Sebaregulačné vlastnosti osobnosti

Spoločenské vedy » Psychológia

Autor: Dievča diana (26)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.05.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 048 slov
Počet zobrazení: 10 628
Tlačení: 456
Uložení: 505
Sebaregulačné vlastnosti osobnosti
Prostredníctvom týchto vlastností osobnosť usmerňuje a riadi vlastné prežívanie a správanie smerujúce k uspokojovaniu vlastných potrieb a zámerov, ako aj k zameraniu navonok, teda k aktivite orientovanej na pretváranie okolia. K najdôležitejším sebaregulačným vlastnostiam osobnosti patria: sebauvedomovanie, sebapoznanie, svedomie, sebakritika a vôľa.

Sebauvedomovanie je vedomie vlastnej individuálnej existencie. Prejavuje sa v aktuálnom poznaní vlastného duševného života (prežívania a správania sa) a v pripravenosti (vybaviť a použiť) vlastnú doterajšiu skúsenosť. Jednotlivec by mal vedieť, že je osobitnou osobnosťou, že zaberá isté miesto v priestore a že vstupuje do rozmanitých vzťahov s objektmi skutočnej reality, predovšetkým s ľuďmi. Musí vedieť, že je súčasne vnímajúcim i samým sebou vnímaným, že poznáva okolitý svet i seba samého. Je bytosťou vedomej činnosti prežívajúcej sa ako predmet svojej činnosti. Individuálne skúsenosti človeka sa hromadia a on si
ich musí uvedomiť ako vlastnú skúsenosť. Pri svojich vývinových zmenách si musí uvedomiť svoju totožnosť a vedieť o nej. Uvedomenie si vlastnej totožnosti umožňujú jej tri zložky:

- relatívna totožnosť vnímania vlastnej osoby ako predmetu poznania a konania
- relatívna totožnosť dlhodobých cieľov konania ako obsahu duševného života
- relatívna totožnosť vnútorného sveta

Sebauvedomenie je prvým predpokladom sebaregulácie.
 
Sebapoznanie je uvedomenie si osobnosti v priebehu svojho prežívania a správania, najmä nedostatkov a kladov. K sebapoznaniu dochádza v priebehu sociálnej interakcie jednotlivca : hodnotením iných ľudí sa človek učí poznávať ľudské vlastnosti a tie potom vyčleňovať a poznávať aj u seba. Poznávanie seba prebieha rozborom, hodnotením vlastného správania,
konania, výsledkov činnosti. Osobitný význam majú situácie viacalternatívnej voľby, konflikty a krízové stavy. Sebapoznaniu predchádza proces sebauvedomovania. Sebapoznanie sa začína výrazne utvárať pri vstupe dieťaťa do školy, kedy si často zamieňa želané vlastnosti so skutočnými. Až v puberte sa urýchľuje proces sebapoznania, kedy sa pozornosť obracia na seba samého, najmä v adolescencii, keď sa zintenzívňuje zámerný proces sebaformovania, keď si jednotlivec hľadá miesto v spoločnosti, hodnotí svoje možnosti, robí si životné plány. U mnohých pri sebapoznávaní vznikajú chyby, čo im sťažuje účinnú sebareguláciu a na ich škodu je potom sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, ale i nedostatočné poznanie.
U mnohých ľudí sú chyby pri sebapoznávaní oveľa väčšie ako pri poznávaní okolitého sveta, prípadne aj iných ľudí, čo im sťažuje účinnú autoreguláciu.
Sebakoncepcia je bezprostredný vzťah osobnosti k samej sebe. Je založená na sebauvedomení, sebapoznaní a sebahodnotení. Odráža sa v nej úroveň sebapoznania, pričom sebakoncepcia zahrňuje aj postoje a hodnoty, ktoré si osobnosť osvojila (prijala za svoje) a cez ktoré sa díva na svet aj na sebasamého. Prostredníctvom sebakoncepcie sa utvára vzťah k iným ľuďom. U iných ľudí si vážime a je nám sympatické obyčajne to, čo si vážime alebo odsudzujeme na sebe, čo nám je sympatické alebo nesympatické na sebe samom. Zo sebakoncepcie vyviera aj mechanizmus projekcie.

Svedomie je „forma prežívania morálneho hodnotenia vlastných činov, motívov a cieľov“ (HARTL, 1994). Je spontánne vznikajúci proces, ktorý odzrkadľuje konflikt medzi zvnútornenými mravnými zásadami osobnosti a jeho aktuálnym správaním a konaním. Vymedzuje osobnosti hranice medzi tým, čo možno a treba robiť a tým, čo sa nemôže, nemá alebo nesmie robiť. Svedomie predstavuje zvnútornený systém zákazov a príkazov ľudskej spoločnosti. Ak tento systém osobnosť vo svojom konaní a správaní narúša, alebo nepostupuje ako by mal „ozve sa hlas“ jeho svedomia, ktorý je u každej osobnosti rozličný, pretože vplyvy utvárajúce jeho existenciu sú odlišné. To čo u jedného vyvoláva silné výčitky svedomia, u iného nemusí vyvolať ani najmenšiu výčitku. Zásada činnosti svedomia je u každej osobnosti rovnaká, ale jej obsah je odlišný v závislosti od akceptovateľnej morálky, svetonázoru, ideálu, životných cieľov charakteru a podobne. Najčastejšie podnety uvádzajúce do funkcie mechanizmus svedomia sú:

- osobné nedostatky (lenivosť, závisť, škodoradosť)
- nedostatok rozvahy
- nepremyslené činy
- impulzívne správanie v nepredvídaných okolnostiach
- a iné

Mechanizmus svedomia reguluje vnútornú harmóniu osobnosti, ako aj harmóniu jej spolužitia s ostatnými osobnosťami. Je silným vnútorným sebaregulačným mechanizmom. Je však potrebné, aby „hlas“ svedomia bol čistý a spravodlivý, aby sa nestal samoúčelným sebamučením, ale aktivizoval sebanápravu.

Sebakritika je verbalizované sebahodnotenie, najmä hodnotenie vlastných nedostatkov v činnosti, správaní, konaní a v osobných vlastnostiach. Ide v nej o hodnotenie, posudzovanie vlastnej osobnosti. Je výsledkom zámeru osobnosti a je verejnou záležitosťou, aj jej kontrola je verejná a nastupuje časovo neskôr ako mechanizmus svedomia, respektíve výčitky svedomia. Úprimná sebakritika v dôsledku verejnej kontroly, jej dodržania sa môže stať účinným mechanizmom sebaregulácie.
 
Nesmierne dôležitou zložkou duševnej hygieny je sebavýchova a autoregulácia.Pri upevňovaní a udržiavaní duševnej pohody v nich pôsobí človek sám v prospech vlastnej duševnej rovnováhy. Sebavýchova sa usiluje o cieľavedomí rozvoj vlastnej osobnosti. Ide o dlhodobé často celoživotné úsilie, zahŕňajúce pestovanie schopností, charakterových a vôľových vlastností, snahu po upevňovaní žiaducich a odstraňovaní nežiaducich čŕt povahy vrátane zbavovania sa zlozvykov a pod. V tomto úsilí človek pôsobí sám na seba ( autoregulácia). Úsilie je však podmienené primeraným  sebapoznaním.
Sebavýchova- cieľavedomý rozvoj vlastnej osobnosti
Autoregulácia- človek pôsobí sám na seba=odstraňovanie zlozvykov, nevhodných vlastností
 
Sebavýchova
  O výchove hovoríme vtedy, keď máme na mysli formovanie človeka pôsobením a vplyvom iných ľudí, resp. spoločnosti a spoločenských organizácií, kým o sebavýchove vtedy , keď si človek na základe výchovných vplyvov z vonkajšieho prostredia postavý určité vnútorné ciele na formovanie svojej osobnosti a v tomto smere vyvíja žiadúce úsilie. Sebavýchova je cieľavedomý, plánovitý proces formovania vlastnej osobnosti na základe vytýčených cieľov dosiahnuť žiadúce vlastnosti  a konanie pre plodný, tvorivý život v súčasnosti i v budúcnosti.

Pod sebavýchovou rozumieme vlastný zásah do vývinu svojej osobnosti s cieľom zdokonaliť svoj charakter a prehĺbiť vlastné vzdelanie a na tomto základe vypestovať názory, životné postoje, žiadúce návyky, zvyky alebo spôsoby a odstrániť nežiadúce vlastnosti, zlozvyky predsudky....  Úspešnosť alebo neúspešnosť sebavýchovy je veľmi úzko spätá s použitými prostriedkami.

Patrí sem predovšetkým správne, dobre postavený sebavýchovný plán, musí vychádzať z dokonalého sebapoznania( svojich kladov a nedostatkov) , musí byť primeraný . Majú sa v ňom rozlíšiť dlhodobejšie a krátkodobé sebavýchovné úlohy a ciele. Sebavýchovným prostriedkom je ďalej dobre zostavený a dodržiavaný denný poriadok. Denný poriadok je akýmsi skúšobným kameňom sebavýchovných úsilí, základnou časovou jednotkou, v ktorej sa konkretizujú čiastkové úlohy celkového sebavýchovného plánu.

Požiadavky na denný poriadok sa menia , závisia od veku, individuálnych osobitostí, domácich možností, povahy povinností atď. Vždy by však mal obsahovať správne rozdelenie času na povinnosti(prácu) a aktívny odpočinok, presné časové  vymedzenie začiatku a ukončenia plánovaných činností.

Významným sebavýchovným prostriedkom je pravidelná sebakontrola. Bez nej si nevieme predstaviť nijakú úspešnú činnosť ani plnenie povinností. Pri  sebakontrole a sebahodnotení musíme byť  voči sebe neúprosne úprimný a priamy – inak neplnia svoje poslanie. Sebavýchova sa najúčinnejšie realizuje prostredníctvom konkrétnej činnosti, ktorá bezprostredne smeruje k riešeniu životných úloh, povinností stojacich pred človekom. konkrétne vykonávaná činnosť sa preto nemôže chápať len ako samoúčelná činnosť vedúca k sebavýchove. Najmä tvorivá aktivita človeka je tým najúčinnejším sebavýchovným prostriedkom.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Psychológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015