Knieža Báro
Knieža Báro (Rozprávka)
Nebolo knieža ako knieža. Kniežatá iných národov boli bohaté, ale kniežatá Cigánov toho veľa nemali. No Báro, posledné cigánske knieža,
bol bohatým človekom.
Báro žil v meste Olas. Ale keď začali králi prenasledovať všetkých Cigánov, musel i Báro opustiť svoj majetok a nechať ho jednému
grófovi. Gróf bol veľký skupáň. Keď prišiel zaujať Olas, dovolil Bárovi vziať iba toľko, čo na koni unesie.
- Cigáni sú horší ako psy, - kričal gróf na posledné cigánske knieža, - prac sa aj ty z našej krajiny! Ber koňa za uzdu a stúpaj! A
vravím ti, chráň sa privandrovať nazad. Lebo to bude tvoj koniec.
Báro bol chlap ako sa patrí. Keby sa tak pustil za pasy s grófom, bol by ním zatrepal ako pes s mačkou. Ale nemohol nič robiť, lebo gróf
prišiel do Olasu s mocným vojskom.
Nuž musel poslúchnuť. Vošiel do stajne a odviazal zo žľabu svojho najmilšieho koňa. Osedlal ho prekrásnym sedlom, pospínal remence s
flitrami a čabrakami, naložil na zviera batoh s najpotrebnejším a vykročil zo svojho sídla.
- Však ja sa ešte vrátim, skúpy gróf, - vravel väčšmi pre seba ako nahlas, keď už bol za bránou nádvoria, - oj, vrátim. A toto
všetko bude zasa moje.
Potom Báro vytiahol kostenú píšťalku a ticho na nej pískal. O malú chvíľočku k nemu pribehol veľký pes a pritisol sa mu k nohám.
- Poď, Pori, - pohladil ho Báro, - aj ty pôjdeš so mnou. Tomu grófiskovi ťa nenechám.
Pori radostne zaštekal a rozbehol sa po ceste za svojím pánom.
Knieža Báro nevedel, kde pôjde. Svet bol veľký, a on v ňom ako kvapôčka v mori. Ale už len stúpal a v srdci sa mu usadzoval čoraz
väčší smútok.
Dosť dlho sa túlal cestou-necestou, kým našiel zopár svojich krajanov. Pristavoval sa pri nich a chcel im z tvárí vyčítať, akí sú:
šťastní či nešťastní. Nech sa však prizeral, koľko chcel, nezazrel ani jednej veselej tváre. Všetci Cigáni boli rozpŕchnutí a
vystrašení ako ovce. Túlali sa svetom práve tak ako Báro. Napokon sa ich opýtal:
- Nechcete ísť so mnou?
Knieža Báro vyhútal, že dá dokopy všetkých Cigánov, že sa s nimi vráti do svojho kaštieľa a s ich pomocou vyženie zlého grófa. A
potom bude v Olase nové cigánske kráľovstvo.
Lenže oni iba pokrútili hlavami. Nechceli ísť, báli sa.
Čo robiť? Poľutoval ich a šiel k iným, tí budú azda odvážnejší. Ako tak šiel, stretol pocestného.
- Tak čo, Fadimen Cha, - spoznal v tom uzimenom šuhajovi mladého Cigána z Olasu, - nechcel by si byť mojím vojakom?
- Nie, Báro, - odvetil mládenec, - dosť som sa nasedel vo väzení pre jediný bochník chleba. Práve ma vypustili. A keby som sa dal na
rebéliu, mohli by ma za to obesiť. Z toho mám ukrutný strach.
- A ty, Pháro Čokános, - oslovil o dve míle ďalej od sadzí zababraného kováča, - nechcel by si svojím ťažkým mlatom bojovať s
naším nepriateľom?
- Cit, Báro, také reči ani nevrav! Som kováč. A nech ma Devla dlho živí, mám stále čo kovať, podkúvať a opravovať.
Báro mávol rukou. Šiel ďalej, a keď zasa stretol jedného Cigána, i toho sa spýtal:
- Starče, povedali mi, že si Melálo Dumo. Je to pravda?
- Áno, pane, som. Som vajdom v tejto cigánskej osade.
- Ja som Báro, posledné cigánske knieža. Pridaj sa ku mne. Keď si vydobyjem, čo mi patrí, a ty mi v tom pomôžeš, budeš najväčším
vajdom v Olase.
- Och, Báro, nechaj nás tak! A radšej daj pokoj aj ostatným Cigánom. Všetko je márne, smelý knieža.
Tak chodil knieža Báro po svete a prehováral Cigánov, aby šli s ním a aby mu pomohli vydobyť jeho majetok nazad. Dobre už všetci
poznali jeho krásneho koňa a jeho veľkého psa. Páčil sa im ich posledný knieža, páčila sa im jeho smelosť. Ale každý, koho oslovil a
lákal so sebou, sklopil oči, alebo sa mu celkom vyhol.
Krútil nad tým hlavou a nijako mu nešlo do nej, že sa Cigáni tak ľahko vzdali. Našli sa síce takí, čo mu hovorili:
- Keby si nás zavolal do našej starej vlasti, išli by sme hneď.
Kdeže do vlasti Cigánov? Na to Báro radšej nemyslel. Taký velikánsky kusisko cesty by tí chudáci neprežili.
Už sa i on chcel všetkého vzdať, keď mu vtom zišlo na um:
Muži sa boja, skúsim prehovoriť ženy. Ako si rozmyslel, tak i spravil. Odvtedy sa len pri ženách zastavoval a prosil ich, aby prišli v ten a
ten' deň na širokú lúku pod les. Keď tam boli všetky, začal im rozprávať, presviedčať a zabávať ich so svojím psom. Ukázal im, ako vie
Pori na dva hvizdy priniesť z hory zajaca alebo z lúky prepelicu. Potom im zasa ukazoval všelijaké kúsky na koni. Jeho tátoš tancoval,
vyskakoval, klusal, cválal, len tak mu flitre na remencoch zvonili. Potom, keď aj s koňom skončil, rozviazal batoh a rad-radom z neho rozdával
Cigánkam šperky, náhrdelníky a prstene. Z divadla i darov mali všetky velikánsku radosť. Začali ho objímať a volali:
- Pôjdeme s tebou, Báro. Na koni nás ponosíš, dáš sa nám poriadne najesť. Nebudeme biedu trieť s takými babrákmi, ako je Fadimen
Čha, Pháro Cokános a Melálo Dumo. Poďme do Olasu.
Neprešli ani dva dni a ženy sa pustili i s Bárom na cestu. Vyše tisíc cigánskych žien kráčalo v dlhánskom zástupe. Keď chlapi
videli, že im ich milé žienky utekajú, pridali sa k zástupu tiež. Cudné to bolo vojsko, ale bola to ukrutná sila ľudí a Báro mal z nej
radosť. Niesol sa pred nimi na koni a ticho si nôtil starú cigánsku pieseň.
Celý rok trvala cesta nazad do Olasu. Báro so svojím vojskom zaútočil na mesto, každý s tým, čo mal poruke. S drúkmi a kameňmi a
raz-dva ho dobyli. Potom vtrhli i do kaštieľa, z ktorého nedávno vyhnali Bára. Zdrapili skúpeho grófa a porátali sa s ním podľa zásluhy.
Olas bol zasa cigánsky a všetci z toho mali radosť ako malé deti. Začali spievať, tancovať a piť víno. Lenže Báro im nedal pokoja:
- Ešte nie je čas na veselie. Chytro poďte, postavíme mocný a vysoký múr, lebo čoskoro príde vojsko a bude nás chcieť odtiaľto
vyhnať.
Poslúchli ho, začali stavať opevnenie. Také mocné, aké vídali aj v iných zemiach. O niekoľko týždňov ohradili mesto
zôkol-vôkol.
Ukázalo sa, že knieža Báro rozmýšľal múdro. Kráľ sa dozvedel o všetkom a vyslal do Olasu vojsko. Ale Báro i so svojimi poddanými
vyšli na múr a útočníkov odrazili. Ešte raz sa nepriatelia pokúsili mesto dobyť, ale keď sa im to ani potom nepodarilo, odtiahli preč.
Dlho bol pokoj. Ale o nejaký čas kráľ znova poslal proti Bárovi ešte mocnejšie vojsko. No udatné cigánske knieža srdnato bránilo
posledné cigánske mesto. A vraj celých sto rokov vydržalo mesto Olas odolávať. Isté je, že taká hŕstka ľudí by to ťažko dokázala. Ale
starí ľudia vravia, že knieža Báro prisľúbil zlej čocháni, strige, svoju dušu, ak mu pomôže chrániť mesto. Čocháni privolila a sama
svojimi čarami kynožila kráľovských vojakov.
Celých sto rokov bol Olas cigánskym mestom a hocijakému Cigánovi, ktorý ta prišiel a chcel v ňom bývať, to knieža Báro dovolil. Lebo
i on žil ešte sto rokov. No keď prišiel jeho čas a musel umrieť, prišla pohroma aj na Olas, posledné mesto Cigánov. Nový a panovačný
kráľ zaútočil na Olas a jedného dňa ho i dobyl. Tých, ktorí sa nestihli ratovať útekom, dal skynožiť.
Mnohí olaskí Cigáni stihli ujsť a zachrániť sa v šírom svete medzi svojimi bratmi. Ale keď si trochu odpočinuli, pohli sa ďalej.
Verili, že nájdu svoje knieža Bára. Až dodnes si myslia, že knieža Báro vtedy nezomrel. Že sa im len schoval a že žije večne. Hľadajú ho
a budú ho hľadať naveky, lebo sa nikdy nedozvedeli, že knieža Báro, aby zachránil mesto Olas, poručil svoju dušu strige Čocháni.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta