Dvaja dobrí a dvaja zlí bratia

Dvaja dobrí a dvaja zlí bratia (Rozprávka)
Bolo raz jedno veľké mesto. Žilo v ňom veľa necigánov, ale ešte viac cigánskych ľudí. Necigáni žili v pevných kamenných domoch, ale Cigáni v zlých a ošarpaných. Predsa však v jednom kamennom dome bývala istá smutná Cigánka s dvoma dcérami Belavi Jak a Ľubi Čhaj.

Boliže to za dievčence, tieto sestry. Belavi Jak mala oči modré. Ľubi Čhaj zasa tmavé, ale priezračné ako krištáľová voda v lesnej studni Drieky diev sa prehýbali, svietili spod blúzok ako hnedé kmene hlohu. Ramená a lýtka mali opálené slnkom, štíhle, sťaby ich bol majster rezbár vymajstroval z mladej brezy.

Belavi Jak a Ľubi Čhaj boli krásne. Široko-ďaleko sa hovorilo o dievčatách z kamenného domu. A nielen hovorilo. Mnohí mládenci prišli za matkou a pýtali jej dcéry za ženy.

- Darmo za mnou chodíte, - vždy im odpovedala, - najskôr choďte za nimi!

Šli za dievčatami. Nepochodili, preto chceli matku obmäkčiť peniazmi.

- Nemysli si, - vraveli jej, - máme i viac peňazí. Tvoje dcéry sa budú mať u nás ako v kaštieli.

- Veď ja vidím. Páči sa mi, že nechcete z mojich detí spraviť slúžky v dákej chyži. No darmo predo mnou natriasate mešce. Najskôr sa vám musia sľúbiť ony, až potom príďte za mnou.

Nešli, lebo vedeli, že je to márne. Belavi Jak a Ľubi Čhaj boli čudné devy, čudne sa správali k svojim pytačom. Každého zaviedli k plotu na konci záhrady, prstom ukázali na tmavý les, kde sa k nebu týčil ostrý skalný končiar, a povedali:

- Pozrite! Vidíte tam za lesom tie skaly? Ta choďte, dobre sa tam poobzerajte, uvidíte, že sa poniže skál pasú dva tátoše. Chyťte ich, priveďte sem a zapriahnite do koča, ktorý stojí pod našou šopou. Keď nás trikrát v koči povozíte okolo mesta, vydáme sa za vás.

Niektorí sa i pokúsili splniť žiadosť dievčat. Šli a chytali tie kone. Lenže zle sa im povodilo. Pod skalami sa na nich vyrútili dva čierne žrebce a všetkých dokaličili. Veru nejeden z pytačov mal kosti dolámané od kopýt divých paríp.

Na okraji toho istého mesta žila chudobná žena a tá mala zasa dvoch synov. Už dvadsať rokov bola vdovou, dvadsať dlhých rokov živila svoje deti sama. Čo sa musela narobiť a nazháňať, aby jej synovia neumreli hladom. Bola rada, že jej z nich už vyrástli poriadni chlapi. Keď raz sedela s nimi pri večeri, povedala im:

- Synovia moji, ste už veľkí, a preto je načase, aby ste sa oženili. Nájdite si súce nevesty, priveďte ich do chalupy, nech sa odteraz ony starajú o vašu mať. Za toľké roky som sa pri vás poriadne zodrala, ďalej už nevládzem.

- Oženíme sa, mamička, - vyskočili naraz, - ale to ti hovoríme, že sme si už dávno nevesty obzreli a len tie si vezmeme.

Mala radosť, ale sa i zastarela:

- A do ktorých dievčín ste sa tak zahľadeli?

- Je to Belavi Jak, - odpovedal starší syn.

- A ja som si vybral Ľubi Čhaj, - pridal druhý. Matka zbledla, a keď nabrala dych, zvolala:

- Tie dve? Veď dobre viete, že ich už pýtali mnohí! Ako pochodili Či ste nepočuli?

- Počuli, ale nám je to jedno. Páči sa nám, že dievčence nechcú za mužov boháčov, ale odvážnych a statočných chlapov.

Darmo matka synov zdržiavala. Hneď na druhý deň sa vybrali ku kamennému domu. Zaklopali, poklonili sa najskôr matke, potom sestrám. A vraj počuli, že posielajú pytačov kdesi za tmavý les krotiť kone a že sa oni na to podoberú. Dievčence im vysvetlili, kade a ako sa dostanú pod bralá, a mládenci išli.

Keby boli bratia zašli k múdremu Varekovi, ich ujcovi, istotne by im bol povedal, že len tak, s holými rukami chytať divé kone nemožno. Mladí odvážlivci prešli tmavé hory a zastali na okraji veľkej lúky. Za ňou sa týčila kamenná hora a pod ňou hrabali kopytami dva čierne divé tátoše. Práve sa chystali na seba vrhnúť, lebo tie kone sa jednostaj hrýzli a bili, ale keď zočili mládencov, vzopäli sa, zaryčali a vyrazili Skôr ako sa mohli bratia zratovať na stromoch, boli kone pri nich. Začali ich kmásať zubiskami a biť kopytami. O malú chvíľu ležali šuhaji na zemi s polámanými kosťami. Kone zaerdžali, každý ešte raz švihol kopytom a potom odbehli nazad, pokračovať v čudnej hre.

Bratia by tam boli zahynuli, ale starostlivá mať šla so susedmi za svojimi deťmi. Všetko videli, no úbožiakom nemohli pomôcť. Až keď kone odbehli preč, vtiahli mládencov do hory a odtiaľ ich odniesli domov.

Dva roky trvalo, kým múdry zelinkár Vareko postavil šuhajov na nohy. Keď sa posledný raz od nich zberal, takto im povedal:

- Najskôr matke poďakujte a potom choďte ta pod skaly kone krotiť. Ale nie tak, ako prvý raz. Na to budete potrebovať tri hrnčeky. Mám ich doma, zastavte sa po ne!

Matka i kričať začala na Vareka, prečo jej chlapcov balamutí čarodejné hrnčeky? Hlúposť! Načo im budú pri krotení koní.

- Nech oslepnem, keď im nepomôžu, - zariekol sa Vareko.

Matka nariekala, ale synovia prosili Vareka, aby ich vzal do svojej chalupy hneď a požičal im tie zázračné hrnčeky. Súhlasil a pojal ich so sebou. Keď už boli uňho, z police vytiahol tri nádobky a vravel:

- Dobre počúvajte, mládenci, moje hrnčeky vám naskutku pomôžu. Každý Cigán by bol šťastný, keby ich mal. Keď do tohto najmenšieho naberiem z hociktorej studničky vody a vypijem ju, budem takým chlapom, že mi na celom svete páru nebude. A keď si do tohto najväčšieho naberiem vody a chlipnem si z nej, hneď oslabnem, ani za necht sily vo mne nezostane.

- A načo je ten stredný hrnček, ujec Vareko?

- Ten je najvzácnejší. Ak sa ním naberá voda, zaraz sa všetka premení na to najlepšie víno. Bez toho by ste sa pri lapaní koní zaobišli, ale bude vám treba neskôr. To vám však hovorím, keď bude po všetkom, čo by ste mi aj tie dva hrnčeky nevrátili, tento musíte.

- Ale veď my ho ani nepotrebujeme, ujec Vareko, necháme ti ho tu. Na krotenie koni nám stačia tie dva.

Vareko sa usmial:

- Len si ho vy berte, lebo vína v dome smutnej Romni nieto.

Poďakovali sa a šli. No len čo sa stratili v lese, pribehla k Varekovi ich mať a začala ho prosiť, aby sa znova vybrali za šuhajmi. Ale zelinkár ju posadil na stolec:

- Ticho, sestra, neboj sa nič a počúvaj, ako to bolo s tými koňmi.

Žili vraj kedysi dvaja bratia, ktorí sa už od mala veľmi nenávideli. Jednostaj sa bili, ruvali, ťažko bolo materi ich vychovávať. Hoci im len kôrku dala, i o tu sa trhali ako dáki vlci. Keď im dala košeľu, v bitke ju roztrhali. K čomu sa dostali, všetko vzalo skazu.

Raz priviedla do chalupy dievča a vraj, najskôr ty, starší, sa ožeň. Tebe, mladší, privediem nevestu neskôr. Ožeňte sa, azda sa polepšíte, prestanete byť zurvalcami. Mať sa prerátala. Mladší staršiemu nevestu závidel, začali sa o ňu biť. Tri dni a tri noci sa tĺkli, napokon musela matka devu vydať za obidvoch. O rok sa im narodila Belavi Jak a o ďalší Ľubi Chaj. Konečne sú na svete ich deti, myslela si matka, prestanú so zlosťou. No tí dvaja sa bili i potom. Keď už toho bolo veľa a matku zlí bratia usužovali až k smrti, matka v hneve povedala: „Na kone sa premeňte, prekliati synovia, pod bralom sa paste a tam sa bite až do tých čias, kým vás dvaja bratia, nadovšetko dobrí mládenci, neskrotia, neosedlajú, nezapriahnu a toto mesto trikrát s vami neobcválajú."

Vareko skončil a matka dvoch šuhajov pokrútila hlavou:

- Neviem, brat môj, všetko je to neobyčajné a ja sa veľmi čudujem. Povedz, odkiaľ o všetkom vieš! A prečo si s hrnčekmi sám neskúsil šťastie?

- Kedysi som i ja býval mladý a chcel som sa s pekným dievčaťom oženiť. Lenže matka zlých bratov rozumela čarám, moju nevestu ukradla a dala synom. Kým som sa dozvedel, bolo už neskoro. Z hnevu som tých dvoch nechal dvadsať rokov v konských kožiach. Zatiaľ veľa zlého narobili, ale to nič, príučok dostali lakomci a ešte horší ako dvaja zlí bratia.

- A dievčence Belavi Jak a Ľubi Chaj o kliatbe vedia?

- Vedia, ale aj tak si chcú otcov, čo i takých niktošov, oslobodiť.
Kým sa takto rozprávali, dvaja šuhaji prišli do hory. Pri prvej studničke vyskúšali najmenší z hrnčekov. Nabrali vody, a len čo si trošku chlipli, pocítili obrovskú silu. Mladší drgol pätou do pňa a vyvalil ho ako hríb. Starší udrel päsťou do silného buka, hneď ho zlomil na dva kusy. Keď dupli do zeme, ostala jama, keď zakričali, akoby zhrmel hrom.

Nabrali si do toho najväčšieho vody a vyšli na okraj hory. Čierne kone ich hneď zazreli a hnali sa k nim. Chytro postavili na zem hrniec a spotené kone sa pri ňom zastavili. Zohli pysky k vode a chlípali z nej, až ju celkom vypili. Vtedy mládenci vyskočili spoza stromov, vyhupli koňom na chrbty a mocne ich stisli nohami.

Ej, ešte len teraz sa to začalo. Tátoše sa zdvihli a behali po širokej lúke. Vyhadzovali pritom zadnými nohami, chceli jazdcov zhodiť. No siláci sa nedali. Napokon sa čierne paripy spenili, zoslabli a dvaja bratia ich poľahky odviedli ku kamennému domu a tam ich zapriahli do nového koča. Posadili do neho Belavi Jak a Ľúbi Chaj, oni si vysadli na kozlík a strelili bičom.

Trikrát obcválali mesto. Keď sa znova zastavili pri kamennom dome, čakala ich matka dievčat, matka mladých bratov a zelinkár Vareko. Len čo šuhaji a devy zoskočili z koča na zem, čierne kone sa premenili na ľudí. Dlho tam stáli bez slova, až sa ozval zelinkár:

- Všetko je tak, ako sa patrí. Teraz, bratia, naberte vodičky do tretieho hrnčeka a ta ju, do suda lejte. Lebo veru, dívajte sa, - rozmáchol rukami dookola, - koľko ľudí sa začalo zbiehať na vaše veselie.

Naozaj, ľudí prišlo ako maku. Hneď ten deň spravili svadbu. Bolo na nej dobre a veselo. Často museli hrnček ponárať do vody, aby bolo pre všetkých dosť vína. Svadba trvala dva týždne. A nebola by sa ani potom skončila, keby sa tí dvaja zlí bratia neboli pobili.