Zlatý tehliar

Zlatý tehliar (Rozprávka)
Nech je, ako chce, nech sa hovorí, čo chce, ale najlepšími tehliarmi boli bratia Cibuľovci. Také chýrne tehly, aké vedeli oni umiesiť, natlačiť a vypáliť, nevedel nikto. A preto sa im aj darilo, lebo tehlu od bratov Cibuľovcov si každý kupoval a rád za ňu i statočne zaplatil. Bratia tehliari mali peňazí dosť a ich rodiny nikdy nehladovali.

Dobre bolo, kým išlo všetko pekne po poriadku. Ale jedného dňa starší Cibuľa ochorel a čoskoro každý videl, že mu niet pomoci. Prišiel k nemu mladší a rozplakal sa:

- Prečo si ochorel, brat môj, prečo mi chceš umrieť? Akože budem teraz tehly páliť, sám všetku robotu nezvládzem! No povedz, no povedz!

- Nehnevaj sa na mňa, drahý brat môj.

- Však sa ja nehnevám, ja to iba tak. Nešťastný brat, úbohé deti!
Bratia nariekali, plakali, smutný bol pohľad na nich. Ale staršiemu
nebolo pomoci, sám to najlepšie cítil. Preto prosil brata, aby sa mu po smrti statočne postaral o deti. A najmä aby ich naučil robiť také krásne tehly, ako oni dvaja robili vedno už skoro desať rokov.

- Neboj sa nič, drahý brat, neboj. Čo by som sa mal aj zodrať, tvoje deti nezahynú.

Starší brat zomrel a mladší na druhý deň po pohrebe stúpal do tehelne sám. Ej, ale nebolo to ono. Predtým jeden hlinu kopal a druhý ju hneď miesil. Potom, takú vymiesenú, jeden nabíjal do foriem, druhý ešte surovú vyklopil a uložil do pece. Bolaže to radosť, takáto robota. Teraz zostal na všetko mladší Cibuľa sám. Čo mu deti aj čo-to pomohli, všetko išlo pomaličky.

Trápil sa tehliar Cibuľa, ale sľub, ktorý dal bratovi, plnil. Peniaze, ktoré dostal za tehlu, vždy rozdelil na dve pravé polovice a potom jednu z nich odovzdal švagrinej.

- Cibuľa, si hlúpy ako tik, čo ním miešam deťom kašu, - húdla mu žena. - Detí máš ako maku, peniaze, čo zarobíš, poriadne nestačia ani nám ani im. Ale ty si nedáš povedať, zakaždým odvlečieš polovicu švagrinej.

- Čit, čit, - okríkol ju, - keď si už nespokojná, tak aspoň nekrič, aby to nepočuli ľudia.

- Nech počujú, nech vedia, že sú mi deti hladné.

Tehliar sa chytil za hlavu a vyšiel von. Ženine výčitky sa už viac ráz opakovali a jemu to bolo ľúto. Pravdaže, videl, ako sa jeho deti musia deliť o skromný obed. Ale tie bratove na tom boli ešte horšie. Zašiel do tehelne a tam si sadol pod široký stôl, na ktorom robieval tehly. Ani nevedel, ako sa prikradla noc a s ňou tuhý spánok. Cibuľa sa vystrel pod tehliarskym stolom a zaspal.

Ako tam tak ležal a už tri hodiny tvrdo spal, zrazu sa zobudil na akýsi šramot. Pozrie, a čo vidí, kráča k nemu krásna Cigánka a v ruke drží tehlu. Ale akáže to bola tehla! Blyšťala sa, celá bola zo zlata.

- Dobrý večer, tehliar, - oslovila Cibuľu krásna víla, - povedz, prečo nocuješ tu vonku, pod tehliarskym stolom?

Hoci sa aj trochu triasol, jednako jej vyrozprával o svojom trápení. A vraj, keby len tá jeho žena nebola taká, však by pri skromnosti vyživil aj bratove deti. Ale takto, dosť sa nadrie, a ešte aj žena na neho kričí.

- Som Láče romni, tehliar, a viem o tvojom trápení. Páči sa mi, ako statočne sa staráš o bratove deti. Preto som dnes večer prišla k tebe, aby som ti pomohla. Na, vezmi si túto tehlu a pomôž si s ňou z biedy. Ale to ti vravím, tak ju rozdeľ medzi svoje a bratove deti, ako si delil doteraz.

Láče romni zmizla a na tom mieste, kde pred chvíľou stála, ležala zlatá tehla a blyšťala sa v lúčoch studeného mesiaca.

Cibuľa neveril vlastným očiam. No keď ju vzal do rúk, videl, že je ťažká a že je naozaj zo zlata. Veľmi sa zaradoval. Je po biede, je po hlade. Všetky deti, moje i bratove, budú mať odo dneška čo jesť. Och, ďakujem ti, Láče romni, ďakujem.

Išiel s tehlou domov a chcel ju rozťať na dve polovice. Ale keď žena zazrela zlato, začala kričať:

- Čo to robíš, pochábeľ! Či si už naozaj taký hlúpy, že sa chceš so švagrinou deliť aj o túto zlatú tehlu?

- Tak je, žena moja, chcem. Dám im statočný diel, ako som aj doteraz dával.

Darmo mu žena mávala rukami okolo hlavy, darmo mu chcela tehlu zobrať. Odstrčil ju a až potom, keď tehlu rozdelil, dal jej polovicu.

Iný by bol nechal tehliarske remeslo na pokoji. Taká zlatá tehla je bohatstvo, z ktorého sa mohla Cibuľova rodina vyživiť dlhý čas. Ale tehliar sa pobral do tehelne aj na druhý deň, akoby sa nič nebolo stalo. Celý deň robil ako inokedy, do večera nabíjal tehly a ukladal do pece. Keď večer skončil, bol taký ukonaný, že sa mu nechcelo ani domov. Sadol si na tehliarsky stôl, že si trochu oddýchne. No len čo vyhupol mesiac spoza vŕška, div-divúci, stála pred ním Láče romni.

- Dobrý večer, tehliar. Oddychuješ?

- Oddychujem, dobrá žena, ale... čo si prišla? Po tú tehlu?
Namiesto odpovede mu prikázala, aby šiel za ňou. Zaviedla ho k peci, ktorú uložil deň predtým, a povedala:

- Zohni sa k tehlám a porátaj do sto! Potom odrypni zo stej tehly hlinu!

Poslúchol, a keď narátal do sto, odlomil kus hliny. Skoro z nôh spadol: tehla bola zlatá.

- Každá stá tehlička je z čistého zlata, tehliar. To máš za to, že si sa neulakomil na tehlu, ktorú som ti podarovala včera, ale že si sa spravodlivo rozdelil s deťmi svojho brata. Odteraz, čo by si aj milión tehál vypálil, každá stá bude zo zlata. Ale kladiem ti na srdce: sebe a svojej rodine necháš iba toľko, koľko bude treba, aby ste neboli hladní a aby vám nebola zima. Ostatné tehly rozdáš chudobným Cigánom.

Sľúbil jej to a Láče romni zmizla.

To bolo šťastie! Jakživ nijaký Cigán také šťastie nemal. Cibuľa ešte tej noci vybral pec a zlaté tehly odniesol domov. Schoval ich a chcel na druhý deň poroznášať chudobným ľuďom. Ale jeho hlúpa žena zbadala, čo muž nesie. Počkala, kým zaspí, a tehly skryla v starej šope. Keď Cibuľa ráno vstal a videl, že zlato sa stratilo, hneď vedel, koľko udrelo.

- Pravda si ich ty vzala! - išiel za horúca za ženou.

- Oj, nie, oj, nie, ja o ničom neviem, - zapierala žena.

Aj jej veril, aj nie. Ale keď videl, že tam stojí ako zmoknutá sliepka, uveril jej. Myslel si, že mu zlaté tehly zobrali zlodeji.

Miesil a pálil tehly ďalej. A zakaždým, keď sa vypálili v horúcej žiare novej pece, odrátal každú stú tehlu a odložil ju nabok. Istotne bola zlatá. Ak bolo v peci i tisíc tehál, zostalo v nej desať zlatých. Bolo to veľké bohatstvo a Cibuľa si ho celý šťastný odvážal domov. Vždy ho ukryl na novom mieste, lenže prefíkaná žena ho zakaždým vystriehla a zlato ukradla. Odložila ho v starej šope, pod ktorou si vopred vykopala jamu.

Keď tehliar už po piaty raz prišiel o všetky tehly, povedal si, že príde veci na koreň. Aj na šiesty deň, tak ako inokedy, priviezol zlatý náklad domov. Odložil ho do komory a hneď po večeri sa pobral spať. Lenže to spravil len naoko. Spod privretých viečok pozoroval ženu. Dávno šípil, že ho klame, že len ona je tým škriatkom, čo podieva zlaté tehly nevedno kde.

Nemýlil sa. Len čo žena videla, že v chalupe všetko stíchlo, šuchla sa do komory a desať zlatých tehál naložila do starého fúrika a viezla ich do svojej skrýše. Cibuľa vyskočil a zakrádal sa za ňou a z úkrytu videl, ako ich zahrabala k tým prvým. Pozeral sa na ňu, ale neopovážil sa ani muknúť. Až potom, keď sa zo šopy vytratila, vyhrabal šesťdesiat tehál, naložil na káru a začal ich rozvážať po dedine. Zastavoval sa pri najchudobnejších domoch a na prah položil zlatú tehlu. Keď ich porozdával, vrátil sa do šopy.

Žena, keď nenašla muža v posteli, sa hneď dovtípila, koľko udrelo, a pobrala sa nazad.

- Aby ťa múlo vzal, kde si podel moje zlato? Šesťdesiat zlatých tehál sa stratilo ako dym! - privítala muža nadávkami.

Vtedy sa už i tehliar nahneval na svoju ženu. Nezdržal sa a vyhrešil ju, hoci to nikdy predtým neurobil.

Nešťastnica bola od hnevu celá bez seba. Ale keď videla, že sa i muž zlostí, začala fikať, až sa pustila do hlasného plaču.

- Neplač! - prikročil k nej, - neplač! Odpúšťam ti, zlato ťa oslepilo.

- Dobre, dobre, už nebudem, - upokojovala sa žena.

Ako sa tam tak utešovali a odpúšťali si, vyšiel mesiac nad vŕšky a hľa, zrazu k nim prichádzala mladá, krásna Cigánka.

- Láče romni, - zašepkali obidvaja, - ide nás potrestať.
Zázračná žena sa k nim priblížila, chvíľu na nich pozerala, až potom sa ozvala:

- Veru, nechýbalo veľa a trest by vás neminul. Najmä teba nie, skúpa žena. Teba by som bola premenila na krík, keby nie tvojho dobrého muža. Ale teraz vidím, že všetko ľutuješ, a preto ti odpúšťam. Obidvaja choďte domov. A ty, tehliar, rob tehly ďalej a rozdávaj ich, ako som ti prikázala. Ešte vyrobíš päťtisíc zlatých tehál. Potom zomrieš. Nie, neboj sa, ešte dlho si požiješ, kým toľké tehly vypáliš.

Láče romni sa stratila a Cibuľovci sa pobrali domov. Od tých čias bolo všetko tak, ako povedala zázračná Cigánka. Päťtisíc zlatých tehál rozdal chudobným ľuďom zlatý tehliar. Lebo tak Cibuľu všetci volali.

A keď poslednú, päťtisícu tehlu odovzdal najchudobnejšiemu Cigánovi, zomrel. Vtedy bol už starý a všetky jeho deti i deti nebohého brata boli veľké. Vtedy už ony kopali, miesili, nabíjali a pálili tehlu. No už len takú obyčajnú.