Sociálna determinácia - prostredie

Spoločenské vedy » Psychológia

Autor: anika (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.05.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 524 slov
Počet zobrazení: 7 905
Tlačení: 371
Uložení: 425
Sociálna determinácia - prostredie
 
Vonkajšie činitele (determinanty) psychiky.
Človek sa ako osobnosť nerodí. Osobnosťou sa stáva až v priebehu svojho života. Proces ako sa to deje podrobne popisuje vývinová psychológia. Z pohľadu všeobecnej psychológie budeme interpretovať tento proces v kontexte spoločenského prostredia, pretože sa tak bližšie dostaneme k človeku v jeho spoločenskom postavení, rolách, pozíciách, situáciách,
ktoré spoluurčujú ľudské konanie a správanie. Ľudská psychika má sociálny(spoločenský) ráz, je sociálne determinovaná. Pri jej charakterizovaní musíme brať do úvahy sociálne prostredie, v ktorom človek žije a vyvíja sa.
 
Pod sociálnym prostredím rozumieme:
a) ľudí samých,
b) spoločenské normy, ktorými sa ľudia riadia v danom prostredí,
c) výtvory ľudskej kultúry a civilizácie, s ktorými človek prichádza do styku
v priebehu svojho života.

Druhy sociálnej interakcie

Tým, že človek vstupuje do sociálneho kontaktu s inými ľuďmi vznikajú
základné druhy sociálnej interakcie:

1. Vzťahy jednotlivec – jednotlivec (napr. matka – dieťa, muž –žena).
Tento druh vzťahov sa vyznačuje špeciálnym citovým zafarbením, ktoré uľahčuje a znásobuje intenzitu sociálneho vplyvu. Tieto vzťahy majú pri vývine osobnosti základný význam. Primárny význam sa pripisuje vzťahu matka – dieťa, ktorým sa sociálne vzťahy dieťaťa začínajú a ďalej rozširujú.
  Sociálny psychológ K. Young pozoroval rozdielne správanie sa indiánskych matiek k deťom po narodení. Matky kmeňa York prestávajú dojčiť dieťa po niekoľkých dňoch, prerušujú s ním kontakt a neskôr je dieťa obmedzované v jedle. Matky Siouxov dojčia deti až do 5 až 6 rokov, deti majú s matkou úzky kontakt a sú vychovávané veľmi tolerantne. Yorkovia sa vyznačujú skúposťou, podozrievavosťou a zlosťou. Siouxovia sú veľkorysí a obetaví voči súrodencom, dokážu znášať veľkú bolesť a sú krutí voči nepriateľom. Tieto spoločné skúsenosti, ktoré mali deti každého kmeňa, označujeme pojmom bazálna osobnosť.
 
Bazálna osobnosť je akýsi psychický základ odrážajúci konkrétnu situáciu dieťaťa a s ňou spojené emócie. Jej základnou dimenziou je tzv. bazálna istota alebo neistota (úzkosť), ktorej zdrojom je dostatok alebo nedostatok pozitívnych citových vzťahov prejavovaných dieťaťu rodičmi a s tým súvisiaca stratégia rodinnej výchovy, miera sociálnej izolácie dieťaťa a iné.
 
2. Vzťahy jednotlivec – spoločenské skupiny.
 Človek musí byť vždy členom nejakých sociálnych skupín (rodina, školská trieda, národ). Z príslušnosti človeka k sociálnym skupinám vyplývajú pre neho isté práva aj povinnosti. Na jeho správanie sa v rozličných skupinách kladú špeciálne požiadavky, podľa ktorých sa spoločensky aj psychicky vôbec utvára jeho osobnosť, resp. utvára ho skupina. Primárny vplyv kultúry sprostredkováva človeku práve rodina, do ktorej sa ako dieťa narodí. Rodinná výchova sprostredkováva dieťaťu zoznámenie sa s tým, čo súborne označujeme ako kultúrne vzorce, t. j. normy správania, ale i myslenia a cítenia, normy, ktoré vystupujú ako tradície, obyčaje, mravy, zákony a tabu.
Práve toto vrastanie jednotlivca do spoločenských skupín nazývame socializáciou (zospoločenšťovaním). Ak uvažujeme o socializácii ,nevyhnutne musíme brať do úvahy ďalšiu podmienku socializácie a tou je adjustácia (schopnosť prispôsobiť sa prostrediu). Táto podmienka– na rozdiel od predchádzajúcej- je na strane osoby, ktorá sa socializuje.

Proces prispôsobovania má dve úrovne. Môže ísť o proces akomodácie, ktorým sa jednotlivec prispôsobuje prostrediu a proces asimilácie ,ktorým sa jednotlivec snaží niektoré prvky prostredia prispôsobiť sebe. Platia tu zvláštne podmienky. Tam, kde je tlak na prispôsobenie sa zo strany spoločnosti veľmi silný a nie je akceptovaná snaha jednotlivca na zmenách sociálneho prostredia, dochádza často k narušeniu až kríze vzťahu. Pojmom maladjustácia označujeme neadekvátne prispôsobovanie sa okoliu. Nedokonalý alebo zlý priebeh prispôsobovania signalizujú maladaptačné prejavy. Toto správanie má svoje charakteristické znaky :
– vnútorná nevyváženosť – tendencia k jednostrannému prispôsobovaniu(jednotlivec len prispôsobuje seba okoliu, alebo len prispôsobuje podmienky okolia sebe),
– neadekvátne citové reakcie – obranné postoje (pocity menejcennosti),útok (ohováranie, poškodzovanie druhého, agresia) či únik (uzatváranie sa do seba, útek do snenia),
– neadekvátne poznávanie – jednostrannosť či strnulosť vo vnímaní
– neadekvátne vôľová regulácia – nerozhodnosť, nedostatočná sebakontrola, negativizmus.
 
2. Vzťahy spoločenské skupiny – jednotlivec.
Tieto vzťahy označujú miesto (pozíciu) jednotlivca v spoločenskej skupine (podriadený – nadriadený, učiteľ – žiak). U dospelého človeka pozícia spravidla vyplýva z jeho povolania a spoločenského postavenia (lekár – sekundár, lekár– primár, lekár – riaditeľ nemocnice). Ak má človek v sociálnej skupine istú pozíciu, okolie od neho očakáva, že sa bude správať s prihliadnutím na túto pozíciu. Toto očakávané správanie vzhľadom na pozíciu nazývame rola. Každá rola významne poznačuje psychiku, prežívanie aj správanie človeka. Rola je jedným z najsilnejších faktorov sociálnej determinácie psychiky človeka. Rola je schéma potrieb a cieľov, názorov a citov, postojov, hodnôt a činností, ktoré by mali charakterizovať príslušníka istej spoločenskej skupiny. Proces socializácie človeka znamená vlastne osvojovanie, preberanie rozličných spoločenských a špecifických rolí. Spoločenské roly majú relatívne dlhodobejší ráz, špecifické roly trvajú spravidla krátko.
 
4. Vzťahy spoločenské skupiny – spoločenské skupiny.
 Tento druh sociálnych vzťahov vytvára v psychike jednotlivca popri individuálnom vedomí novú zložku – kolektívne vedomie (napr. národné, etnické, spoločenskej vrstvy,
profesionálneho zaradenia a pod.)
 
Spoločenské normy
Vzájomné vzťahy ľudí v spoločenskom prostredí upravujú spoločenské normy. Vyvíjajú sa historicky spolu s kultúrou a vyjadrujú úroveň spoločenského vedomia. Súhrn spoločenských potrieb a noriem typických pre dané sociálne prostredie (dedina, mesto) sa nazýva kultúrny vzorec.
Spoločenské normy sú stelesnené v spoločenských zvykoch – sú to najtypickejšie spoločenské normy. Určujú, čo sa v danej spoločnosti patrí a čo sa nepatrí. Sú mierou dobrého správania. Dôsledkom ich nedodržania sú mierne sankcie (irónia, posmech, napomenutie).
Mravné obyčaje určujú, čo je v danej spoločnosti morálne a čo nemorálne.
Ich nedodržanie vyvoláva ostrejšiu reakciu okolia (pohoršenie, odpor , pohŕdanie, odsudzovanie, zavrhovanie).
 
Zákony určujú, čo je v danej spoločnosti prípustné a čo sa trestá. Porušenie
zákona sa označuje ako priestupok, previnenie, prečin a trestný čin, jeho dôsledky sú správne a právne sankcie (pokuta, trest, väzenie)
 
Spoločenské tabu vymedzuje, čo je v danej spoločnosti najviac v rozpore
so spoločenským vedomím a morálkou, čo je patologicky – kriminálne, čo sa najviac spoločensko– morálne odsudzuje a trestá. Porušenie tabu(napr. jedenie ľudského mäsa, sexuálny styk v priamom pokolení) vzbudzuje u ľudí hrôzu. Za porušenie tabu sú vysoké trestné sankcie.
K spoločenskému prostrediu determinujúcemu ľudskú psychiku patria aj výtvory ľudskej kultúry a civilizácie (veda, umenie, literatúra, masovokomunikačné prostriedky, výdobytky techniky, internet, kultúra životného prostredia). Ide o skúsenosti ľudí predchádzajúcich generácií a súčasnej generácie, bez osvojenia a vplyvu ktorých je formovanie ľudskej psychiky nemysliteľné. Vplyv sociálneho prostredia na človeka sprostredkúvajú rozličné činitele: rodina, škola, hromadné komunikačné prostriedky (literatúra, tlač, divadlo, kino,  rozhlas, televízia, internet), alebo sa sociálnych podnetov zmocňuje človek sám (sebavýchovou, sebavzdelávaním).
 
Socializácia
Proces začleňovania, vrastania, človeka do spoločnosti označujeme pojmom socializácia. Socializácia je premena biologického jedinca na kultúrnu bytosť, socializáciou rozumie súhrn procesov vzájomnej interakcie medzi spoločnosťou a jednotlivcom, v ktorých spoločnosť pôsobí na jednotlivca tak, aby v sebe vlastným učením vytvoril vnútorné psychologické predpoklady nevyhnutné k participácii v spoločnosti. Súčasne ako člen spoločnosti i ako relatívne samostatná osoba bol schopný riadiť svoje konanie a zodpovedať za neho. Základnou podmienkou socializácie je teda existencia iných ľudí. Zdanlivo paradoxne tvoria iní ľudia a ich spoločenstvá nezastupiteľnú podmienku individualizácie jedinca.
 
Proces socializácie zahrňuje štyri relatívne samostatné deje
a) personalizáciu – v jej priebehu sa utvára osobnosť, človek začína vrastať
do medziľudských vzťahov, vytvorí sa „Ja“. Stane sa tak medzi druhým a tretím rokom dieťaťa. To, že dieťa si už uvedomilo seba samo vieme na základe toho, že na označenie vlastnej osoby použije zámeno „ja“.
b) kulturáciu – človek prijíma a rozvíja kultúru spoločnosti,
c) profesionalizáciu – rozoznávanie spoločensko-ekonomickej deľby úloh v spoločnosti, osvojovanie a zaujatie profesionálnej role,
d) socializáciu v užšom význame – zaujímanie postavenia v štruktúre spoločenských úloh, to znamená osvojovanie si sociálnych rolí.
Socializačný proces kvalitatívne zmení človeka. Z indivídua sa stane osobnosť. Socializácii môžeme pripísať tieto zmeny, ktoré označujeme pojmom produkty socializácie
– vytvorenie sebavedomia,
– vytvorenie sebahodnotenia a sebachápania,
– vytvorenie sebaúcty,
– vytvorenie predstavy sebarealizácie,
– vytvorenie normatívov, hodnôt a svedomia,
– vytvorenie postojov, rolí sociálnych zručnosti, sociálnych čŕt a sociálnych
motívov.

V dôsledku socializácie človek nadobúda špecificky ľudské spôsoby psychického reagovania, vnímania, myslenia, cítenia. Rozvíjajú a individualizujú sa u neho vyššie psychické potreby, skultúrňuje sa uspokojovanie biologických potrieb. Osvojuje si sebaovládanie. Rozvíjajú sa u neho ľudské schopnosti, vyššie city, charakterovo-vôľové vlastnosti. Učí sa riadiť a ovládať svoje správanie, pôsobiť na seba (sebavýchovou a sebaovládaním),osvojuje si istú disciplínu, resp. sebadisciplínu, isté vedomosti, zručnosti, spôsobilosti , návyky pracovné, ale aj sociálne, potrebné pri rodinnom aj spoločenskom nažívaní. Učí sa prispôsobovať si prostredie na základe poznania zákonov prírody a spoločnosti. Osvojuje si ľudskú reč, v dôsledku čoho sa hlavnou formou správania stáva verbálne správanie. V procese socializácie si teda človek osvojuje všetky znaky prežívania a správania, ktorými sa odlišuje od prežívania a správania vyšších živočíchov.

Vzťah medzi biologickou a sociálnou determináciou psychiky Ktorá z nich a nakoľko podmieňuje ľudskú psychiku? U jednotlivého človeka sa tá-ktorá determinácia môže uplatniť v rôznej miere. Tak napríklad u idiota rozhodujúcu úlohu má biologická determinácia(keďže tu ide o vrodenú mozgovú poruchu), kým sociálne vplyvy pri formovaní jeho psychiky majú takmer nepatrnú úlohu.

Spomínané základné determinácie psychiky môžu pôsobiť súhlasne alebo protikladne. O súhlasnom pôsobení hovoríme napr. vtedy, keď dieťa s hudobnými vlohami vyrastá v prostredí, ktoré napomáha ich rozvoju, alebo keď človek uspokojuje svoje potreby v súlade so spoločenskými zvyklosťami. O nesúhlasnom pôsobení hovoríme zasa vtedy, keď človek so zdedenou silou nervovej sústavy vyrastá  v takom nepriaznivom prostredí (najmä rodinnom) ktoré napokon vedie k jej oslabeniu. V psychike človeka vzniká veľa rozporov medzi biologickou a sociálnou zložkou. Človek sa síce stáva spoločenským tvorom, ale to neznamená, že to čo je v ňom biologické, resp. čo jeho psychika zdedila, prestáva pôsobiť, alebo sa stráca .
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Psychológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.029