Aktivačno – motivačné vlastnosti osobnosti

Aktivačno – motivačné vlastnosti osobnosti

Osobnosť: je to diferencovaná jednota vlastností telesných a duševných, vrodených a získaných, typických pre daného jedinca, prejavujúca sa správaním a konaním. 

Pojem pochádza z latinského slova „ persona“ a zvyčajne sa prekladá ako osoba. Pôvodne sa používal na označenie hereckej masky, neskôr rola herca a spoločenskej roly, ktorú hrá človek v živote. Začiatkom 20.stor. sa nahradil pojem „DUŠA“ pojmom OSOBNOSŤ. To umožnilo vyjadriť celistvosť duševného života jednotlivca. V tomto zmysle sa osobnosť chápala ako integratívna jednota jednotlivých zložiek človeka. Niektorí psychológovia definujú osobnosť ako charakteristické spôsoby myslenia, správania, emócií, ktoré určujú osobitný štýl jedinca a ovplyvňujú jeho vzťahy s prostredím.

Štruktúra osobnosti: je to usporiadanie vlastností osobnosti do určitého celku pričom vlastnosti vzájomne spolu súvisia a vytvárajú jednotu.

Štruktúra osobnosti pozostáva z týchto skupín vlastností:

a) aktivačno – motivačné vlastnosti *
b) vzťahovo – postojové vlastnosti *
c) výkonové vlastnosti *
d) dynamické vlastnosti *
e) sebaregulačné vlastnosti *
f) vlastnosti psychických procesov a stavov

Aktivačno – motivačné vlastnosti osobnosti

Majú charakteristický znak aktivizáciu osobnosti človeka do činnosti určitým smerom. Do tejto skupiny vlastností patria: potreby, pudy, záujmy, záľuby / sklony, ašpirácie, životné ciele / plány, zvyky.

Motívy sú vnútorné hybné sily konania a správania človeka, to čo je bezprostrednou príčinou, pohnútkou činnosti alebo konania. Motívom je všetko, čo podnieti človeka k telesnej alebo psychickej aktivite a udržuje ho v nej , udáva jej smer podmienený cieľom činnosti. Motív je teda dynamizujúci činiteľ, ktorý vedie k pohotovosti začať alebo udržať správanie smerujúce k istému cieľu.  Motívy sú dôsledkom narušenej biologickej alebo psychickej rovnováhy jednotlivca s biologickým alebo sociálnym prostredím.
Motívy môžu vychádzať z vnútra človeka a vtedy ich nazývame impulzmi( napr. nepozerať ďalej TV alebo uspokojiť potrebu smädu). Ak motívy vychádzajú z prostredia človeka , nazývame ich incentívmi( podnetmi, stimulmi) . Sú to napríklad úlohy , ktoré má človek plniť. Incentívy môžu podnecovať alebo aj tlmiť motivovanú činnosť.( napr. uvedomenie si hroziaceho trestu pri porušení zákazu).
 Ľudské motívy sú usporiadané hierarchicky od najnižších po najvyššie,. Vyššie motívy ( napr. ašpirácie) sa objavujú iba vtedy, keď sa realizujú nižšie( napr. uspokoja sa biologické potreby).

Motivácia je aktivita človeka vyvolaná motívom a končiaca sa realizáciou(uspokojením) motívu. Analýza motivácie umožňuje odpovedať na otázku, prečo sa človek správa tak, a nie inak, prečo sa usiluje o to, nie o iné. Pod pojem motivácia zahrňujeme tie uvedomené i neuvedomené psychické faktory, na základe ktorých sa uskutočňuje naše chcenie a konanie.
 
Motivácia v najširšom zmysle slova sa chápe:
- ako príčina pohybu, aktivity
- ako psychický stav organizmu a následnosť zmien, ktoré smerujú k najvyhovujúcejšiemu stavu organizmu
 -  ako determinant zameranosti správania na istý cieľ
- ako príčina rozhodovania
 
POTREBY: je to stav nedostatku alebo nadbytku niečoho teda stav jedinca ktorý sa odchyľuje od jeho životného optima. Delíme ich na tri skupiny.

Potreba pôsobí aktivačne dovtedy, kým nie je uspokojená. Núti nás vykonávať činnosti, ktoré slúžia na jej uspokojenie.
Sila potreby môže byť rozličná. Doteraz sa však u človeka nevypracovali presné metódy na jej meranie. Ako jedna z metód sa používa rozbor počtu (kto koľko na čo minie) a rozbor trávenia času( kto čomu koľko času venuje) , ale aj voči tejto metóde sú výhrady.
Celkove môžeme potreby rozdeliť na biologické, psychické a kultúrne.

a) biologické potreby vznikajú vo vzťahu človek – príroda sú to potreby ako napr: dýchanie, teplo, jedenie ale aj odpočinok, rozmnožovanie.. Biologické potreby sú vrodené. Vznikajú pri nedostatku alebo nadbytku niečoho, bez čoho alebo s čím zachovanie života jednotlivca alebo rodu nie je možné.. Utvárajú sa predovšetkým zo vzťahu jednotlivec – príroda.
b)  psychické potreby vznikajú vo vzťahu človek – človek, spoločenská skupina patrí sem potreba lásky, istoty, priateľstva...vznikajú so vznikom ľudskej psychiky, ľudského vedomia, so spoločenským životom človeka. Vlastní ich iba človek. Existujú u všetkých ľudí vo všetkých etapách historického vývoja ľudstva, hoci sa utvárajú individuálne.
  Bez uspokojenia psychických potrieb nie je možný zdravý psychický vývin jednotlivca. Pri trvalom neuspokojovaní psychických potriebnastáva totiž tzv. psychická deprivácia.

c) kultúrne potreby u každého jedinca sú individuálne a vznikajú vo vzťahu človek – kultúra patrí sem: čítanie, vzdelávanie, návšteva kultúrnych podujatí...
Aj kultúrne potreby vznikli za individuálneho vývinu v závislosti od individuálno-kultúrnych podmienok života jednotlivca.. Majú individuálny ráz a všetci ľudia ich nevlastnia v rovnakej podobe ani miere. Preto ich nemožno presne uviesť. Uspokojovať kultúrne potreby nie je pre existenciu človeka nevyhnutné.

Štruktúra potrieb, hierarchia je u každého jedinca odlišná a závisí od spoločenského prostredia ktoré na človeka pôsobí. Psychológia osobnosti si v súvislosti s potrebami človeka všíma ich šírku a spôsob uspokojovania, najmä vzhľadom na kultúrnu úroveň, stupeň socializácie.. Dôležitá je štruktúra(skladba) potrieb. Významnú rolu má v nej najmä prenikavosť niektorej potreby. Prenikavá potreba sa stáva príznačnou vlastnosťou osobnosti. V štruktúre potrieb je dôležitý aj pomer medzi biologickými , psychickými a kultúrnymi potrebami, teda ktoré potreby prevládajú.. Na prevládajúce potreby venuje človek viac času., finančných prostriedkov....
  Osobnosť charakterizuje aj to, ako sa správa , keď nemôže uspokojiť intenzívne prežívanú potrebu( či reaguje prevažne agresívne, uvážlivo, alebo sa ovláda)

PUDY: patria k vrodeným vlastnostiam, hnacia sila činnosti určitým smerom. K základným pudom patria: pud hladu, smädu, činnosti, sebazáchovy, materinský, pohlavný pud a ďalšie, kt. sa vyvíjajú v spoločnosti ľudí .Pudy a štruktúra osobnosti sú v určitom vzťahu, teda pudy u každého človeka sú v hierarchii vlastností na určitom mieste.
 Sila pudu môže byť rozmanitá. Napr. sila materinského pudu... Pre charakteristiku osobnosti je charakteristická najmä intenzita a dominantnosť niektorého pudu nad ostatnými pudmi a stupeň ovládania pudov.

ZÁUJMY: je to trvalá snaha človeka zaoberať sa predmetmi alebo činnosťami ktoré ho upútavajú po poznávacej alebo citovej stránke. Záujmy vznikajú v činnosti človeka a v určitom spoločenskom prostredí. Záujmy v priebehu človeka sú spočiatku široké a menej intenzívne teda silné neskôr sú užšie a intenzívnejšie. Ústredný alebo vyhradený záujem sa nazýva záľuba.
Druhy záujmov:
- materiálne záujmy
- duchovné záujmy
- spoločenské záujmy

Záujem sa prejavuje :
a.) úsilím aktívne sa stretávať s predmetom záujmu
b.) úsilím čím lepšie priznať a ovládať predmet záujmu
c.) kladným citovým zafarbením činnosti spojenej s predmetom záujmu.

Podľa úrovne činnosti rozlišujeme aktívne a pasívne záujmy.
 
Vlastností záujmov posudzujeme podľa:
- šírky záujmov; ich bohatosť, mnohostrannosť, všestrannosť a pestrosť. Ich opakom je ich nedostatok, úzke záujmy
- hĺbky záujmu; miera úsilia s akou sa osobnosť záujmu venuje, hlboké záujmy prinášajú hlboké uspokojenie, bohaté vedomosti, zručnosti, slabé záujmy majú opačné efekty
- stálosti záujmu; ako dlho má osobnosť určitý záujem, potom môžu byť záujmy pevné, trvalé, ustálené, prechodné, dočasné, striedajúce a podobne.

Záľuba: je vyhranený, často ústredný záujem

AŠPIRÁCIE: sú to smerovania k určitým hodnotám, ktoré sú konkretizované vo vytýčených cieľoch a plánoch. V súvislosti s ašpiráciami hovoríme o ašpiračnej úrovni, teda miere dosiahnuteľnosti určitých cieľov.

Ašpiračnú úroveň poznáme:
1. primeranú
2. vysokú
3. nízku

CIELE: sú bezprostredné smerovania ľudskej aktivity
Ciele aktivity , činnosti môžu byť rozličné( kúpiť niečo, napísať úlohu..) Podľa toho rozlišujeme ciele krátkodobé a dlhodobé. Zistilo sa , že čím  vzdialenejší , dlhodobejší je cieľ, tým menšia je jeho momentálna aktivačná pohotovosť. Preto sa zvyčajne odporúča dlhodobý, vzdialený cieľ( napr. naučiť sa cudzí jazyk) rozčleniť na kratšie, konkrétne ciele. Cieľom môže byť niečo  urobiť, ale aj neurobiť.

ŽIVOTNÉ PLÁNY: predstavujú súbor cieľov, ktoré chce človek v budúcnosti dosiahnuť

ZVYKY: je to tendencia v určitom čase vykonávať určité činnosti
Zvyky sa často pokladajú za neuvedomené aktivačné činitele. Zvyk ako tendencia za istých okolností alebo v istom čase vykonávať tú-ktorú činnosť už sám osebe obsahuje aktivačný impulz.
 
Vzťahovo – postojové vlastnosti osobnosti
- sú také vlastnosti, ktoré predstavujú systém hodnôt, ktoré osobnosť uprednostňuje pri hodnotení rôznych javov, skutočnosti a ktorými sa riadi vo vlastnom správaní a konaní.
- k týmto vlastnostiam patria: charakter, postoje a ideály

CHARAKTER: začína sa formovať medzi 5-6 rokom života. Je to súhrn tých psychických vlastností osobnosti, ktoré sa zakladajú na mravnom presvedčení a prejavujú sa v mravnej stránke správania a konania.
Charakter človeka posudzujeme až podľa vonkajšieho správania, konania, keď ho hodnotíme z mravného hľadiska
Keď hovoríme o charaktere človeka zo psychologického hľadiska, máme na mysli súhrn všetkých jeho mravných vlastností, t.j. kladných aj záporných.

Charakter má svoju štruktúru charakteru:

-Svetonázorové vlastnosti: čo je zmyslom života, pôvod bytia: životný optimizmus, znášanlivosť, bigotnosť, náboženský fanatizmus, individualizmus, fatalizmus (viera v Osud)

-Mravné vlastnosti: akceptovaná morálka – zásadovosť, spravodlivosť, čestnosť, úprimnosť, mravnosť, pravdovravnosť, disciplinovanosť, vyrovnanosť.

-Spoločenské vlastnosti: taktnosť, slušnosť, jemnosť, srdečnosť, altruizmus – nezištnosť, vzťah a správanie k iným ľuďom.

-Pracovné vlastnosti: postoj k práci a spôsob práce, ne/pracovitosť, ne/usilovnosť, húževnatosť, zmysel pre povinnosť, precíznosť, presnosť, poriadkumilovnosť, dochvíľnosť.

Vlastnosti sebavzťahu:
- sú prejavom vzťahu človeka k sebe v konaní a správaní.

- zdravé sebavedomie - klady pre budúcu prácu soc. pracovníka, sebaúcta, hrdosť, sebakritickosť..
2. nezdravé sebavedomie – pýcha, nadutosť, povýšenectvo
3. nízke sebavedomie – podceňovanie sa

 
POSTOJE: je relatívne ustálená tendencia charakteristickým spôsobom reagovať na určité podnety. Postoj je počas života relatívne ustálený systém pozitívnych alebo negatívnych hodnotení istých predmetov, javov, situácií,.....V tomto systéme hodnotení je zastúpená rozumová, citová aj iracionálna zložka čo spôsobuje, že postoj sa často nedá vysvetliť. Postoj sa premieta do reakcií človeka tak že vopred predurčuje kladnú alebo zápornú reakciu na isté podnety, tendenciu konať ,,pre alebo proti,,

Druhy postojov delíme podľa toho či prevláda racionálna alebo iracionálna stránka osobnosti:
1. presvedčenie – sú to postoje, ktoré vieme rozumovo odôvodniť, verbalizované alebo slovné vyjadrené presvedčenie sa nazýva mienka.
2. predsudky – sú postoje kde prevláda iracionálna stránka, nevieme odôvodniť svoj postoj, zväčša preberáme od iných ľudí.
3.viera je emocionálny podfarbený postoj s iracionálnou zložkou a zaraďujeme ju k zvláštnym postojom.

IDEÁLY: sú vzorné životné ciele, kt. sa človek usiluje realizovať. Ideálom je npr. vzor človeka, ktorého vlastnosti si chce niekto osvojiť, alebo spôsob života, ktorý raz chce uplatniť.. Každý ideál zahrňuje istú dokonalosť z objektívneho i subjektívneho hľadiska. Z objektívneho hľadiska v tom zmysle, že ideály sú najlepším modelom danej kategórie vecí, sú niečím výslovne dokonalým. Zo subjektívneho hľadiska zasa v tom, že ideál je niečo, čo najviac uspokojuje naše túžby, želania, psychické potreby.
  Svoje ideály majú nielen jednotliví ľudia, ale aj spoločenské skupiny, triedy, národy......
Systém spoločenských ideálov sa nazýva ideológia, čo je systém téz a hypotéz týkajúcich sa miesta človeka vo svete, zmyslu jeho existencie a perspektív vedomého utvárania tejto existencie.