Psychické procesy a stavy

Psychické procesy a stavy
Pomocou psychických procesov sa odohráva prevažná časť interakcie človeka s okolitým svetom. Ich priebeh sa mení vývinovými zmenami, stavom organizmu, vplyvom prostredia. Zaraďujeme medzi ne napríklad: pociťovanie, vnímanie, myslenie a podobne. Psychický stav je momentálna schopnosť človeka realizovať akákoľvek aktivita. Je viac-menej dočasný. Medzi psychické stavy zaraďujeme napríklad: pozornosť.
 
Pociťovanie
Je proces získavania „surových“ informácii z vonkajšieho aj vnútorného prostredia a ich premena do podoby nervových impulzov, ktoré mozog ďalej využíva.
Základné druhy pocitov:
Zrakové pociťovanie:
- podnet- elektromagnetické vlny zo svetelného zdroja,
- zmyslový orgán(receptor)- oko- šošovka, tyčinky, čapíky,
- psychický zážitok- pocity farby(rozlišujeme kvalitu, tón,  jasnosť a sýtosť farby).
 
Sluchové pociťovanie:
- podnet- zvukové vlny, ktoré vznikajú chvením predmetov(od 20 do 20000 hertzov),
- zmyslový orgán- ucho, slimák,
- psychický zážitok- zvuky(rečové pocity, tóny a hrmoty- hluky).
Rozlišujeme výšku zvuku, silu a farbu.
 
Čuchové pociťovanie:
- podnet- molekuly uvoľňované určitou látkou do vzduchu,
- receptor- čuchové bunky umiestnené v nosovej sliznici,
- psychický zážitok- pachy(rozoznávame ich na vône a zápachy).
 
Chuťové pociťovanie:
- podnet- chemické látky rozpustené v ústach(v slinách alebo vo vode),
- receptor- chuťové poháriky umiestnené v sliznici jazyka,
- psychický zážitok- chute(štyri základné: kyslá, sladká, horká a slaná).
 
Tepelné pociťovanie:
- podnet- teplota vzduchu alebo predmetov,
- receptor- temperatúrne body umiestnené na povrchu tela,
- psychický zážitok- bolesť z chladu, chlad, teplo, horúčosť a pálčivá bolesť.
 
Tlakové pociťovanie:
- podnet- mechanické pôsobenie predmetov alebo vzduchu na povrch tela,
- receptor- zakončenie nervových buniek v koži takzvané tlakové telieska,
- psychický zážitok- dotyk a tlak.
 
Pociťovanie bolesti:
- podnet- akýkoľvek podnet dostatočne silný na to, aby mal za následok poškodenie tkaniva, nadprahové podnety, poruchy činnosti jednotlivých orgánov, prudké zmeny polohy a rovnováhy, nadmerné svalové napätie a podobne,
- receptor- nervové zakončenie rozmiestnené po celom tele,
- psychický zážitok- bolesť(bodavá, tupá, pálčivá, nárazová a iné).
Kinestetické pocity:
- podnet- zmena polohy a narušenie rovnováhy, pre pociťovanie pohybu je to napätie a uvoľnenie vo svaloch a šľachách,
- receptor- labyrint vo vnútornom uchu,
- psychický zážitok- informácia o polohe nášho tela v priestore o jeho stave v zmysle pokoja a pohybu o polohe a stave jednotlivých údov a nášho tela a spolu s ostatnými zmyslami sa zúčastňujú na vnímaní času, priestoru, tlaku a o bolesti.
 
Orgánové(viscerálne) pocity:
- vznikajú činnosťou vnútorných zmyslových orgánov. Signalizujú nám stav a činnosť orgánov trávenia, vylučovania, dýchania, orgánov krvného tlaku a rozmnožovacích orgánov.
 
Podnetové prahy
Ak má vzniknúť pocit, musí mať podnet určitú intenzitu(silu). Najmenšiu intenzitu podnetu, ktorá už vyvoláva pocit nazývame dolný podnetový prah. Podnety s nižšou intenzitou, ktorú už nepociťujeme nazývame podprahové podnety. Najvyššiu intenzitu podnetu, ktorú ešte vyvoláva pocit nazývame horný podnetový prah. Podnety s vyššou intenzitou sa nazývajú nadprahové podnety(buď ich nepociťujeme, alebo ich pociťujeme ako bolesť). Najmenší rozdiel medzi dvoma podnety toho istého druhu, ktorý ešte umožňuje postrehnúť rozdiel medzi nimi nazývame rozdielový podnetový prah.
 
Zmyslová citlivosť:
Schopnosť pociťovať podnety s čo najnižším pocitovým prahom a rozlišovať s čo najmenším rozdielovým prahom sa nazýva zmyslová citlivosť. Keď niekto pociťuje podnety s veľmi nízkym podnetovým prahom hovoríme, že má rozvinutú absolútnu zmyslovú citlivosť. Keď niekto pociťuje s veľmi malým rozdielovým prahom hovoríme, že ma rozvinutú rozlišovaciu zmyslovú citlivosť.
 
Zmyslová adaptácia:
Pri vstupe z čerstvého vzduchu do nevetranej miestnosti s počiatku ostro pociťujeme zlý vzduch, ale po dlhšom pobyte sa tento pocit zmierňuje. Túto zmenu zmyslovej citlivosti nazývame zmyslová adaptácia.
 
Zákon kontrastu:
Vyjadruje sa nám skutočnosť, že pri náhlej zmene intenzity podnetu sa nám spočiatku intenzita nového podnetu zdá väčšia alebo menšia než aká je v skutočnosti. Napr. Ak preložíme ruku zo studenej vody do teplej zdá sa nám spočiatku teplá voda oveľa horúcejšia ako v skutočnosti je.
 
Vnímanie
Je odrážanie vonkajšieho sveta v mysli. Vnem je potom odrazom predmetov a javov ako celkov vo vedomí človeka.
Základné vlastnosti vnímania:
-celostnosť- vnemy sú obrazom nejakého celku,
-výberovosť- sústreďuje sa len na niektoré zo všetkých podnetov,
-významnosť- podnety vnímame ako nositeľov nejakého významu.
 
Základné druhy vnímania:
-vnímanie tvaru- formy a veľkosti, uskutočňuje sa prostredníctvom zraku, hmatových analyzátorov, ale uplatňuje sa aj skúsenosť,
-vnímanie priestoru- umiestnenia v priestore, uskutočňuje sa spoluprácou zrakového a pohybového analyzátora a skúsenosti, zahŕňa aj vnímanie veľkosti a hĺbky,
-vnímanie hĺbky- predovšetkým akomodáciou šošovky,
-vnímanie vzdialenosti- najmä pohybovým a sluchovým analyzátorom,
-vnímanie pohybu- zrakom, ale aj sluchom,
-vnímanie času- nemáme na to osobitný orgán, zakladá sa na skúsenosti- je to vlastne vnímanie následnosti, postupných zmien.
 
Sociálne vnímanie
-vnímanie iných ľudí, s ktorými sa stretávame a sociálnych situácii, do ktorých sa dostávame. Je to špeciálny prípad vnímania, pretože vnímaným objektom je osoba, ktorá je tiež schopná byť v interakcii s vnímajúcou osobou. Táto skutočnosť spôsobuje, že sa tu uplatňujú isté faktory, ktoré sa neuplatňujú pri iných druhoch vnímania a ktoré do istej miery môžu skresliť naše vnímanie. Sú to napr. tieto faktory:
-povaha interakcie medzi vnímajúcim a vnímaným- vnímanie je ovplyvnené vzťahom k danej osobe,
-poradie vnímanej informácie- voláme to aj „prvý dojem“,
-projekcia- svoje vlastnosti osoba pripisuje aj iným(najmä záporné),
-haloefekt- schopnosť hodnotiť človeka podľa prvého dojmu,
-efekt dobroty- blízkych a známych máme tendenciu posudzovať zhovievavejšie.
 
Typy vnímania
Analytický typ:
Rozložiť vnímané podnety a javy na časti a zamerať sa na detaily. Veľmi sa snažia preniknúť do podrobností a preto majú problém vyvodiť o vnímaných predmetoch. Zovšeobecňuje závery.
 
Systetický typ:
Má sklon odrážať vnímané podnety a javy v celku, nepripisujú význam detailom. Snažia sa pochopiť základný význam. Nepriehladanie detailom môže viesť k nesprávnym záverom.
 
Analyticko-systetický typ:
Má sklon rozčleniť vnímané podnety a javy na časti a tieto časti vrámci celku. Tento typ má najväčšie predpoklady pre správnosť vnímania.
 
Emocionálny typ:
Má sklon nezacieľovať sa na pochopenie zmyslu vnímaných predmetov a javov, ale na prežívanie. Objektivita vnímania je nízka.
 
Predstavy a fantázia
Človek môže mať vo svojom vedomí názorné obrazy vonkajších predmetov a javov aj vtedy, keď práve nepôsobia na jeho receptory. Tento jav sa nazýva predstavivosť.
 
Predstava:
Je obraz utvorený vo vedomí bez priameho pôsobenia podnetov na zmyslové orgány. Predstavy vznikajú na základe pocitov a vnemov a sú im blízke svojou názornosťou. Od vnemov sa odlišujú znakmi:
- menej jasné, zreteľné, nemajú živosť,
- neúplné,
- nie sú stále, striedajú sa.
Podľa spôsobu vzniku delíme predstavy na:
Pamäťové: ich podstavou je viac-menej presná reprodukcia(znovopremietnutie) pôvodného zážitku(pocitu alebo vnemu) vo vedomí, rozlišujeme jedinečné(predstavy určitého, konkrétneho, jednotlivého predmetu javu, sklonu) a všeobecné(schematické obrazy predmetov a javov istého druhu, najvšeobecnejšie črty daného druhu).
 
Fantazijné: ich podstavou nie je reprodukcia pôvodných zážitkov, ale tvorba nových názorných obrazov, preto sa nazýva obrazotvornosťou.
 
Fantázia: je druh obrazotvornosti, ktorý vedie k utvoreniu fantazijných predstáv. Poznáme druhy:
Rekonštrujúce: napr. Obraz krajiny, ktorý sme nikdy nenavštívili si predstavujeme podľa jej opisu alebo mapy.
 
Tvorivé: obraz javov a predmetov, ktoré doteraz neboli vytvorené a neexistujú.
 
Bdelé snenie: utváranie predstáv, ktoré sa vzťahujú na vlastnú želanú budúcnosť.
 
Spánkové sny: sú osobitným druhom fantazijných predstáv, pretože nemajú priamy pôvod v reálnej skutočnosti. Sú prejavom nemyselnej fantázie.
 
Halucinácie: sú osobitným druhom predstáv. Vznikajú pri nenormálnom stave organizmu(horúčky, otrava alkoholom), alebo pri duševných chorobách. Halucinácie sú predstavy, ktoré človek prežíva tak živo, že ich subjektívne považuje za vnemy.
 
Predstavové typy
Zrakový typ(vizuálny): prízračna je preň preblana zrakových predstáv a ľahkosť ich uchovania a vybavenia. Tento typ nachádzame u ľudí, ktorí si dokážu bez ťažkostí uchovať a vybaviť napr.: tváre ľudí, oblečenie, tvar- najmä maliarovi.
 
Pohybový typ: ľudia, ktorí si bez ťažkostí dokážu uchovať a zopakovať(reprodukovať) pracovné, hravé, tanečné pohyby. Praktické využitie pohybových predstáv má široké uplatnenie vo všetkých druhoch športu, pri pracovnej aj v inej činnosti.
 
Sluchový(autlitívny)typ: vyznačuje sa akustickými predstavami. U ľudí tohto typu sa ľahko utvárajú a vybavujú zvukové predstavy. Výrazne na sluchový typ predstavivosti najčastejšie prejavuje medzi nulobníkmi, niekedy aj medzi hercami, recitátormi.
 
Zmiešaný typ: nachádzame u ľudí, ktorí takmer v rovnakej miere používajú predstavy hociktorého typu. Výsledky doterajších výskumov ukazujú, že čisté typy sú zriedkavé, no i to, že typ predstavivosti sa môže v priebehu života, predovšetkým v závislosti od praktickej činnosti alebo v závislosti od systematického cvičenia, meniť.
 
Podstatný rozdiel medzi predstavami a fantáziou v tom, že predstavu sa vzťahujú na realitu, a fantazijné útvary na neskutočné.
 
Vybavovanie predstáv na základe asociácie
Asociácia: mimovoľné psychické združovanie prvkov, medzi ktorými bola predchádzajúcou činnosťou mysle vytvorená súvislosť. Vďaka asociácii výskyt jedného prvku v určitých podmienkach vyvoláva iný, s ním spojený prvok. Dočasné spojenie v mozgovej kôre.
 
Asociačné zákony: združovanie predstáv podľa istých pravidelnosti; primárne asociačné zákony stanovil Aristoteles; sekundárne sú doplnené.
A: Primárne asociačné zákony:
Zákony dotyku v priestore a čase: tendenciu vybaviť sa vo vedomí majú tie predstavy, ktoré vznikli na tom istom mieste alebo v tom istom čase. Napr. pri opätovnej návšteve divadla si spomenieme na hru, ktorú sme v ňom už videli.
 
Zákon podobnosti a kontrastu: tendenciu vybavovať sa vo vedomí majú tie predstavy, ktoré sú si podobné alebo kontrastné. Napr. pohľad na veľkého človeka vyvoláva predstavu buď podobne veľkého alebo nápadne malého človeka.
 
B: Sekundárne asociačné zákony:
Zákon novosti: novšie predstavy, zážitky majú väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí.
 
Zákon častosti: častejšie vybavované predstavy(opakované informácie).
 
Zákon živosti: živšie predstavy, zážitky, ktoré v nás vyvolali hlbší dojem.
 
Typy asociácií v priebehu experimentu:
1.diskrétna voľná asociácia- keď Pb má odpovedať na podnetové slovo jedným slovom, ktoré ho napadne,
2.diskrétna kontrolovaná asociácia- špecifický spôsob odpovede(napr. opak...),
3.kontinuálna voľná asociácia- séria samostatných slov, čo najrýchlejšie,
4.kontinuálna kontrolovná asociácia- „vymenujte slová asociované s bicyklom“.
 
(kontinuita/y nepretržitosť, súvislosť, spojitosť, vytvoriť, nadviazať, udržovať kontinuitu;)
Vôlne asociácie
 
Pozornosť
Je psychický stav človeka, ktorá sa prejavuje zameraní a v sústredenosti vedomia na určité predmety a javy.
Predmetom pozornosti môžu byť vonkajšie situácie(obraz, prednáška učiteľa...), ako aj podnety z vlastného organizmu napr. bolesť, hlad.
 
Sústredenosť pozornosti rozumieme stupeň aktivity našej psychickej činnosti, to je človek sa momentálne zameriava len na jeden problém a nerozptyľuje sa ostatnými podnetmi. Sústredenosť označujeme aj pojmom intenzita pozornosti.
 
Funkciou pozornosti je „vypúšťať“ do vedomia obmedzený počet informácií, a tak ho chrániť pred veľkým množstvom podnetov.
 
Základné druhy pozornosti:
Mimovoľná(neúmyselná)-človek ju venuje vykonávaniu určitej činnosti bez toho, aby sa na ňu zvlášť zameriaval. Vyvolávajú ju podnety z vonkajšieho prostredia- najmä vlastnosti týchto podnetov a to sú: sila(hrom, výstrel), veľkosť(hrad v krajine), nevšednosť, nápadnosť(nový výstredný model šiat, auta), neočakávanosť(výkrik v tichej noci), zmena a pohyb(striedanie farebných svetiel v reklame), zaujímavosť(dej filmu alebo v románe), pestrosť(kvetinový sad).
 
Zámerná(úmyselná)-vzbudzuje a udržiava ju človek svojím vôľovým úsilím. Je oveľa náročnejšia a vyčerpávajúcejšia.
 
Ak sa pozornosť zameriava navonok- hovoríme o vonkajšej pozornosti. Podľa toho rozlišujeme ľudí: sústredených, nesústredených, roztržitých. Roztržitosť- je neschopnosť sústrediť pozornosť v danom momente na potrebný objekt.
 
Vnútorná pozornosť je pozornosť zameraná na vlastné prežívanie, najmä na city, spomienky. Je vlastná iba človekovi a umožňuje mu sebauvedomovanie.
 
Vlastnosti pozornosti
Voláme ich aj osobitosti, to je to čím sa ľudia medzi sebou odlišujú:
-rozsah/kapacita pozornosti- to je počet podnetov, ktoré pozornosť naraz obsiahne,
-koncentrácia- ako dlho je daná osoba schopná nepretržite sledovať isté podnety,
-oscilácia- kolísanie, to je výkyvy pozornosti, ktoré môžu byť zapríčinené vonkajšími či vnútornými podnetmi,
-rozdeľovanie pozornosti- zameraná súčasné sústredenie na dva alebo viaceré podnety, napr. žiak počúva výklad a zároveň si píše poznámky,
-prenášanie pozornosti- je vedomé premiestňovanie pozornosti z jedného podnetu na iný. Je to dôležitá vlastnosť v niektorých povolaniach, napr. vodič, pilot,
-selektivita- to je výberovosť pozornosti- predstavuje schopnosť sústrediť sa na určitý podnet a zároveň ignorovať bezvýznamné podnety z okolia,
-roztržitosť- môže byť vyvolaná, napr. únavou.
 
Činitele, ktoré ovplyvňujú pozornosť môžeme rozdeliť na:
1.vonkajšie- novosť, neočakávanosť, hluk...,
2.vnútorné- celkový telesný stav, nálada, choroba...
 
Pamäť
Je psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka.
Každá skúsenosť u človeka zanecháva viac alebo menej trvalé a pevné stopy v mozgovej kôre. Táto vlastnosť našej psychiky sa nazýva pamäť. Vďaka pamäti človek získava individuálnu skúsenosť a pamäť nám umožňuje nielen zapamätať, podržať, ale aj vybaviť si isté zážitky, informácie, či skúsenosti.
Fázy pamäti:
1.Zapamätanie:to je vštepenie do pamäti- znamená vytvorenie stôp a dočasných spojov v mozgovej kôre vplyvom vonkajších a vnútorných podnetov. Stopy sa môžu u človeka utvoriť už jednorazovým pôsobením podnetov, avšak opakované pôsobenie podnetov zvyšuje účinnosť zapamätania.
 
2.Pamätanie:to je podržanie v pamäti- predstavuje čas od zapamätania po vybavenie. Pre túto etapu je príznačný proces zabúdania. Podstata zabúdania spočíva v tom, že sa mení povaha zapamätaného a to- v kvalite/presnosť vybavenia ja menšia/, v štruktúre/jednotlivé zložky sa preskupujú a niektoré vypadávajú/, v zmene istoty/je menšia istota v presnosti vybavenia/ a pohotovosti/čím sme viac zabudli, tým je pohotovosť vybavenia menšia/. Zabúdanie však má aj kladný aj záporný význam. Kladný spočíva v tom, že zabúdame na nepríjemne, tragické udalosti, ktoré sme prežili. Záporný význam má vtedy, ak zabúdame potrebné vedomosti, zručnosti, návyky dôležité pre život.
 
3.Vybavovanie:ide o aktivizáciu minulej skúsenosti, čo vedie k uvedomeniu si, že prítomné prežívanie nie je v našom vedomí nové, že sme to už raz prežili.
 
Stupne vybavovania:
1.Znovupoznanie:vzniká pri opätovnom pôsobení pôvodných podnetov, napr. začneme čítať knihu a po prečítaní pár strán zistíme, že sme ju už čítali,
 
2.Spomínaie:minulé zážitky sa nám vybavujú do vedomia bez priameho pôsobenia podnetov, napr. pomocné otázky učiteľa nám pomôžu vybaviť si učivo,
 
3.Reprodukcia:zapamätané a vybavené sa zhoduje, napr. báseň, namaľovaný obraz, pieseň.
 
Základné druhy pamäti
Ultrakrátkodobá(senzorická)- informácie prichádzajú zo zmyslov uchováva krátky čas- sú to prchavé záznamy toho, čo momentálne vnímame.
 
Krátkodobá- zapamätanie si na veľmi krátky čas. Kontroluje prenos do dlhodobej pamäte. Má obmedzenú kapacitu. Dočasne sa v nej uchovávajú nielen senzorické informácie, ale aj informácie vybavené z dlhodobej pamäti. Označujeme ju aj ako pracovná alebo operačná pamäť.
 
Dlhodobá- odrazy javov a zážitkov, ktoré si pamätáme pomerne dlhý čas, od niekoľko dní až po dlhé roky.
 
Podľa toho, ako rýchlo a ľahko si zapamätávame a vybavujeme rôzne druhy podnetov a zážitkov, rozlišujeme štyri základné typy pamäti:
Názorný typ- jeho predstavitelia si ľahšie a rýchlejšie zapamätávajú a vybavujú názorné podnety.
Slovno-logický typ- ľahšie si pamätá a vybavuje verbálny materiál, pojmy a myšlienky vôbec.
 
Emocionálny typ- ľahšie si zapamätá a vybavuje city a citovo zafarbené zážitky.
 
Pohybový typ- ľahko a rýchlo si zapamätá pohyby, je základom manuálnych schopností a športových výkonov.
 
Vlastnosti pamäti
Medzi ľuďmi však existujú individuálne rozdiely v kvalite pamäti. Tieto rozdiely voláme aj vlastnosti pamäti. Medzi vlastnosti patrí:
-rýchlosť a pohotovosť- zapamätať a vybaviť si,
-trvanlivosť- ako dlho si pamätáme,
-rozsah a presnosť- aké množstvo si pamätáme, ako aj presnosť vybavenia.
Vlastnosti pamäti vo veľkej miere závisia od veku, čo je podmienené meniacou sa plastickosťou nervovej sústavy- preto je rozdiel v pamäti medzi mladými a starými ľuďmi.
 
Myslenie
Je záverečným stupňom procesu poznávania. Umožňuje objavovanie neznámeho, vysvetľovanie, odhaľovanie súvislosti, rozpoznávanie podstatného a jeho odlíšenie od toho, čo nie je dôležité. Je viazané na reč. Podstatou procesu myslenia je vykonávanie myšlienkových operácii.
Sú to napríklad:
-analýza- rozčlenenie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých stránok(vlastnosti, vzťahov) predmetov a javov,
-syntéza- spájanie vyčlenených častí, myšlienkové zjednocovanie. Je nerozlučne spätné s analýzou, vzájomne sa podmieňujú,
-porovnávanie- zisťujeme tak podobnosť a odlišnosť medzi viacerými predmetmi a javmi,
-zovšeobecnenie- myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných vlastnosti jednotlivých predmetov a javov do určitej skupiny(triedy),
-konkretizácia- je opakom zovšeobecnenia, je to vyvodenie vlastnosti jedného konkrétneho prípadu z poznania všeobecných zákonitosti. Je to najťažšia myšlienková operácia, pri ktorej ľudia robia najviac chýb,
-abstrakcia- vyčleňovanie podstatných znakov objektu, zatiaľ čo ostatné znaky sú zanedbávané. Vznikajú ňou pojmy(napr. človek, mesto, strom a pod.),
-dedukcia- usudzovanie zo všeobecného na konkrétne.
 
Základné formy myslenia
Majú rečovú podobu, rozoznávame: pojem, súd a úsudok.
Pojem- je rečovým vyjadrením všeobecných a podstatných znakov nejakého predmetu. Každý predmet má viaceré znaky, napr. hodinky, pec, počítač...
 
Súd- vyjadruje vzťah medzi dvoma, alebo viacerými pojmami. V súdoch niečo tvrdíme, alebo popierame, napr. Janko je veselý. Tráva nie je zelená.
 
Úsudok- vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi + ide o vyvodenie záveru. Súdy, z ktorých vychádzame sa nazývajú premisy, napr. hruška obsahuje vitamíny, jablko obsahuje vitamíny, záver: ovocie obsahuje vitamíny.
 
Myslenie človek využíva najčastejšie pri riešení problému, ktorý prebieha v týchto etapách:
-stretnutie sa s problémom,
-príprava riešenia problému,
-riešenie problému,
-nájdenie problému,
-verifikácia riešenia.
 
Druhy myslenia:
1.konkrétne- vzťahy medzi predmetmi musia byť vo vnemovom poli mysliaceho,
2.abstraktné- je vlastné iba človeku. Ide o chápanie vecí, ktoré nie sú bezprostredne dané,
3.konvergentné- celá myšlienková operácia sa uberá smerom nájsť riešenie. Uplatňuje sa tam, kde existuje iba jediné riešenie. Napr. matematika,
4.divergentné- hľadá všetky riešenia a vyberá z nich najvhodnejšie. Je vhodné tam, kde je riešení viac.
 
Vlastnosti myslenia
Patria k najpodstatnejšej charakteristike každej osobnosti. Patria medzi ne:
- hĺbka myslenia- schopnosť postrehnúť podstatné, nie povrchné,
- šírka- všestranné, bohaté vedomosti a schopnosti pri riešení úloh a problémov,
- presnosť- to, ako výstižne postrehneme a formulujeme problémy, ako dôsledne postupujeme pri ich riešení,
- pružnosť- podnecuje hľadať stále novšie, účinnejšie, originálnejšie riešenia. Umožňuje aj staré problémy vidieť v novom svetle,
- kritickosť- schopnosť nepoddávať sa vnejúcom vplyvu cudzích myšlienok a názorov.
 
Reč
Slúži na vyjadrenie výsledkov myslenia, a zároveň slúži na vyjadrenie prežívania vôbec. Reč plní dorozumievaciu(komunikatívnu) funkciu. Musíme ale rozlišovať pojmy reč a jazyk. Reč je nástrojom myslenia a formou dorozumievania, zatiaľ čo jazyk je prostriedok dorozumievania, nástroj reči. Ak chce človek používať reč, podrobuje sa aj pravidlám daného jazyka. Človek existuje na základe interakcie s okolím, preto je vybavený na prijímanie informácií z okolia. Proces dorozumievania prebieha medzi zdrojom informácie alebo vysielajúcim, ktorý správu zakóduje do lingvistického kódu(jazyka) a vyšle ju k prijímateľovi alebo cieľu informácie. Ten správu prijme a dekóduje.
Reč delíme nasledovne:
1.Vnútorná reč- je reč „pre seba“, ktorou myslíme, neprejavuje sa navonok hlasom ani písmom. Vnútorná reč je skrátená, stručná, lebo človek sám sebe nemusí všetko povedať.
2. Vonkajšia reč- človek sa ňou vyjadruje navonok vo zvukovej podobe alebo v písomnej forme, takže tento druh delíme na:
a) hovorená(zvuková) reč- je základný nástroj komunikácie medzi ľuďmi. Môže byť jedno-alebo dvojsmerná, môže sa uskutočňovať tvárou v tvár alebo sprostredkovane prostredníctvom komunikačných prostriedkov(alebo): je spôsob vyjadrovania myšlienok nahlas. Má svoje sprievodné javy ako gestikulácia, intonácia..., ktoré ju dopĺňajú a pomáhajú aj počúvajúcemu lepšie pochopiť dojem,
 
b)písaná reč- vyvinula sa neskôr ako hovorená reč. Písanej reči chýbajú sprievodné znaky, a preto je pre čitateľa aj písateľa náročnejšia, môže pri nej dochádzať ku skresleniu myšlienok. Písaná reč je výhodným spôsobom zachovávania a odovzdávania vedomostí ľudí. Umožňuje, ale aj vyžaduje presné vyjadrenie myšlienok.
 
City a emócie
Vyjadrujú prežívanie vzťahu človeka k veciam a javom okolitého sveta, k sebe samému, k svojmu konaniu, k iným ľuďom.
 
Emócie- alebo tzv. nižšie city- sú najjednoduchšie zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním primárnych fyziologických potrieb. Všeobecne sa usudzuje, že existuje relatívne malá množina primárnych emócií, ktoré sa viažu na základné životné situácie:
-smútok- strata milovaného človeka,
-strach- ohrozenie,
-zlosť- prekážka,
-radosť- potenciálny partner,
-dôvera- členstvo v skupine,
-znechutenie- odporný objekt,
-prekvapenie- náhle objavenie nového objektu.
Tieto primárne emócie možno nájsť v celej živočíšnej ríše a v každej ľudskej kultúre.
 
City- sú trvalejšie emócie spojené s vyššími potrebami, predovšetkým s medziľudskými vzťahmi, hodnotami človeka a života, s potrebami myslenia a prežívania, s kultúrnymi potrebami. Na rozdiel od emócií, má city iba človek.
 
Vlastnosti citov
-protikladnosť(polarita)- hovoríme o tzv. citovom rozpätí, citovej škále- cit prechádza z jedného pólu cez nulový bod k druhému pólu. V nulovom bode ide o ľahostajnosť, takýto podnet v nás nevyvoláva žiaden cit(láska- nenávisť),
-stenickosť a astenickosť- niektoré city sú príjemné(stenické), niektoré sú nepríjemné(astenické),
-ambivalencia(zmiešanosť)- napr. cit z lásky v sebe zahŕňa aj príjemné city(radosť) ale aj nepríjemné(žiarlivosť, obavy o milovanú osobu),
-aktuálnosť- každý cit je prežitý len raz tak isto,
-stereotypnosť- podmienenosť- ak sa opakovaním istých podnetov upevní istá citová reakcia, tá ostáva aj keď sa význam týchto podnetov pre človeka zmení,
-pestrosť časového trvania- časové trvanie jednotlivých citov môže byť veľmi rozmanité v rozpätí od niekoľkých sekúnd až po roky,
-nákazlivosť- keď sa city prenášajú z jedného človeka na druhého,
-citová adaptácia- zmena v intenzite citu vyvolaného opakujúcim sa podnetom.
 
Základné druhy citov
1.telesné city,
2.citové reakcie,
3.citové stavy,
4.citové vzťahy.
 
1.Telesné city- nimi prežívame stav nášho organizmu, vnútornú rovnováhu(homeostáza) aj jej narušenie.
 
2.Citové reakcie- reagujeme nimi na niečo, čo prichádza z vonka. Môžu byť: slabé, stredné a silné. Náhle a silné citové reakcie sa nazývajú afekty(zlosti, ľaku, plaču, hanby). K afektom patrí: hnev, smiech, plač, radosť, zúrivosť... Citové reakcie sú krátkodobé, ale so silným citovým prežívaním. Rozdeľujeme ich na: útočné(hnev), obranné(strach, údiv, plač), sociálne(city závislosti).
 
3.Citové stavy- dlhšie trvajúce a nie príliš intenzívne prežívanie svojho subjektívneho stavu. Pojem citové stavy sa najčastejšie spája s pojmom nálada.
Nálada- je dlhšie trvajúci citový stav, ktorý má slabšiu intenzitu. Nálada môže ovplyvniť správanie človeka pozitívne alebo negatívne. Príčina nálady nemusí byť vždy známa. Trvanie a stálosť nálady sú u každého človeka iné. Medzi základné nálady patrí:
-povznesená nálada- prejavuje sa veselosťou, priebojnosťou, zvýšeným sebavedomím,
-skleslosť a depresivita- prejavuje sa pasivitou, utiahnutosťou, stratou sebadôvery,
-stiesnenosť a skľúčenosť- objavujú sa, ak človek nevie zvládnuť nejakú situáciu, vyriešiť problém. Prejavujú sa bezradnosťou,
-zlostná nálada- prejavuje sa urážlivosťou, podráždenosťou, útočnosťou.
 
Vášne/náruživosti/: silný a hlboký cit, ktorý sa zmocňuje celého človeka, jeho myšlienok i činnosti. Vášeň je veľmi intenzívny citový vzťah, ktorý determinuje celé správanie. Napr. vášeň pre hromadenie majetku, osobnú slávu, márnivosť, pre prácu, vedu, umenie. Ale poznáme i športovú vášeň, čitateľskú, kartársku, pijanskú.
 
Strach- je považovaný za najčastejšiu obrannú citovú reakciu. Je to cit, ktorý sprevádza človeka od narodenia. Strach sa môže prejavovať ako výsledok toho čo sa deje v jednotlivcovi i mimo neho. Zdrojom strachu môže byť človek, konkrétny predmet. Prechádza od nepokoja, mierneho zľaknutia, prekvapenia, cez obavu zdesenie až po panický strach.
 
Tréma- duševný stav emočného charakteru, ktorý sa prejavuje zvýšeným citovým napätím, obavou, úzkosťou, nepokojom, nesmelosťou. Vyrastá zo záporných zážitkov neúspechu. Tréma má za následok častokrát zmarenie výkonu, alebo zníženie jeho hodnoty. Je to akoby naučený strach pred nejakou zlou situáciou- zlyhaním, neúspechom, blamážou. Keď pominie zlá situácia pominie i tréma. Od trémy je veľmi blízko k frustrácii.
 
4.Citové vzťahy- dlhodobé citové intenzívne prežívanie k predmetom, ľuďom, ktorí majú pre nás osobitnú hodnotu. Zo všetkých citov trvajú najdlhšie. Napr. rodičovská láska. Odcudzenie- strata citových vzťahov.
K základným citovým vzťahom patria:
-sympatia- antipatia,
-láska- nenávisť,
-priateľstvo- nepriateľstvo,
-obdiv- pohŕdanie,
-pýcha- pokora.
 
Hovoríme aj o vyšších citoch, tu patria:
-sociálne- solidarita, sympatia, láska k človeku,
-estetické- cit krásna, ušľachtilosť,
-intelektuálne- zvedavosť, presvedčenie, túžba po poznaní, pravda,
-etické- morálka, pravidlá, zákony, spravodlivosť, zodpovednosť.
 
Vôľa
Je psychický proces, ktorým človek riadi svoju činnosť zameranú na dosiahnutie vedome vytýčených cieľov a prekonáva prekážky. Základnou charakteristikou vôľového konania je, že sa realizuje na základe uvedomenia si cieľa činnosti. Vôľové konanie je teda motivovaná činnosť uskutočnená na základe vedomého rozhodnutia. Je to cieľavedome riešená činnosť. Východiskovým bodom vôľového konania je uvedomená potreba alebo úloha, kým konečným bodom je dosiahnutie vytýčeného cieľa. Medzi nimi sa uskutočňujú viaceré činnosti, ktoré spolu s potrebou a cieľom tvoria štruktúru vôľového konania.
 
Vôľové konanie
Má tri fázy:
1.Príprava vôľového konania- prvou fázou vôľového konania je uvedomovanie si potreby činnosti na základe istých motívov a utvárania postoja k nastávajúcej činnosti či jej cieľu. Uvedomenie si príčin vlastného konania sa označuje aj termínom motivácia konania. Základom každého vôľového konania sú totiž isté motívy konania. Sú nielen podnetom vôľovému konaniu, ale i hnacou silou počas jeho realizácie...,
 
2.Rozhodovanie- druhá fáza vôľového konania je konkretizácia cieľa a spôsobov činnosti. Ak existujú viaceré, niekedy protichodné motívy činnosti, dochádza k rozhodovaniu, teda k voľbe cieľa alebo spôsobu konania. Zvažovanie motívov označujeme ako boj motívov. Ak sa stretávajú protichodné, silné motívy, dochádza ku konfliktu rozhodovania. Niekedy sa boj motívov uskutočňuje iba na úrovni rozum – rozum, niekedy na úrovni rozum – srdce, niekedy sa posúva do čisto citovej oblasti. Stáva sa, že sa človek rozhoduje rýchle, bez náležitého premyslenia cieľa. Takéto konanie nazývame impulzívnym konaním. Jeho podstatou je okamžitá nerozvážna činnosť. Skratové konanie je také, kedy je cieľ premyslený a jasný, ale cesty na jeho dosiahnutie sa volia emocionálne, bez triezveho uvažovania. Boj motívov sa končí rozhodnutím, teda voľbou, víťazstvom jedného cieľa alebo spôsobu konania.
 
3.Uskutočňovanie rozhodnutia- poslednou a najdôležitejšou etapou vôľového konania je uskutočňovanie rozhodnutia, teda dosiahnutie vytýčeného cieľa.
 
Pri realizácii rozhodnutia človek často naráža na rozličné prekážky. Tie môžu byť vonkajšie alebo vnútorné.
Vonkajšie prekážky- sú také faktory vonkajšieho prírodného a sociálneho prostredia, ktoré sa stávajú do cesty pri dosahovaní cieľa. Majú aktívny alebo pasívny ráz. Aktívne vonkajšie prekážky môžu človeka nielen obmedzovať, ale ho ohrozovať.
 
Vnútorné prekážky- sú tie, ktoré sú v samotnom konajúcom človeku a bránia mu alebo sťažujú dosiahnuť cieľ. Tiež môžu mať aktívny alebo pasívny ráz.
 
Činitele vôľového konania: charakterové vlastnosti, vlastnosti temperamentu, city, vlastnosti psychických procesov.
 
Vzťah vôle k výkonnosti človeka
Vôľa je jedným z psychických procesov, ktorý významne charakterizuje osobnosť človeka. Od vôľových vlastností závisí, nakoľko človek dokáže využiť svoje predpoklady a schopnosti. Vôľa je nevyhnutnou podmienkou sebavýchovy, ovládania a prekonávania svojich záporných vlastností. Vôľa sa rozvíja v konkrétnej činnosti, pri plnení vytýčených úloh, školských či životných povinností a pre kontrole ich plnenia.
Konštatujeme, že človek má silnú alebo slabú vôľu, čo sa prejavuje nasledovne:
1. Pevná vôľa- charakterizujú ju vlastnosti ako: húževnatosť, sebaovládanie, rozhodnosť, vytrvalosť. Človek so silnou vôľou je taký, ktorý si vytyčuje reálny cieľ, plán a vynaloží pritom maximálne úsilie a prekonáva prekážky.
2. Slabá vôľa- charakterizujú ju: nerozhodnosť, ovplyvniteľnosť, impulzívnosť. Nedostatok vôle sa prejavuje v malom úsilí človeka nemobilizuje sily pre úspech činnosti. Človek so slabou vôľou si síce plán a cieľ môže vytýčiť, ale nie je schopný vynaložiť dostatočné vôľové úsilie na jeho realizovanie. Nedokáže odolať rozptýlenie a ľahko sa vytýčeného cieľa vzdáva.