Čo ústa nepovedia

Čo ústa nepovedia
 
Úvod
Každý z nás ju používa a ani si to neuvedomuje. Dokáže povedať viac ako slová. Čo ústa nepovedia, povie telo. Všímate si niekedy ako ďaleko ľudia od vás stoja pri prvom stretnutí? Ako vám podajú ruku, kam sa pozerajú a ako sa tvária? Často sa zameriavame len na slová, pretože si myslíme, že je to to najdôležitejšie. Čo nepovieme, ako by ani nebolo a navyše slovo má moc. Lenže toto slovo bez „príslušenstva“ – reči tela, ostáva len zhlukom písmen. Ozajstnú moc mu dávame my. Výškou hlasu, intenzitou, rýchlosťou reči, postojom tela... Takto môžeme naše tvrdenie zvýrazniť, pridať mu na význame. Na druhej strane môžeme odhaliť úprimnosť druhých, či to, čo vyslovili naozaj súhlasí s emóciami.

Je to veľmi zaujímavá oblasť psychológie. Na jej študovanie potrebujete mnoho času a zdrojov. Zhrnúť tieto poznatky do siedmich strán je takmer nemožné, preto som musela selektovať, čo sa dalo. Nakoniec som vybrala to, čo si myslím, že je najzaujímavejšie a aj najbežnejšie pre náš každodenný život.

Pri písaní som mala pocit akoby som  väčšinu týchto poznatkov poznala. Z pozorovania iných, či dokonca seba. Toto štúdium mi veľa povedalo o ľuďoch a príčinách ich konaní. Napríklad o „alfa samcoch“ , ktorí vždy potrebujú priestor  pre svoje „sebavyjadrenie“. Nechajú na seba upozorniť, sedia naširoko. Utiahnutí si šetria priestor len pre seba, a preto treba byť opatrný, aby ste nenarušili ich intímnu zónu, tým , že chcete byť prehnane „sociálny“.

1 Sociálna komunikácia
Slovo komunikácia je latinského pôvodu – „communicare“ . Veľmi často sa v latinských slovníkoch používa aj ekvivalent „participare“ , teda spolupracovať. V minulosti tento výraz označoval vozovku, cestu či inú formu spojenia niekoľkých ciest. Sociálna komunikácia je zdieľanie informácií medzi minimálne dvomi osobami. Prebieha slovne ( verbálne) alebo mimoslovne (neverbálne) a jej súčasťou je nielen vysielanie informácií , ale aj príjem a odozva (preto nikdy neprebieha jednostranne – od jedného k druhému, ale obojstranne a viacstranne). Rozlišujeme šesť fáz komunikácie, pričom pri každej z nich môže dôjsť k úbytku informácií alebo ich deformácií : vznik ( zrod nápadu), kódovanie, prenos, príjem, dekódovanie (interpretácia správy), akcia (činnosť príjemcu vyvolaná prijatou správou).
 
2 Neverbálna komunikácia
Neverbálna komunikácia je vyjadrovanie myšlienok pomocou komunikačných prostriedkov, ktorých základom nie je slovo, preto znaková reč nepočujúcich sa neradí do tejto skupiny. Neverbálnu komunikáciu, alebo reč tela, ako býva často označovaná, nevyužívame len vtedy, keď nemôžeme nič povedať, napr. v miestnosti so spiacim dieťaťom. Jej prejavy sú sprievodným znakom aj verbálnej komunikácie, ale najčastejšie sú reakciou na okolie či správu ako napr. vyvolaný strach , ktorý podmieni uhýbavý pohľad alebo iné prejavy , ktoré sú vo väčšine prípadov nekontrolovateľné. Psychológovia Petříková a Štepánek sa zmieňujú o ôsmich aspektoch „reči tela“:

- Mimika – zmeny výrazov tváre, ktorými človek vyjadruje priebeh myšlienok, vnútorný stav či reakcie na podnety. Tieto premeny sme schopní uskutočňovať pomocou kontrakcií tvár. svalov, napínaním pokožky  a pohybom celej hlavy.
- Pohľady očí -  používajú sa najmä na podporu vypovedaného slova, či už dĺžkou pohľadu alebo smerom.
- Haptika - zaoberá sa dotykmi.
- Gestika – oblasť neverbálnej komunikácie, ktorá sa zaoberá gestami – pohybmi, najmä rukami, ktoré sprevádzajú slovný prejav.
- Kinezika – zaoberá sa všeobecne pohybovou stránkou komunikácie  - sleduje pohyby tela v určitom priestore a čase a všíma si tiež špecifické signály.
- Posturológia -  základom tejto disciplíny sú tzv. pózy (pozície), či poloha, postavenie a držanie tela. Zaoberá sa celkovým usporiadaním na rozdiel od ostatných oblastí a je potrebné brať do úvahy aj priestorový kontext.
- Proxemika  -  pozoruje poznatky o tom ako človek využíva priestor a ako ho usporadúva z hľadiska vzdialenosti medzi ľuďmi.
- Extralingvistické prvky oznamu -  sú mimojazykové prvky verbálnej komunikácie, je to napr. časová charakteristika reči – dĺžka prestávok, rýchlosť reči a i., hlasová dimenzia – výška hlasu, intonácia,... a zvuk.

2.1  Kódovanie
Skôr ako si povieme niečo o vybraných oblastiach „reči tela“, si musíme objasniť tri základné druhy kódovania.
Kód je spôsob ako verbálne/neverbálne a vedome/nevedome podať informáciu, myšlienku či reakciu.
Kódovanie je vzťah medzi použitým kódom a označovaným prvkom.
 „Zatiaľ čo verbálne znaky sa dajú definovať pomocou slovníkov a na základe pravidiel v syntaxe, pre význam konkrétnych neverbálnych prejavov zatiaľ existujú iba neisté a neformálne vysvetlenia.“ (1)
Dôležité je tiež vedieť, že jednotlivé kategórie neoddeľujú komunikačné akty striktne, preto môžu prechádzať z jedného typu kódovania do iného.
 
2.1.1 Arbitrárne kódovanie
Je to typ kódovania, kde medzi kódom a vyjadrovaným prvkom je najmenšia spojitosť. Neexistuje tu vonkajšia podobnosť. Vo verbálnej komunikácií sa využíva arbitrárne kódovanie písmenami, kedy objekt nemá žiadnu vonkajšiu podobnosť s kódom = písmenami. V neverbálnej rovine je to napríklad mávanie rukou na rozlúčku, ktorý izolovane nekorešponduje s odchodom.
 
2.1.2 Ikonické kódovanie
Pi tomto kódovaní sa zachovávajú určité aspekty označovaného prvku, procesu. Dobrým príkladom môže byť trojrozmerná vosková figurína človeka v životnej veľkosti, ktorá je hneď po svojom predobraze najvernejšou kópiou = ikonou. V prípade neverbálnej pôdy to môže byť zloženie prstov do tvaru pištole a „vystrelenie“.
 
2.1.3 Intrinzické kódovanie
Medzi kódom a jeho referentom je najužšia väzba, v podstate sa dá povedať, že kódovanie, jeho spôsob, je označovaním. Ukazovanie prstom je znak , ktorý neodkazuje na nič iné, pretože je plnohodnotným prejavom sám o sebe.
 
2.2 Posturológia
Tiež nazývaná aj posturika, sa zaoberá významom postojov a držaním tela. Polohou tela sa snažíme k iným priblížiť, pokiaľ sú nám sympatický alebo ich poznáme, tým, že svoj osobný priestor rozšírime. Na druhej strane sa chúlime do seba a kladieme si pred nás rôzne bariéry, pretože sa chceme kontaktu vyhnúť.
 
2.2.1  Postoje
Medzi základné telesné postoje patrí sedenie, státie, ležanie a kľačanie, pričom každá z týchto polôh disponuje mnohými konfiguráciami, odlišujúcimi sa rôznym držaním rúk (obr. č. 7), nôh a trupu. Pri sledovaní posturiky je dôležité vedieť, že niektoré konfigurácie sú kultúrne podmienené.
Tým, aký postoj zvolíme pri interakcií s inou osobou alebo skupinou osôb dávame najavo, čo si o nich myslíme, ale zároveň ako sa cítime my pri kontakte s nimi. Pokiaľ chceme pôsobiť rovnocenne, mali by sme obaja sedieť alebo stáť. Ak hovoríme s dieťaťom znížime sa na jeho výškovú úroveň.
Naopak, pri pocite nadradenosti, napr. zamestnávateľ, ponúkne stoličku pracovníkovi, ale sám ostáva stáť a pozerá/nepozerá na osobu z výšky. Dobrým príkladom je aj televízna relácia „Uvolněte se, prisím“ . Moderátor Ján Kraus posadí svojich hostí na sedačku, tiež sedí, ale rozpráva sa s nimi z vyššej úrovne, aby ich takpovediac „dostal do úzkych“. Tým, že obaja sedia nie je výškový rozdiel a ani úmysel taký nápadný. (príloha – obrázok č.1)
Zaujímavé je, čo nám môže spôsob sedenia povedať v pracovnom kontexte, napr. pri uzatváraní obchodnej zmluvy. Ak sedíme za hranatým stolom, v pravom uhle ( delí nás s klientom roh stola) naznačujeme spoluprácu. Pri paralelnom  sedení (vedľa seba) vyjadrujeme tie isté myšlienky a názory. Takto sedávajú spojenci, ktorí sa poznajú a nepotrebujú očný kontakt. Frontálne sedenie naznačuje konfrontáciu, kedy klient sedí presne oproti vám, je to najnevýhodnejšie rozsadenie pre obchodné jednanie. Diagonálne – uhlopriečne sedenie svedčí o nezáujme a opatrnosti voči neznámemu klientovi. (Obr. č 8)

Táto oblasť psychológie je tiež úzko spätá s proximitou, teda so vzdialenosťou medzi kumunikujúcimi. Výhodou je, že sa dá presne zmerať. Hall rozoznáva štyri úrovne vzdialenosti. (Obrázok č.2- príloha)
Intímna zóna - je približne 40 centimetrov od tela. Do tejto zóny majú prístup len veľmi blízke osoby a súvisí s haptickým kontaktom – dotykovým.
Osobná zóna – jej veľkosť je približne 45 – 120 cm, údaje sú limitované tým, že dolná hranica určuje limit pre udržanie osobného kontaktu, horná je limitovaná možnosťou sledovať partnerovu mimiku a veľkosť jeho zreníc.
Sociálna zóna -  120 – 360 cm, v nej sa odohráva väčšina formálnych a skupinových interakcií.
Verejná zóna -  verejným limitom je 360 cm, a jej horná hranica je podmienená schopnosťou zrozumiteľne zachytávať verbálne a neverbálne signály.
 
2.2.2  Držanie tela
Zo získaných poznatkov by som rozdelila držanie tela na dve skupiny:„uzlík a pravítko“ .
Uzlík – zvesené ramená, okrúhly chrbát, panva a brucho sú uvoľnené. To je telesné postavenie ľudí, ktorí sú pravdepodobne uzavretí, nespokojní. Vytvoria si „uzlík“, kde je všetka energia uzavretá. Títo ľudia sú väčšinou neregistrovaní inými, málokto si ich všimne.
Pravítko – držanie tela je vzpriamené, hrudník otvorený. Je to postoj pri ktorom je celé telo dobre prekrvené. Títo ľudia sú vnímaní ako silnejší a pozitívni.
 
Takmer všetky z postojov a držaní tela sú sprevádzané napr. držaním rúk.
 
2.3 Haptika
Haptika je komunikácia dotykom. Tento kontakt zahŕňa všetko od podania rúk cez facku či milostné dotyky. Vďaka nim sme schopní vnímať nielen dotyk, ale ja sprievodné javy ako sú tlak, teplo, chlad, chvenie, bolesť. Vo všeobecnosti sú ústretovejšie na dotyk ženy.
Častosť dotykov medzi známymi by mala byť optimálna. Nedostatok dotykov v detstve môže byť príčinou poruchového správanie v neskoršom veku. Na druhej starne, aj dieťa má nárok na svoj vlastný priestor, neustále maznanie môže byť preň deprimujúce.
 
2.3.1 Podanie rúk
Haptika študuje mnoho zaujímavých dotykov, no najzaujímavejší a aj jedným z najpoužívanejších je podanie rúk.
Spôsob, akým stretne vaša ruka ruku druhého, prezrádza mnoho o vašich zámeroch s ním. Podľa toho aký dojem chcete zanechať, sú tu štyri spôsoby podania ruky :
1.  Otvorená dlaň
2.  Palec hore
3.  Primeraný stisk a mierne potrasenie
4.  Doba kontaktu (asi 4 sekundy, v niektorých krajinách až 7)
 
Dominat – ľudia, ktorý chcú dať najavo, že „preberajú vedenie“ alebo si jednoducho myslia o sebe viac, vám podajú ruku z hora. Ich dlaň smeruje nadol, nemusí vodorovne. Už samotný postoj jeho ruky je nadradený voči vám či druhým.
 
Podriadenec – presným opakom dominantu, s dlaňou smerujúcou nahor. Nemusí naznačovať len strach alebo rešpekt, môže to byť zámer, ktorým chce ukázať poslušnosť a uspokojiť  ochotou otvorenej dlane, napr. pri styku zamestnávateľa s jeho podriadeným. (príloha obrázok č. 3)
 
Spojenec – ruka smeruje s palcom hore, váš stisk by mal mať rovnakú intenzitu ako partnerov, čím vyjadríte rovnosť. Miernym zosilnením tlaku alebo dĺžky dáte signál, že vaše partnerstvo je rovnoprávne, ale vaše postavenie bude o niečo vyššie, pri rozpore sa očakáva, že váš názor zvíťazí. Treba si pozorne všimnúť reakciu na tento signál, ak partner reaguje na zosilnenie rovnako, má v úmysle bojovať rovnako tvrdo ako vy. Ak stisk toleruje bez zmien, pravdepodobne, sa podriadi. (Obrázok č. 4)
 
Rukavice – tento stisk používa obidve ruky, pričom skryjete ruku druhého medzi svoje. Veľmi obľúbený u politikov, ktorí chcú pôsobiť vierohodne a získať voličov. Účinok je však opačný vzbudzuje nedôveru, podozrenie. (Obrázok č. 5)
 
Zdvojený stisk – ľavá ruka sa posunie na rameno na zosilnenie dojmu srdečnosti. Postupovať treba veľmi opatrne, zvlášť, ak partnera nepoznáme, pretože čím vyššie ruka smeruje, tým viac narúšame osobnú zónu. ( Obrázok č. 6)
 
Za zápästie – malo by sa používať len najužších kruhoch, inak môže pôsobiť obmedzujúco a ohrozujúco. Nedávno bol zaznamenaný aj opačná extrém, kedy moslim odmietol vôbec podať ruku žene na pohovore, z náboženských dôvodov. Preto je dobré vedieť z akého prostredia pochádza dotyčný, aby sme si o ňom zbytočne nemysleli, čo nie je pravda.
 
2.4 Očný kontakt
„Niektoré domorodé kmene veria, že pohľad menštruujúceho dievčaťa môže premeniť muža na strom.“(2)
 
Pohľady očí sú prítomné v každej sociálnej komunikácií. Vďaka nim sa uzaviera komunikačný kruh. Dôležité je pri nich sledovať dĺžku pohľadu, zreničky, tvar vrások okolo očí, tempo žmurkania, smer lámania pohľadu (vľavo, vpravo).
 
2.4.1 Zreničky
V prudkom svetle sa zužujú, naopak, v tme rozširujú. Až v polovici 20. storočia sa prišlo na to, že v rovnakom jase menia svoju veľkosť v závislosti od emócií.
Ľudia so zväčšenými zreničkami pôsobia sympatickejšie, čo v minulosti objavili niektoré dámy, ktoré si pre tento efekt kvapkali do očí belladonnu (obrázok č. 7).  Svedčia tiež o záujme, je vám niekto sympatický. Ak sa na vás niekto takto pozerá, je s vami rád a je ochotný vás vypočuť. Najčastejšie je to pohľad zamilovaných, vyjadrujú totiž vzrušenie. Zúžené zrenice vyjadrujú presný opak. Títo ľudia sú nahnevaní, iní sú im nesympatický, pociťujú k nim nepriateľstvo až nenávisť. „Prebodávajú vás očami.“
 
2.4.2 Kto klame
Je rozdiel v pohľade spomínajúceho a vymýšľajúceho. Vedci prišli pokusmi na to, že ak niekto pozerá vľavo hore, spomína si na nejakú udalosť, ale neklame. Oči klamára smerujú vpravo hore, snaží sa nie čo vymyslieť.
Klamári potrebujú na vymyslenie klamstvo určitý čas, ak ho chcete odhaliť, najlepšie je mu tento čas nedopriať rýchlym kladením otázok, aby si nemal kedy informáciu vymyslieť. Klamárova ruka tiež smeruje vyššie, k oblasti úst a krku, hovorí neprirodzene pomaly alebo rýchlo, klopí zrak a nepokojne sa mrví.
  
Záver
Vedieť čítať reč tela, nie je dôležité preto, lebo máte možnosť ľuďmi manipulovať. Ak si zvyknete ľudí sledovať, môže vás to k nim priblížiť. Pochopíte prečo konajú tak, ako konajú. Prekuknete lož skôr než vás zasiahne a raní. Istým spôsobom je to aj slušnosť ako kontrolovať správanie pri prvom stretnutí, aby ste urobili dobrý dojem. Pri nepríjemných konfrontáciách dostanete situáciu pod kontrolu. Ľudia vás budú vnímať ako rozhľadeného, pretože viete udalosti, vďaka týmto poznatkom, predvídať. Má to mnoho pozitív. Za negatíva by sme mohli považovať váš prístup napr. v rodine, kde by ste každého člena len čítali a nejednali sním ako so sestrou, bratom... Ale to je extrém. Nakoľko ma tieto témy zaujímajú a rada by som ich študovala na univerzite, moja práca nie je na konci. Touto mini „seminárkou“ som len začala a pevne dúfam, že v budúcnosti budem môcť pracovať a venovať sa týmto oblastiam aj naplno, a tak pomôcť iným.