Zóny pre každého študenta

Kotliar a Runi, vládkyňa podzemia

Kotliar a Runi, vládkyňa podzemia (Rozprávka)
V ďalekej krajine, kdesi za tretím morom, čnela k nebu vysoká, suchá hora. A pod tou neplodnou holinou stála chalupa kotliara Chalderasa. Každý deň od svitu do mrku sa z jeho stavania ozýval buchot kladív. To on, kotliar, vyklepával medené plechy a stáčal ich do okrúhlych kotlov.

Dlhé roky tepal červenú meď, vyrábal kotly a predával ich kupcom. Lenže kupci krútili nad jeho robotou hlavami:

- Chalderas, kotly kúpime, no povieme ti dorovna, nie sú také, ako by mali byť. Poznáme aj iných kotliarov, lepších majstrov. Starému Manemu sa veru nevyrovnáš.

Chalderas po prvý raz počul Maneho meno a škrelo ho, že ktosi robí lepšie kotly ako on.

- Veď by som ja urobil aj lepšie, akýsi Mane by sa mohol schovať. Lenže čo spravíš z takejto medi. Je v nej plno piesku, hrudiek. Trikrát ju musím roztápať, kým z nej čosi spravím. Aj tak sa mi ešte rozsýpa, trhá.

Kupci odišli, jeden však zostal. Obzrel sa, či sú s kotliarom sami, a ticho povedal:

- Poradím ti, Chalderas. Ak ma poslúchneš, budeš mať dobrej medi, koľko len chceš. Choď za Runi, paňou podzemia. Tá ti pomôže, dá ti tú najlepšiu meď. Pravda, čosi ťa to bude stáť, ale keď chceš robiť dobré kotly, nesmieš dbať na nič.

Chalderas už o panej podzemia počul, ale neveril tým rečiam. Všetko mal za bájku a kupcovi sa vysmial:

- To sú povedačky, kupec. Uveria im iba deti. Hoci, bodaj by boli pravdivé, pristal by som.

- Mýliš sa, Chalderas. Runi je krásna žena a žije pod zemou. Má tam zlaté, strieborné a medené paláce plné nevídaného bohatstva. Každý siedmy rok vyjde na zem, a koho stretne, toho zvyčajne obdaruje bohatstvom a šťastím.

Kotliar ani potom neveril. Ale kupec mu nedal pokoja.

- Môžeš Runi vidieť, ak chceš. Ja viem, kedy vychádza zo svojich palácov.

Musel to byť svetaskúsený človek, lebo rozprával s takou istotou, až mu začal Chalderas veriť. Poprosil hosťa, aby mu o Runi všetko porozprával.

- Je to čarokrásna bytosť, - začal kupec, - s dlhými vlasmi a širokou hrudou. No pás má tenký, útly, dievčenský, obopnutý prekrásnym opaskom, z ktorého visia kľúče. Zlaté, strieborné, medené, sám Devla vie aké. Oblečená je v priesvitných šatách a vie sa tak usmievať, že jej nikto neodolá, ak sa raz s ňou začne rozprávať. Podľa toho, aký kľúč komu podaruje, takú rudu si šťastlivec môže z jej kráľovstva dolovať.

Bolo to čudné. Koniar veril aj nie. No o chvíľu sa predsa spýtal:

- A kde tú paniu podzemia stretnem?

- Nie je nič ľahšie: tu v tejto suchej hore, čo sa dvíha nad tvojou chalupou. Vylez pod tamtie tri bralá a postoj pri nich na pravé poludnie. Práve zajtra nadíde šťastný deň, keď vládkyňa podzemia vychádza na náš svet. Choď, Runi sa istotne zjaví a rada sa s tebou porozpráva.

- A čo bude chcieť za kľuč?

- Hah, kamarát, to ja neviem. Však ti sama povie, keď tam zajtra budeš.

Cudný kupec odišiel a kotliar Chalderas sa zamyslel. Dlho sedel s rukami na kolenách, nakoniec sa rozhodol:

- A čo? Čo sa mi môže stať, ak to skúsim? Nikomu nepoviem, pôjdem do hory sám. Ak je to výmysel, vrátim sa a budem tĺcť do tejto všivavej medi ďalej. Ale ak je všetko pravda, bude mi lepšie, ba možno sa stanem i boháčom.

Odložil robotu a zavolal:

- Žena, zajtra si pôjdem do hory vyhliadnuť kremeň na nový brús. Starý mi predvčerom pukol.

Na druhý deň za rána už stúpal nahor. Tri bralá boli ďaleko, skoro pod samučičkým vrchom. Mal čo kráčať, aby sa k nim dostal včas. No hoci bol pred ním breh ako strecha, poháňala ho zvedavosť, vlievala mu do nôh silu. Keď bol hore, do poludnia už nechýbalo veľa. Chalderas to poznal podľa vlastného tieňa, ktorý bol taký malý, že sa dal prekročiť jediným krokom. Čakal, ticho stál, iba sa občas okolo seba poobzeral.

Darmo. Runi, vládkyňa podzemia, sa nezjavila. Kupec klamal, alebo sa pomýlil. Kotliar prišiel domov, myšlienky mu však nedali spať. A len čo svitli zore, vybral sa k bralám znova.

Ani na druhý deň sa čarovná žena nezjavila, ani na tretie poludnie nie. Robota mu stála a on takto podaromnici márnil čas. Keď sa nič nestalo ani na siedmy, ani na ôsmy deň, deviate ráno si povedal:

- Nech už je, ako chce, toľko ráz som skúšal, oprobujem aj po deviaty raz. Ale teraz už naozaj naposledy.

Vyšiel hore a pred samým poludním sa zastavil pri troch bralách.

Počkal, kým sa jeho tieň celkom neskráti, a keď nastalo poludnie, začal sa obracať a obzerať si skaly. Vtom čosi puklo a kotliar Chalderas videl, že v jednom z troch brál sa spravila diera a v nej stojí čarokrásna žena. Dlhé čierne vlasy jej padali až po samé päty, mala širokú hruď a útly, dievčenský pás. Celá bola priodetá do ľahulinkých, priesvitných šiat, prepásaných opaskom vykladaným drahokamami. Z neho viseli všelijaké kľúče. Už-už otváral ústa, že Runi osloví, ale vládkyňa podzemia ho predbehla:

- Čo chceš, Chalderas, čo tu dupoceš nad mojimi palácmi už deviate poludnie?

- Kráľovná, - jachtal, - nehnevaj sa, že som ťa vyrušil. Chcel som ťa poprosiť, či by si mi nepomohla.

- Viem, chceš meď. Dobrú meď, ktorú mám len ja, Runi. Hľa, toto je kľúč od nej.

Siahla za medeným kľúčom, odopla ho a otrčila kotliarovi pod nos.

- Chceš teda kľúč?

- Pravdaže chcem, dobrá Runi, ale najskôr mi povedz, čo zaň žiadaš.

- Tvojho najstaršieho syna.

Zľakol sa a ruka, čo ňou chcel siahnuť za kľúčom, klesla dolu. Váhal a rozmýšľal. Ale čím dlhšie rozhutoval, tým väčšmi mu to bolo jedno. Runi sa na neho usmievala a on si v duchu vravel: Však mám detí ako smetí, pätnásť ich živím. A čo, nebodaj bude najstaršiemu v Runinom paláci lepšie ako doma. Dám ho za kľúč, veď sa preto nestane nič zlé.

- Dám ti syna, - povedal nahlas. - Hneď zajtra ti ho privediem sem.

- Nemusíš, Chalderas, príde sám.

Čudoval sa. Ale keď mu strčila do ruky kľúč a zberala sa preč, nepýtal sa jej na nič. Zašla k otvoru v skale a tam sa ešte zastavila.

- Kdekoľvek a ktorúkoľvek skalu, - povedala, - tým medeným kľúčom klopneš, otvorí sa a nájdeš tam tú najrýdzejšiu meď. Dobre ho skrývaj a nikomu ho nepožičiavaj, nechávam ti ho na večné veky. Keby ti však bolo ľúto za synom, príď sem, vráť mi medený kľúč a ja ti pustím dieťa domov. Ale to ti vravím, nepremeškaj deväť rokov, lebo potom bude neskoro.

Poďakoval a hlboko sa vládkyni podzemia uklonil. Keď sa o chvíľočku narovnal, už jej tam nebolo. Aj skala sa zavrela a všetko bolo ako predtým.

Stisol kľúč v dlani a vybral sa domov. Aké bolo jeho prekvapenie, keď cestou stretol najstaršieho syna. Bodlo ho v svedomí. Ale syn sa na neho usmieval a vraj, otec, nemaj starosť, idem hľadať hríby, na večer sa vrátim.

Iba kotliar a vládkyňa podzemia vedeli, na aké hríby vylákali šuhaja tajomné sily. No bolo tak, nedalo sa nič robiť. Hľadel za svojím nešťastným dieťaťom, ako sa mu stráca z očí. Až keď sa načisto stratilo z dohľadu, až potom mu zišlo na um, že medený kľúč ešte nevyskúšal. Hneď ním ťukol o najbližšiu skalu a hľa, čudo čudovité, skala sa otvorila, a pred kotliarovými očami sa zablyšťala tá najrýdzejšia meď.

- Meď, meď, - volal natešený, - budúže z nej kotly. Odteraz sa stanem najchýrnejším majstrom v okolí.

Naozaj, od toho času bol Chalderas najlepším kotliarom. Všetci kupci chodili len k nemu a kupovali kotly len od neho. Iba ten čudný kupec, čo mu bol kedysi poradil, sa viac neukázal.

Chalderasovi sa darilo. Jeho kotly boli pekné, mocné, trvanlivé.

Kupci vykúpili najskôr jeho tovar, až potom šli k iným. Peniaze sa mu len tak sypali, zrazu sa mal i so svojou rodinou dobre ako nikdy predtým.

Mal sa dobre, ale jedného dňa pocítil, že nie je spokojný. Vždy, keď sa pozrel na svoje deti, spomenul si na najstaršieho syna a bolo mu za ním veľmi smutno. Ba i žena mu raz pri obede povedala:

- Ako nám je teraz dobre, ale mňa to ani trochu neteší, lebo náš najstarší syn sa toho nedožil. Zašiel tam kdesi v lese, keď sa vybral na tie nešťastné huby. Bodaj všetky hríby spálil zlý duch. Ach, ako mi je ľúto drahého dieťaťa.

Kotliara zhrýzalo svedomie. A čím viac dní pribúdalo, tým väčšmi sa aj jemu čnelo za synom. Už ho ani kotly, ani peniaze netešili. Čoraz častejšie vyťahoval zo skrýše medený kľúč a šepkal:

- Runi, vládkyňa podzemia, vrátim ti tvoj kľúč. Nechcem ho, chcem syna.

Keď sa už dlho takto sužoval, jedného rána si privstal a povedal žene:

- Idem do hory pohľadať kremeň na nový brús.

- Choď, muž môj, ale dávaj dobrý pozor, veď dnes je tomu deväť rokov, čo sa nevrátil náš najstarší chlapec. Nech sa ti niečo zlé neprihodí.

Až vtedy si kotliar s hrôzou uvedomil, že musí pod tri bralá upaľovať, čo mu sily vystačia, lebo túto chvíľu nesmie ani za nič prepásť.

Celý upachtený dorazil na miesto a čakal do dvanástej.

Skala pukla a v nej stála Runi.

- Prišiel si mi vrátiť kľúč?

- Vrátiť, Runi, vrátiť, - triasol sa vzrušením, - môj syn mi neschodí z mysle, mám ho radšej ako tú najlepšiu meď. Vráť mi ho. Runi.

Vládkyňa podzemia sa usmiala:

- Aký si ty smiešny, kotliar. Tvojmu synovi je u mňa lepšie ako v kráľovskom paláci. Nebude chcieť ísť domov. Však ti ho môžem. zavolať, ak chceš.

- Chcem, kráľovná, zavolaj!

Runi sa obrátila v pukline a čosi do nej zašepkala. V tú chvíľu sa pred kotliarom zjavil syn. Ale aký to bol mládenec! Vyrástol z malého chlapca na mocného šuhaja. Pozeral na otca, no radosť v očiach nemal.

- No, Chalderas, spýtaj sa ho, či sa má dobre!

- Ako sa máš, syn môj?

Šuhaj iba prikývol.

- Vidíš, Chalderas, vraví, že dobre. A teraz sa spýtaj, či chce a; ďalej zostať u mňa!

- Chceš zostať u Runi, syn môj?

Mládenec zasa len hlavou kývol.

- Vidíš, chce zostať. Teda, nechaj si kľúč a stúpaj domov!

- Nie, Runi, nehnevaj sa, ale ja nemôžem. Vezmi si kľúč a syna m; pusť.

Vtedy sa začala čudne usmievať a milými slovkami ponúkala Chalderasovi miesto medeného kľúča strieborný:

- Vezmi si tento kľúč a s ním všetky strieborné bane. Doteraz si sa trápil s meďou, odteraz môžeš dolovať striebro. Bude ti oveľa lepšie a budeš veľmi bohatý.

Chalderas váhal iba chvíľu, Runina ponuka sa mu zapáčila. Odovzdal jej medený kľúč a zobral si strieborný.

Prišiel domov a otvoril prvú striebornú baňu. Neskôr druhú, tretiu. a keď sa mu začali sypať peniaze, svedomie zaspalo. Celkom si ho učičíkal a uspokojil. Skoro šesť rokov doloval z baní striebro.

Lehotu, v ktorej si mal kotliar rozmyslieť, či si kľúč ponechá a či si syna vezme, skrátila tentoraz vládkyňa podzemia o tri roky. Po šiestich rokoch sa znova prihlásil smútok. A čo viac, i žena sa ozvala:

- Náš drahý syn! Každú noc nad ním plačem. Bolo to moje najkrajšie a najmilšie dieťa. Práve o to som musela prísť. Ach, bože. ach, bože, načo mi je bohatstvo, keď mi chýba môj syn.

Chalderas nerozmýšľal ani chvíľku. Vzal strieborný kľúč a ponáhľa: sa k trom bralám.

- Runi, - oslovil ju, keď sa zasa zjavila v trhline, - priniesol som ti kľúč. Tu máš, ber si svoje striebro, nechaj si ho. A vráť mi môjho syna.

Runi sa znova usmiala, čarovným pohľadom Chalderasa upokojila. Ba zavolala i syna a opakovalo sa to isté, čo pred šiestimi rokmi. Ibaže tentoraz ponúkla otcovi za syna zlatý kľúč.

Ktože by odolal. Ani bývalý kotliar a majiteľ strieborných baní nie. Keď videl, že syn zasa len hlavou kýva, vzal kľúč, rozlúčil sa s vládkyňou i so synom a odchádzal.

- Tentoraz môžeš váhať iba tri roky, - volala za ním Runi, - ak prepasieš tretie výročie, škoda ti je za mnou chodiť.

Vďaka zlatému kľúču sa stal boháčom. Nijaký Cigán mu nebol roveň. Ba nebolo bohatšieho človeka na celom svete. Uprostred toľkého zlata celkom zabudol na svojho syna. Míňal sa tretí rok, blížil sa osudný deň. Ale Chalderasovi už syna nebolo ľúto. Hoci mať lamentovala a po osemnástich rokoch spomínala na strateného syna neprestajne, jej mužom to ani nepohlo.

- Máš srdce zo skaly, - vyčítala mu, - máš sa dobre a na naše dieťa si ani raz nespomenieš. Povedz, v ten deň, keď sa náš najstarší stratil, si bol v hore aj ty. Nestretol si ho tam, nevidel si ho tam? Alebo si ho nebodaj niekomu nepredal?

Začal sa vykrúcať, ale žena mu nedala pokoja. Ustavične mu bola v pätách a stále dobiedzala:

- No, povedz, povedz, prečo si ticho?

Vtedy sa zastavil, vtisol ju na stolec, aj sám si sadol a všetko jej vyrozprával. I kľúč jej ukázal, ale napokon jej povedal, že sa rozhodol syna nechať Runi.

- Veď by sme o toto všetko prišli, ty hlúpa, - skončil, - a jemu je tam dobre.

Matka videla, že Chalderas to myslí naozaj. Nepovedala mu nič, ale opatrne vystriehla, kde schoval zlatý kľúč. Počkala, kým od skrýše odíde, a kľúč opatrne vzala. Ani trochu nerozmýšľala, rozbehla sa k trom bralám a čakala na chvíľu, keď jedno z nich pukne.

Puklo a zjavila sa Runi..

- Čo chceš, kotliarka? Prišla si mi vrátiť kľúč?

- Hej, Runi, vrátiť. A ty mi vráť môjho syna!

- Hlúpa si, mať. Tvoj syn sa má u mňa dobre. A že sa páči aj mne, dám ti za zlatý kľúčik kľúč diamantový. S tým si budeš môcť kúpiť celý svet. Celý svet bude tvoj a ty v ňom budeš najväčšou kráľovnou.

- Nechcem! Tu máš kľúč a vráť mi dieťa! Načo mi je celý svet, keď mi v ňom po celý život bude chýbať najdrahší syn. Nie, Runi, nie! Zavolaj mi môjho drahého junáka.

Kráľovná podzemia čosi zašuškala do trhliny a v tej chvíli sa zjavil statný muž.

- No, spýtaj sa ho, či sa mu u kráľovnej podzemia páči!

Lenže matka sa syna spýtala inak:

- Chcel by si ísť domov, syn môj? Chcel by si sa vrátiť medzi ľudí?

A šuhaj prikývol. Lebo on len kývať vedel, v moci vládkyne podzemia bol nemý. Kráľovnej sa zvlnili dlhé vlasy, vzdula veľká hruď. prehol útly pás a všetky kľúče na ňom zazvonili.

- Ľudia, hlúpi ste, hlúpi, - zvolala, - ale keď tak chcete, nuž s: majte! Daj sem, žena, môj kľúč a vezmi si svoje dieťa.

Tajomná sila vytrhla matke kľúč z rúk, Runi zmizla a skala sa zatvorila.

A v tej chvíli sa rozplynulo i Chalderasovo bohatstvo. Zrazu sa ocitol v starej dielni, obložený zlými medenými plechmi a nedohotovenými kotlami. Začal nariekať, ale keď zazrel ženu, ako vedie za ruku najstaršieho syna domov, zabudol na všetko a úsmev mu rozjasnil tvár.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10011-kotliar-a-runi-vladkyna-podzemia/