Psychológia – poznámky

Psychológia – poznámky

Podstata ľudskej psychiky

Psychológia – veda o duši (psyché = duša, logos = veda). Psychológia sa zaoberá štúdiom psychiky. Psychiku majú aj zvieratá aj ľudia, ale základný rozdiel je v tom, že jedine človek si dokáže uvedomovať svoje vlastné bytie, svoju existenciu.

Psychika – rozlišujú sa dve stránky – úrovne:

1. prežívanie – vnútorný svet človeka, ktorý je dostupný iba jemu samému. Prežívanie je subjektívne a jedinečné.
2. správanie – súhrn všetkých vonkajších, pozorovateľných prejavov človeka, ktoré sú prístupné už aj iným ľuďom.

Prežívanie – môže byť: a) vedomé – vlastné pocity, ktoré človek prežíva,

1. b) nevedomé – človek si buď neuvedomuje svoje prežívanie alebo nepozná jeho príčinu či súvislosti.

Prejavy správania – rozdeľujeme na 3 kategórie:

1. výraz – mimický a pantomimický.
2. reč – intonácia, hlasitosť,
3. konanie – jednorázové (úkon, akt), – dlhodobé (činnosť).

Faktory správania:dedičnosť, prostredie a vlastná aktivita.

Základné psychické procesy a stavy

Psychiku jednotlivca delíme na 3 časti:

1. psychické procesy,
2. psychické stavy,
3. psychické

Psychické procesy – sú rýchle a premenlivé, teda najmenej stále duševné javy. Ich výsledkom sú určité psychické obsahy – pocity, vnemy, predstavy, sny, spomienky, vedomosti, myšlienky a i.

Pocity a vnemy – sú východiskom poznávacieho procesu.

Najpodstatnejšie rozdiely medzi pocitom a vnemom:

pocit vnem

– fyziologicky je dej izolovaný -fyziologicky vzniká spoluprácou

v jednom analyzátore; viacerých analyzátorov a receptorov;

– je jednoduchý; -možno ho deliť na časti;

– je najjednoduchšou formou uvedomovania; -je zložitejší, podnety pôsobia na

receptory ako celky.

Psychické procesy delíme:

• kognitívne (poznávacie) – sem patria pociťovanie, vnímanie, predstavivosť (fantázia), pamäť, myslenie, reč,
• emocionálne – vedú k vzniku emócií (city, afekty, nálady),

• motivačné – psychické sily, ktoré aktivizujú a usmerňujú správanie (pudy, potreby, inštinkty,

záujmy, postoje, hodnoty, konflikty).

Psychické stavy – sú stabilnejšie, stálejšie psychické javy ako psychické procesy, napr. nervozita, strach.

Rozlišujú sa psychické stavy: trvalé a dočasné. Typickým príkladom je depresia. Slávny rakúsky psychiater Sigmund Freud opísal depresiu frázou „Byť mŕtvy zvnútra“.

Psychické vlastnosti – rozlišujeme:

1. schopnosti,
2. temperament,
3. záujmy,

Psychicképrocesy

Pociťovanie – je to najjednoduchší poznávací proces, napr. farba, vôňa, veľkosť, chlad.

Vnímanie – je to psychický proces, ktorého výsledkom je vnem, napr. vnímanie ruže. Ak na nás pôsobí určitý predmet, pocity odrážajú iba jeho jednotlivé vlastnosti – tvar, veľkosť, farbu, vôňu; ak sa tieto vlastnosti spoja, vznikne vnem ruže.

Napr. vnem jablka môže vzniknúť na základe zraku, čuchu a chuti.

Pozorovanie – zámerné vnímanie s určitým cieľom. Je spojené s ďalšími psychickými procesmi.

Predstava – je psychický proces, na základe ktorého tvoríme obrazy predmetov a javov, ktoré v danom momente nevnímame.

Fantázia – je psychický proces, na základe ktorého tvoríme obrazy predmetov a javov, ktoré sú nereálne, patria tu spánkové sny.

Myslenie – je zavŕšením poznávania, predstavuje proces riešenia problémov. V myslení využívame:

• analýzu – rozloženie celku na časti,
• syntézu – zhrnutie do celku,
• indukcia – postup od jednotlivého ku všeobecnému,
• dedukcia – postup od všeobecného k jednotlivému (konkrétnemu).

Reč – prostriedok dorozumievania a oznamovania myšlienok iným ľuďom prostredníctvom jazyka. Nástrojom reči je jazyk.

Emócie, city, afekty, nálady a vášne

City a emócie sa často zamieňajú.

Emóciami sa označujú nižšie city spojené s uspokojovaním základných ľudských potrieb ako sú napríklad jedenie, pitie, spanie. Nižšie city majú aj zvieratá.

City sú trvalejšie emócie spojené s vyššími potrebami, hlavne s medziľudskými vzťahmi, hodnotami človeka a života, s potrebami myslenia a prežívania krásy a s kultúrnymi potrebami človeka. Vždy existuje predmet citov. City má iba človek! A iba človek je schopný empatie, čo znamená vcítenie do citov a prežívania druhého. Výraz citov je jednou z najdôležitejších osobitostí citov a emócii.

City a emócie – zohrávajú významnú úlohu v živote človeka, pretože sú súčasťou jeho motivačnej štruktúry. Od ich zameranosti, hĺbky a stálosti závisí jeho konanie, to znamená čo a ako bude robiť.

• majú odlišné vnútorné aj vonkajšie prejavy. Na ľuďoch možno pozorovať rôzne zmeny, keď prežívajú nejakú emóciu, ako napríklad keď sú veselí na tvári majú úsmev.
• vyjadrujú sa mimikou a

Mimika je výrazový prejav na tvári a pantomimika sú výrazové prostriedky celého tela. Najvýraznejšie prejavy citov sú plač a smiech.

Znaky citov:

1. tvoria základ súvislosti prežívania
2. presahujú z vedomia do nevedomia a naopak
3. sú univerzálne
4. prejavujú sa bohatstvom kvalít
5. sú meniteľné a labilné

Vlastnosti citov

Polarita je základnou a najvýznamnejšou charakteristikou, ktorá odlišuje city od ostatných psychických procesov. Polarita je skutočnosť, že city a emócie vytvárajú páry protikladných kvalít, ako napríklad veselosť – smútok. Medzi polárnymi kvalitami existuje celý rad odtieňov a stupňov vyjadrenia istej kvality, napríklad niekoho milujem, mám rada, nenávidim ho.

City odrážajú vzťah človeka, ktorý ich nosí – prežíva. Ak vedú k zvýšeniu aktivity nazývame ich aktívne (stenické) a ak vedú k oslabeniu aktivity, útlmu nazývame ich pasívne (astenické). Pri citoch sa vyskytuje zvláštnosť, ktorá sa neobjavuje pri iných psychických procesoch. Je to stav, keď človek prežíva dve polárne kvality, napríklad niekoho zároveň miluje ale aj nenávidí. Táto vlastnosť je označovaná ako ambivalencia.

Afekty sú emociálne stavy, ktoré prebiehajú prudko, prejavia sa ako krátkodobé vzplanutia a človeka úplne ovládnu. Môžu byť afekty zúfalstva, strachu alebo zúrivosti. Bývajú sprevádzané nápadnými vonkajšími prejavmi, krikom, plačom, náhlymi impulzívnymi činmi, zmenami v dýchaní, v zásobení organizmu krvou, alebo pohybovým vzrušením. Pri iných afektoch dochádza k opaku, a to k neschopnosti pohybu alebo nemožnosti vydať zvuk.

Afekty, pri ktorých stráca človek kontrolu nad sebou samým voláme nezvládnuteľné afekty, napríklad keď niekto v afekte zlosti zabije iného. Patický afekt je strata sebakontroly spojená so stratou sebavedomia.

Nálady sú stavy dlhšie trvajúceho emociálneho prežívania. Trvajú minúty, hodiny, dni. Nálada vplýva na správanie človeka, pozitívne alebo negatívne. Je to normálny stav, ktorý sa vyskytuje u každého človeka. Môže prerásť až do patickej nálady.

Patická nálada je dlhodobý stav vzrušenia alebo smútku, ktorý môže mať až chorobný ráz. Náladový ludia sú taký, ktorý nedokážu ovládať svoje stavy nálad a strácajú ned nimi kontrolu.

Človek sa môže naučiť ovládať svoje nálady aj afekty pomocou kultivácie emociálneho života. Potom ich už dokáže ovládať.

Druhy nálad:

1. povznesená, dobrá – prejavuje sa veselosťou, radosťou, optimizmom, zvýšeným sebavedo- mím, priebojnosťou
2. skleslá – prežívame sklúčenosť, smútok, depresiu, prejavuje sa utiahnutosťou, pasivitou, stratou sebadôvery, bezradnosťou, plačlivosťou
3. zlostná – prejavuje sa podráždenosťou, vzťahovačnosťou, urážlivosťou, útočnosťou, hostilitou (nepriateľstvom). Vyššie city si pestuje každý človek pri výchove a sebavýchove, pri ktorých je dôležitá aj určitá kultivácia citového života a ktorej súčasťou je naučiť sa ovládať svoje nálady a

Medzi vyššie city patria:

a, morálne city – spojené s prežívaním morálnych činov, hodnôt a postojov (napríklad zmysel pre povinnosť, spravodlivosť, humánnosť)

b, estetické city – vznikajúce pri prežívaní krásy (pri pohľade na umelecké dielo, pri sledovaní divadelnej hry, čítaní básne)

c, intelektuálne city – sprevádzajú poznávanie, objavovanie, študovanie neznámeho, nachádza- nie pravdy.

Vášeň (náruživosť) je silný, hlboký a dlhotrvajúci cit. Zmocňuje sa celého človeka, jeho myšlienok i činností.

Poznáme vášeň športovú, cestovateľskú, zberateľskú, filatelistickú, čitateľskú, no aj alkoholickú (pijanskú), kartársku, fajčiarsku atď. spoločenskú hodnotu vášne určuje práve zacielenie. Spomeňme vášeň, ktorá ženie človeka hromadiť majetok, vášeň pre prácu, vedu, umenie.

Sila a energia, ktoré vášeň predstavujú, môžu byť zacielené a využité na pozitívne, hodnotné, užitočné, ale aj na negatívne, nízke ciele. Podľa toho sa vášne delia na:

• kladné – predmetom kladných vášní môže byť spoločensky užitočná a prospešná (literárna, umelecká a pod.) práca vykonaná s veľkým zanietením a náruživosťou. Človek s vášnivým vzťahom k svojej práci, je schopný a ochotný prekonať rozličné prekážky a ťažkosti,

záporné – predmetom záporných vášní bývajú nízke a často nedôstojné ciele, v ktorých človek nachádza uspokojenie (alkoholizmus, drogy, hazardné hry, sexuálna zvrhlosť a pod.). Človek v zajatí týchto vášní škodí nielen sebe, ale aj svojmu okoliu, rodine, spoločnosti.

Osobnosí človeka

OSOBNOSŤ: z psychologického hľadiska – súhrn pomerne všeobecných a trvalých vlastností človeka, ktorý funguje v interakcii s vonkajším prostredím.

osobnosť

Latinské slovo persona pôvodne znamenalo masku, ktorú si herci nasadzovali na tvár pri predstaveniach v gréckom a rímskom divadle. Z tohto významu vznikli rôzne prenesené chápania slova persona:

• znamenalo určitý výraz, charakteristické črty osoby, ktorú mal herec predstavovať. Odtiaľ pochádza význam slova persona ako niečoho, čo vyjadruje podstatu človeka či vedúceho princípu v človeku.
• maska však aj niečo zahaľuje, preto druhým významom je človek snažiaci sa získať popularitu a imponovať druhým. Potom sa osobnosť chápe ako úspech u druhých ľudí.

S nástupom kresťanstva dochádza k teologickému chápaniu slova persona. Tertullianus ho používa vo význame Troch božských osôb. Neskôr bolo prenesené na ľudí. Osobou sa stáva veriaci krstom, t.j. stáva sa občanom Božej ríše.

Psychologické hľadisko slova persona obnovuje Boetius, podáva prvú definíciu: "Osoba je neoddeliteľná podstata rozumovej prirodzenosti."

Korene teórie osobnosti nachádzame v 5. storočí p. n. l. /grécky lekár Hippokrates, Platón, Aristoteles/. Avšak teória osobnosti, ako ju poznáme dnes, sa začala rozvíjať koncom 19. storočia z klinickej práce a pozorovaní Jeana Martina Charcola, Sigmunda Freuda a ďalších.

Typológia štyroch temperamentov podľa Hippokratesa a Galena:

Od nich pochádza typológia štyroch temperamentov:

Sangvinik, cholerik, flegmatik a melancholik.

Táto typológia vychádza z predstavy, že temperament človeka závisí od prevládania jednej zo štyroch telesných tekutín v organizme:

• od krvi (sanguis) – sangvinik,
• od hlienu (phlegma) – flegmatik,
• od žlče (cholé) – cholerik,
• od čiernej žlče (menal-cholé) -

Sangvinik sa

1. ľahko prispôsobuje meniacim sa životným
2. rýchlo nadväzuje styk s druhými ľuďmi. Je trochu neposedný.
3. potrebuje nové dojmy, ktoré ho vzrušujú a aktivizujú. V kolektíve je veselý.
4. plný životného elánu.
5. ochotne sa zapája do zaujímavej práce, avšak keď ho práca prestane zaujímať, jeho aktivita
6. ľahko u neho vznikajú a zanikajú
7. má pružné
8. ľahko prenáša pozornosť.

Cholerik je

1. Vznetlivý, má zvýšenú vzrušivosť a citovú
2. Charakteristická je jeho priamočiarosť a príkrosť k druhým ľuďom.
3. V činnosti dokáže maximálne vypäť svoje

Flegmatik je

1. pokojný, vyrovnaný, vytrvalý a húževnatý.
2. V práci zbytočne neplytvá silami, rozvrhne si sily a prácu dokončí.
3. Vo vzťahoch je vyrovnaný, primerane družný, nerád zbytočne hovorí.
4. Nedostatkom je jeho malá pohyblivosť. Obvykle potrebuje čas, aby sa rozhýbal, sústredil pozornosť a mohol ju preniesť. Má však tendenciu k lepšej vytrvalosti.

Melancholik je útlmový typ nervovej činnosti. Je

1. náchylný silne prežívať aj nepatrné Má mimoriadnu schopnosť vnímať zážitky.
2. Je trochu uzavretý, nespoločenský. Obáva sa nových situácii a nových ľudí. Vyhľadáva samotu a uzatvára sa do seba.
3. V známom prostredí môže byť melancholik dobrým pracovníkom, môže úspešne riešiť úlohy a vyznačovať sa veľkým taktom.

Z hľadiska životnej odolnosti a prispôsobivosti najzdatnejšie sú silné vyrovnané typy sangvinik a flegmatik. Najmenej odolný je melancholik. U tohto typu vznikajú adaptačné ťažkosti, prípadne rôzne poruchy nervovej činnosti vplyvom ťažkých životných nárokov a otrasov. Cholerik je výkonný typ, má však ťažkosti v brzdení sa vo vzrušivých situáciách.

Jungova psychologická typológia

Vo svojej typológii zaviedol pojmy introverzia a extroverzia.

Introvert – je uzavretý človek žijúci bohatým vnútorným životom, menej komunikujúci s okolím, nespoločenský.

Extrovert – je veľmi spoločenský, ľahko nadväzuje kontakty, je povrchnejší.

Osobnosť sa podľa Freuda skladá z troch hlavných systémov:

ID, EGO, SUPEREGO

Príklad: Do chovania dieťaťa približne od 6 rokov vstupujú id, ego a superego. Dieťa vidí v kuchyni koláče. ID hovorí: „Vezmi si jeden.“ /princíp slasti/, ale EGO hovorí:“ Nie, mama al. otec na to prídu a potrestajú ma.“ /princíp reality/ Ak je potreba ID vyhnúť sa trestu silnejšia než túžba po koláči, prevládne princíp reality a dieťa si koláč nevezme. Ak však EGO verí, že mama al. otec nemôžu poznať, že jeden koláč chýba a že tu nie je žiadne riziko trestu, potom jeho princíp reality dá súhlas „Tak si vezmi“ a dieťa si vezme. ALE! Ak sa už vytvorilo SUPEREGO, vstúpi do rozhovoru: „Aj keď mama s otcom na to neprídu, nie je správne vziať si koláč“ /princíp mravnosti/ Ak je potreba ID vyhnúť sa citovému trestu spôsobenému pocitom viny väčšia než jeho potreba koláča, dieťa si koláč nevezme.

Dynamika psychiky – motívy a postoje, učenie sa

Dynamika psychiky

Dynamika psychiky nám umožňuje pochopiť príčiny správania človek. Dynamický charakter osobnosti je daný tým, že sa vytvára v priebehu vývinu a aj pôsobením motivačných síl a emócií.

Motivácia a typy motívov

Pod pojmom motivácia budeme rozumieť zaoberanie sa zdrojmi, pohnútkami, dôvodmi, príčinami správania (motívmi). Motivácia môže byť vedomá alebo nevedomá. Motívy sú psychologické príčiny, pohnútky na reakcie, ktoré smerujú k uspokojovaniu potrieb a aktivizujú správanie. To isté správanie môže mať rôzne motívy, ale aj jeden určitý motív môže viesť k rôznemu správaniu jednotlivca. Väčšinou sa však motívy rôznym spôsobom kombinujú, určitý čin často slúži viacerým motívom súčasne – je viacnásobne podmienený.

Rozdiely v ľudskom správaní a v jeho výsledkoch, ktoré sú spôsobené rozdielnymi motívmi, sú často veľké. Človek s priemernými schopnosťami môže vďaka motivácii dosiahnuť lepšie výsledky ako nadpriemerne nadaný človek, ktorého nič „nebaví“.

Medzi modely motivácie patria:

1. model nedostatku – ide tu o konanie motivované pocitom nedostatku, prázdna, ktoré musí byť zaplnené – napr. smäd, potreba vzduchu, hlad.
2. model vybitia – k uspokojeniu dochádza pri uvoľnení nahromadeného napätia, ktoré sa môže uskutočniť napr. ako deštrukcia alebo ničenie vecí.

Cieľom oboch modelov je dosiahnutie stavu rovnováhy (homeostázy).

Ak dochádza k boju dvoch alebo viacerých motívov, hovoríme o konflikte – stave napätia pri rozhodovaní. Každý z motívov môže byť pozitívny alebo negatívny, takže môže nastať niektorý z nasledujúcich druhov konfliktov:

1. rozhodovanie medzi pozitívnymi motívmi – človek chce dosiahnuť dva ciele, ale môže dosiahnuť len jeden – ísť večer na koncert alebo na futbal?
2. rozhodovanie medzi dvoma negatívnymi motívmi – človek je nútený vyberať si

„menšie zlo“ – vydržať urážky od skinheada? Postaviť sa mu na odpor?

1. rozhodovanie medzi pozitívnym a negatívnym motívom – konflikt vyplývajúci z toho, že cieľ človeka obsahuje pozitívne aj negatívne charakteristiky, je zároveň príťažlivý aj odpudivý

Najvýznamnejšími motívmi, ktoré ovplyvňujú ľudské konanie, sú potreby. Ide o stav nadbytku alebo nedostatku niečoho, čo nás vedie k činnostiam, pomocou ktorých túto potrebu uspokojujeme. Potreby delíme na:

1. primárne potreby (fyziologické) – týkajúce sa zabezpečenia, udržania holej existencie indivídua
2. sekundárne potreby – vznikajú uspokojením primárnych potrieb alebo ide o potreby naučené socializačným procesom (kultúrne, sociálne a pod.)

Hierarchiu potrieb zobrazil americký psychológ Abraham Harold Maslow. Maslow vytvoril pyramídu potrieb, ktorú tvoria základné potreby človeka – od najnižších po najvyššie. Základné telesné, fyziologické potreby sú podľa neho potrebami bytia alebo rastovými potrebami. Ostatné štyri kategórie sú nedostatkovými potrebami.

Ďalšími motivačnými faktormi (činiteľmi) sú:

1. záujmy – vychádzajú z potrieb, sú ovplyvnené kultúrou prostredia, sú rôznej šírky a Uspokojujú sa určitou činnosťou a môžu byť napr. športové, technické, poznávacie a pod.;
2. postoje – sú stálejšie, jedná sa o tendencie reagovať určitým spôsobom na určité dôležité podnety, situácie, okolie. Odzrkadľujú hodnotiaci vzťah jednotlivca ku skutočnosti;
3. hodnoty (hodnotové orientácie) – sú vlastnosti, ktoré ľudia pripisujú veciam, činnostiam, sú úzko prepojené s potrebami, záujmami a postojmi, predstavujú normy správneho života. Individuálna hierarchia hodnôt je podkladom životného štýlu každého človeka.

Hodnoty – sú predmety a javy, ktoré sa usilujeme dosiahnuť, prípadne riadiť sa nimi vo svojom konaní. Dôležité je vytvoriť si rebríček hodnôt. Môžu byť pozitívne, ale aj negatívne. Koho máte za vzor? Nasledovanie toho vzoru je pre moje dobro alebo opačne? Čím dôležitejšie sú takéto vzory pre harmonické fungovanie spoločnosti, tým väčšia je snaha inštitucionalizovať ich, t. j. presne a jasne ich vyjadriť a usporiadať. Tak sa vzory stávajú spoločenskými normami – pravidlá správania sa ako sa majú určité subjekty za určitých okolností a podmienok správať a aká sankcia ich postihne, ak sa takto správať nebudú. Normy nám umožňujú dobre spolunažívať. Tam, kde nie sú pravidlá, neplatia dobré spôsoby, slušnosť a spravodlivosť. Všade vládne chaos a násilie.

Normy nám umožňujú dobre žiť a morálne konať. Jednou z dôležitých pravidiel správania sa je aj Desatoro Božích prikázaní. Morálka a normy sú ideálom, ku ktorému sa máme snažiť priblížiť. Väčšina morálnych noriem nemá písomnú podobu, napriek tomu majú veľkú silu. V ich zachovávaní a odovzdávaní z pokolenia na pokolenie majú významnú úlohu výchova a osobný príklad.

Dôležité je usilovať sa o dobro a strániť sa zla. Dobro – je to, čo je nasledovaniahodné. Zlo – je to, čo je odsúdeniahodné. Rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé nám umožňuje svedomie – vnútornú hlas človeka, je individuálne a nezávislé. Naše svedomie hodnotí verejná mienka (súhrn individuálnych svedomí). O sile verejnej mienky sú známe príklady z histórie, napr. zo života francúzskeho filozofa Voltaire. Pod jej

vplyvom si francúzsky panovník (Ľudovít XVI.) nedovolil svojho neľútostného nepriateľa a kritika uvrhnúť do väzenia. Aktuálnym príkladom je tlak verejnej mienky na zákaz používania nášľapných mín. Konvenciu o nepoužívaní podpísalo mnoho štátov a aj svetové mocnosti sa vyjadrili za jej uznanie a dodržiavanie.

Maslowova pyramída potrieb

Všeobecne platí, že nižšie položené potreby sú významnejšie a ich aspoň čiastočné uspokojenie je potrebné pre vznik vyšších potrieb. Za najvyššiu potrebu považuje Maslow potrebu sebarealizácie, čím zohľadňuje ľudskú snahu naplniť svoje zámery a potreby.

Učenie

Učenie – je prostriedok vedomého zapamätávania.

V širšom zmysle slova – nadobúdanie, obohacovanie individuálnej skúsenosti počas vývinu jedinca, ktoré zároveň ovplyvňuje jeho správanie (nachádza uplatnenie aj pre učenie sa zvierat). V užšom zmysle slova – cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, návykov a zručností, ktoré sú typické pre človeka.

V bežnom živote je učenie cieľavedomá činnosť, ktorá sa spája so školou.

Druhy učenia:

1. habituácia – prispôsobenie sa podnetu (napr. reakcia psa na povely).
2. asociačné učenie – je komplexnejšie, zahŕňa naučený vzťah medzi udalosťami = vytváranie istých druhov spojení medzi podnetmi, udalosťami. Využívame ho vtedy, keď k určitému súboru poznatkov pripájame iný, alebo istý poznatok prenášame z jedného kontextu do druhého (napr. učenie sa cudzieho jazyka).
3. intelektuálne učenie – učenie sa v škole. Človek si pri ňom osvojuje
4. motorické učenie – osvojovanie si zručností a návykov (napr. tanec, športové výkony).
5. sociálne učenie – učenie sa zážitkom v rámci sociálnej skupiny, pri ktorej si človek osvojuje formy spoločenského správania.
6. mimovoľné učenie – učenie, ktoré nastáva bez priameho vôľového úsilia alebo motivácie učiť sa.
7. imitačné učenie – učenie pomocou napodobňovania.
8. učenie vhľadom – ak pri výkone nejakej činnosti náhle pochopíme súvislosti riešenia nejakého problému.

Proces osvojovania si vedomostí (zapamätávanie)

Závisí od:

1. materiálu, čo sa človek chce naučiť (logický text, báseň, slovíčka z cudzieho jazyka),
2. skúsenosti s podobným učením v minulosti,
3. typu pamäti učiaceho sa (napr. zraková, sluchová, mechanická, logická),
4. od celku (či sa text učí celý alebo sa rozdelí na časti).

S procesom učenia súvisí aj zabúdanie. Zabúdanie ovplyvňuje:

1. spôsob osvojovania si učiva,
2. opakovanie učiva (rýchlejšie zabúdame text, ktorý si neopakujeme),
3. vzťah učiaceho sa k učebnému textu (rýchlejšie zabúdame to, čo nás nebaví).

Odporúčania ako skvalitniť proces učenia:

• učiť sa častejšie,
• čo najviac striedať činnosti,
• vopred si pripraviť všetky materiály,
• príliš dlho sa neučiť jeden predmet,
• posledný deň pred skúšaním sa neučiť nové učivo, len opakovať už naučené,
• nezabúdať na odpočinok.

Psychické zdravie a stres

Jedným z najdôležitejších základných predpokladov na zvládnutie nárokov života a prostredia je zdravie. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vypracovala definíciu zdravia. Zdravie – je stav úplného telesného, duševného a sociálneho blaha. Za zdravého sa považuje človek, ktorého aktuálny stav je charakterizovaný:

1. neprítomnosťou choroby alebo poruchy,
2. harmóniou fyziologických procesov,
3. zdravým životným štýlom.

Súčasťou zdravia je i duševné (psychické, mentálne) zdravie. Definovať duševné zdravie je nesmierne ťažké, preto budeme vychádzať z charakteristiky Svetovej federácie duševného zdravia (WFMH):

1. ľudia majú sami k sebe dobrý postoj,
2. cítia sa dobre medzi inými ľuďmi,
3. sú schopní zvládať požiadavky života.

Stres a záťaž

Stres – je stav vznikajúci v dôsledku veľkej psychickej alebo fyzickej záťaže organizmu. Vzniká pôsobením nejakého faktora – stresora, ktorý znemožňuje dosiahnuť cieľ. Stresor je možné odstrániť, ak ho poznáme. Stresovú situáciu vyvoláva zvýšenú podráždenosť, duševné napätie, únavu, dezorganizáciu správania.

Základné prístupy k neutralizácii stresu:

1. Cesta výživy: zdravá výživa, vitamíny B.
2. Aktívny pohyb – fyzické cvičenie – odbúravanie adrenalínu; prechádzky, beh, bicyklovanie, turistika,....
3. Relaxácia – stav uvoľnenia tela, mysle a psychiky; patrí tu i modlitba, meditácia.
4. Sociálna opora: mať človeka, ktorému sa môžeme zveriť so starosťami.

Prejavy stresu: úzkosť, obava, tréma, strach, hnev.

Štádiá stresu: Stresová reakcia prebieha v organizme v 3. štádiách:

1. štádium alarmu – celý organizmus je v stave zvýšenej pohotovosti,
2. štádium rezistencie (odolnosti) – „zásobáreň“ energie pre telo sa postupne vyčerpáva,
3. štádium exhauscie (vyčerpania) – pokles odolnosti organizmu, vyčerpanie obranných síl.

Príznaky (symptómy) stresu:

• somatické (telesné) – obhrýzanie nechtov, šúchanie a podupávanie nohami, škrabanie sa vo vlasoch, škrípanie zubami, hranie sa s predmetmi (napr. s ceruzkou, perom a pod.),
• v nálade – podráždenosť, mrzutosť, pocit viny, netrpezlivosť...,
• v správaní – agresia, poruchy spánku, snaha robiť všetko naraz, nechávať nedokončenú prácu do „poslednej minúty“ s následným panikárstvom, emocionálne výbuchy a iné.

Americkí lekári T. H. Holmes a R. H. Rahe skúmali ako rozličné životné situácie vplývajú na život jednotlivca, napr. medzi najzávažnejšie životné udalosti, ktoré si vyžadujú najviac energie na zvládnutie patria:

1. smrť životného partnera, 2. rozvod, 3. oddelené manželstvo, 4. uväznenie, 5. smrť blízkeho člena rodiny, 8. prepustenie z práce, 12. tehotenstvo, 18. veľká dlžoba, 21. syn/dcéra opúšťa rodičovský dom, 30. presťahovanie, 40. Vianoce.