Tri Urmy

Tri Urmy (Rozprávka)
Pod vysokým lesom stála chalupa a v nej žil kováč Géro i so svojou ženou Luludži. Neboli už mladí, a hoci spolu žili už tri desiatky rokov, nemali ani jediné dieťa. Až raz, keď už vôbec nedúfali, že v ich chalupe zaplače dievčatko alebo chlapec, povedala Luludži mužovi:

- Géro, prichystaj kolísku. Tridsať rokov sme čakali márne, ale v tom tridsiatom prvom ti povijem syna.

Muž sa naradostil a hneď začal strúhať peknú kolísku.

Keď sa chlapec Vranko narodil, bola práve polnoc. Otec nebol doma, v tom najhoršom musel kdesi odísť. Ale Luludži sa nebála, vedela si vo všetkom rady. Keď bol už chlapček na svete, položila ho do kolísky a chytro vyryla okolo nej žliabok. To robila každá cigánska matka, aby zabránila strige vložiť do kolísky parudo, svoje škaredé strigônske dieťa, a matkino si odtiaľ zobrať.

Luludži už mala jarček v udupanej zemi vyhĺbený, keď vtom ktosi za ňou ticho prehovoril:

- Luludži, neschovávaj dieťa pred strigou. Netreba.

Luludži sa skoro zľakla, ale keď sa obzrela a videla tri Urmy, sudičky, hneď sa veselo usmiala. Chytro bežala k polici a priniesla z nej voňavé placky. Ponúkala Urmy a hostila ich, ako najlepšie vedela, lebo si myslela, že sa ony chlapčaťu za to odvďačia ešte lepšie.

Urmám sa páčilo, že ich matka maličkého Vranka tak počastovala. Prvá z nich sa zdvihla a šla ku kolíske. Vzala dieťa na ruky a ticho mu povedala:

- Ja ti dávam do vienka čarovný sláčik. Keď o šestnásť rokov prídeš za mnou do Strmých skál, dostaneš k nemu aj husle. Budeš najlepším husliarom na svete.

- Uložila chlapca nazad, vytiahla spod plášťa krásny sláčik a položila ho k dieťaťu.

Ku kolíske prišla druhá Urma.

- Tu máš, Vranko, čarovný kantár. Keď ma o dvadsať rokov navštíviš v Hlbokých horách, dám ti koňa, aby si sa mohol stať najlepším jazdcom a mocným vajdom.

Potom ku kolíske pristúpila tretia Urma a vravela:

Kováčovmu synovi Vrankovi dávam do vienka za ženu najkrajšiu dievčinu pod slnkom. Tu máš, - siahla si aj ona pod plášť, - zlatý veniec. Keď ma po dvadsiatich štyroch rokoch vyhľadáš, zavediem ťa do paláca tvojej nevesty.

Tri Urmy obišli kolísku dookola a potom sa ticho stratili. V tej chvíli
sa vrátil i otec a žena mu o všetkom rozprávala. Keď otec videl, že žena si nevymýšľa, veď darčeky ležali v kolíske vedľa synčeka, veľmi sa zaradoval.

- Žena moja, stretlo nás preveľké šťastie, ale syna Vranka ešte väčšie. Či si môže žiadať Cigán viac ako husle, koňa a krásnu nevestu?

Od tej chvíle si rodičia syna chovali a starali sa o neho ako o oko v hlave. Šestnásť rokov ubehlo ako nič. Keď už bol z chlapca mládenec, otec mu povedal:

- Syn môj, dobré Urmy ti prisúdili husle, koňa a krásnu nevestu. Už šestnásty rok opatruje matka v truhle ich darčeky: sláčik, kantár a veniec. Choď a vezmi si ich, vyberieš sa zajtra k prvej Urme, lebo tak prikázala v tú noc, keď si sa narodil.

Matka dala Vrankovi tri veci a on sa s rodičmi rozlúčil.

- Zbohom sa maj, Vranko, - vraveli mu spolu, - sme už starí, ak Dél dá, že ťa ešte uvidíme, bude dobre. Ak dovtedy umrieme, ostaň dobrým človekom.

Šiel cestami-necestami, mieril k Strmým skalám. O nejaký čas sa našiel pri nich. Už zďaleka videl, že prvá Urma stojí pred jaskyňou.

- Poď, Vranko, poď, už ťa čakám. Tu sú tvoje husle, ale ukáž sláčik, čo som ti do kolísky vložila, aby som naisto vedela, že si to naozaj ty.

Ukázal jej sláčik, až potom mu dala husle.

- Od tejto chvíle, - vravela mu, - si najlepším husliarom pod slnkom.

Skúsil zahrať, a naozaj, tak mu to išlo, že sa tomu preveľmi čudoval, ale i radoval.

- Ale to ti vravím, - lúčila sa o chvíľu s Vrankom Urma, - nikdy ich nikomu nedaj. A o štyri roky choď k mojej sestre, býva v Hlbokých horách.

Vranko sa poďakoval a začal po svete hrať. Čoskoro ho všetko ľudstvo poznalo. Od mora k moru putoval krajinami a tak krásne vyhrával, že mu nebolo na svete páru.

Keď raz hral v jednom kráľovskom paláci, začula ho mladá princezná a hneď tie husle chcela.

- Ak mi ich dáš, - pritočila sa k Vrankovi, - dostaneš od môjho otca toho najlepšieho koňa, rytiersky oblek a prekrásny paloš.

Vranko sa zamyslel. Z čarovných huslí mal radosť, ale z koňa, zbroje, by mal ešte väčšiu. Čakať, kým mu tá druhá Urma dá svojho tátoša, to sa mu videlo pridlho.

Vranko vymenil husle za princeznine dary. Obliekol sa do rytierskych šiat, pripásal si meč, vyhupol koňovi do sedla a vyrazil do prvej bitky, aby sa stal čo najskôr mocným vojvodcom.

Ale v prvom súboji ho zrazili z koňa a ten najslabší rytier mu povedal:

- Pozbieraj sa a choď domov. S nami zápasili inakší bojovníci, no nedokázali nič a museli utiecť. Iba preto ťa zašanujeme, lebo vidíme, že si mladý a hlúpy.

Až vtedy Vranka zamrzelo, že si čarovné husle len tak zašantročil. Lenže nedalo sa nič robiť. Sedel smutný na kameni a dumal. Vtedy si spomenul na druhú Urmu. Zaraz sa vybral k nej. Hlboké hory našiel, boli vedľa Strmých skál. Už zďaleka ju videl, ako stojí medzi dubmi.

- Len poď, Vranko, čakám ťa, práve dnes je tomu dvadsať rokov, čo si sa narodil. Ukáž kantár, nech vidím, či si to naozaj ty.

Ukázal jej kantár, lebo ho stále nosil pri sebe.

- Dobre, tu máš svojho koňa. Ale ti vravím, nikomu ho nikdy ani za nič nedaj. A o štyri roky choď k tretej Urme, býva v Nízkych nivách.

Bolože to prekrásne zviera, ten Urmin tátoš. Mal peknú bielu lesklú srsť, na ktorej sa tmaveli okrúhle škvrny ani jablká.

Sadol si na jablčnatého a poďho rovno na bojové pole, kde ho ten rytierik pred niekoľkými dňami ponižoval. Pustil sa do všetkých protivníkov naraz. Ak ich tam nebolo sto, nebol ani jeden. Všetkých pozrážal ako plané hrušky.

Až keď nad nimi celkom zvíťazil, zbadal, že nad bojovým poľom stojí vysoký zámok a z jeho obloka hľadí mladá princezná.

- Mocný junák, páčiš sa mi, si najväčším vajdom na celom svete. Nikto sa ti nevyrovná, preto ti už iné nič netreba, len aby si sa oženil. Ak mi podaruješ svojho koňa, vydám sa za teba.

Princezná bola krásna a Vrankovi sa nechcelo čakať na Urminu nevestu. Vošiel do zámku, koňa podaroval princeznej a hneď bola svadba.

Deva, s ktorou sa oženil, bola naozaj krásna. Ale keď sa ráno prebral zo sna a pozrel sa na ňu, skoro od ľaku skamenel. Po jej kráse nezostalo ani stopy.

- Som krásna, - vravela mu, - ale iba jediný deň v roku. Skoro sa pustil do plaču. Prv o husle, teraz o koňa poľahky prišiel. Ani tej prvej, ani tejto druhej princeznej nemohol nič vyčítať. Sám si bol na vine.

- Predsa som mal Urmy poslúchnuť, - zašepkal a ženu poslal z komnaty preč.

Na druhý deň odišiel zo zámku a túlal sa po svete štyri roky. Keď minuli, zašiel do Nízkych nív.

- Čakám ťa už, Vranko, poď sem, ukáž, či máš môj zlatý veniec. Tak ho privítala tretia Urma.

Ukázal jej venček panny, ktorú mu pririekla pred dvadsiatimi štyrmi rokmi.

- Poď za mnou, - prikázala Urma, - tam uprostred širokého poľa stojí palác, v ktorom žije tvoja nevesta.

Voviedla ho do paláca zo samého zlata. Nikde nebolo ani živého človiečika, iba v tej najväčšej komnate sedelo krásne dievča v obyčajných cigánskych šatách. Šilo, spievalo si, a keď Urma s Vrankom vstúpili, zdvihlo hlavu.

- Tu je tvoja nevesta, Vranko. Choď k nej a ona ťa bozká, ale skôr ako to urobí, niečo si zaželá. Ty si však šikovný šuhaj, ľahko jej všetko vyplníš.

Vranko podišiel k dievčaťu a ona sa k nemu naklonila:

- Zahraj mi na husliach, šuhaj! Ale to ti vravím, musíš veľmi pekne zahrať, lebo inak zo svadby nebude nič.

Vranko nemal huslí, daroval ich tej princeznej. Deva kývla rukou a práve tá istá princezná vystúpila spoza záclon a namiesto Vranka dievčine zahrala ona.

- Nepáči sa mi to, šuhaj, - zamračila sa cigánska deva. - Ale skús šťastie aj druhý raz.

Zaviedla ho na nádvorie a ukázala mu mocného čierneho jazdca.

- Aha, toto je môj strážca. Ak ho v zápase premôžeš, budem tvojou ženou, hoci si mi ani na husliach nezahral.

Vranko nemal zázračného koňa, dal ho tej druhej princeznej. - Zostal stáť ako stĺp.

Keď čierny rytier zazrel cudzieho človeka, hneď popchol tátoša a hnal sa proti Vrankovi. Bol by ho rozrúbal, ale vtom sa spoza múru vyrútila na čarovnom koni tá druhá princezná a čierneho rytiera poľahky premohla.

Keď bolo po všetkom, podišli tie dve princezné k Vrankovi a pridala sa k nim aj tretia Urma. A Vranko v tej chvíli videl, že sú to tri Urmy, čo mu stáli pri kolíske.

- Skúšali sme ťa, šuhajko Vranko, - vraveli mu, - či si hoden našich darov. Neobstál si, preto sa pober domov, zastaň si v otcovej dielni za kožené mechy a buď i ty kováčom. Naše dary dostane iný.

Vtedy tri Urmy zmizli. Stratilo sa i dievča, i palác, i všetko. Vranko sa ocitol na širokej lúke celkom sám. Keď si chvíľu postál, obrátil sa a šiel domov. Rodičov už doma nenašiel, zomreli, lebo bol pridlho vo svete.

Tak si kováčov syn Vranko sám premárnil dary troch Uriem.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10010-tri-urmy/