návrhy vo svojej práci, rešpektuje priestor, do ktorého ho klient dobrovoľne pustí a svojvoľne nerozširuje tento priestor bez súhlasu klienta. Možno povedať, že sprevádza klienta na ceste riešenia problému, akceptuje ho, podporuje a pomáha mu rozvíjať jeho potenciál ku zmene.
Veľmi zjedodušene sa dá povedať, že direktívny prístup v sociálnom poradenstve je primárne založený na profesionalite poradcu, na jeho znalostiach a skúsenostiach, zatiaľ čo nedirektívny prístup je skôr postavený na osobnostných a vzťahových predpokladoch poradcu. Samozrejme, že každý sociálny poradca by mal mať potrebné osobnostné vybavenie pre túto prácu a súčasne dostatok odborných znalostí a profesionálnych zručností.
Symbióza týchto dvoch faktorov vytvára predpoklad pre efektívnu prácu v oblasti sociálneho poradenstva. Skúsenosti z výcvikov sociálnych poradcov dokazujú, aké veľmi dôležité sú osobnostné predpoklady pre túto prácu, pretože meniť osobnostné rysy a základné životné zameranie dospelého človeka, je takmer nemožné. Potrebné vzdelanie a praktické zručnosti môže záujemca o profesiu sociálneho poradcu získať podstatne jednoduchším spôsobom.
Základným pracovným nástrojom sociálneho poradcu je v prevažnej väčšine prípadov on sám, preto je nevyhnutné, aby sa dobre poznal. Poznanie svojich potenciálov, možností a limitov sprehľadňuje aj proces práce s klientom, minimalizuje neprimerané intervencie a možnosť protiprenosu. Preto by si mal sociálny poradca zodpovedať otázky: „Kto som?“,
„Aký som?“, „Prečo som sa rozhodol práve pre túto prácu?“, „V čom som dobrý?“, „Kde mám obmedzenia?“
Sociálny poradca by mal o sebe vedieť, ako pôsobí na iných ľudí, ako ho iní ľudia vnímajú. Poznatky o sebe získava poradca od iných ľudí prostredníctvom spätnej väzby. Schopnosť poradcu využiť pre seba spätnú väzbu je závislá na jeho otvorenosti prijímať názory, postoje iných ľudí a rozumieť aj ich neverbálnym prejavom.
Poradca, ktorý sa bude hneď po poskytnutí spätnej väzby brániť, obhajovať, argumentovať, bude obviňovať iných z nepochopenia či zo zlého úmyslu, nevyužije spätnú väzbu pre seba a svoj ďalší rast. Preto je nutné naučiť sa pozorne počúvať spätnú väzbu iných ľudí, dopĺňať si informácie, premýšľať o tom, čo poradca počul o sebe. Je pre neho veľmi výhodné vedieť, že iní ľudia ho môžu vnímať inak, ako sa vidí on sám. Toto poznanie mu umožňuje porozumieť ich postojom a reakciám. Sociálnym poradcom poskytujú spätnú väzbu klienti, ich kolegovia a supervízori.
Sociálny poradca by sa mal zamyslieť aj nad tým, ktoré vlastnosti a prístupy k iným ľuďom sú významné pre jeho profesiu.
Môže uvažovať o otvorenosti, flexibilite, citlivosti k potrebám iných, pozitívnom vzťahu k ľuďom, sebaovládaní, trpezlivosti, pokore, chápavosti, profesionálnych zručnostiach, komunikatívnych zručnostiach, tolerancii, o svojom hodnotovom systéme, o svojich etických zásadách, o svojom videní sveta, antropologickom chápaní človeka, o svojom zmysle pre humor, o schopnosti prijímať neúspech atď. Rôzne poradenské prístupy preferujú odlišné základné charakteristiky poradcu.
Súčasťou role sociálneho poradcu je i fungovanie vo svojej vlastnej organizácii, najmä ak nie je primárne poradensky orientovaná. Paradoxne zručnosti, ktoré sociálnemu poradcovi zvyšujú úspech pri práci s klientom, znižujú jeho šance na úspech v rámci zamestnávateľskej organizácie. Sociálni poradcovia zvyčajne mávajú znížený záujem o mocenské formy správania, nebojujú o prestíž v organizačnej štruktúre inštitúcie, jednostranne preferujú prácu s klientom pred prácou v organizácii.
Často majú pocit, že ich hodnoty, starostlivosť o druhých, schopnosť počúvať iných, podpora iných, participatívnosť, empatia, snaha o konsenzus, konštruktívny prístup k riešeniu problémov – sú s politikou, mocou a organizáciou nezlúčiteľné. Moc často považujú za niečo vulgárne, o čo by sa sociálny poradca nemal zaujímať. Môžu sa preto veľakrát cítiť ako cudzinci vo svojej krajine.
„Outsiderský“ syndróm sociálnych poradcov spôsobuje, že ostávajú mimo technológie inštitúcie a v etapách finančných úspor sú často sociálni poradcovia v situácii, že ich počet sa redukuje napriek tomu, že administratíva ostáva.
V paradoxnej situácii, keď potreba sociálneho poradenstva stále rastie a financií na tieto služby ubúda, by sa sociálni poradcovia mali výraznejšie angažovať aj v problémoch sociálnych organizácií a zariadení, mali by zlepšiť svoje vzťahy s administratívou a ponúknuť jej pomoc, mali by sa naučiť politicky prezentovať výsledky svojej práce, zviditeľňovať sa pred verejnosťou, dokázať byť nepostrádateľný pre terén, iné inštitúcie a zariadenia. Snaha o vznešené postavenie sociálnych poradcov vedie k ich izolácii.