Čarokrásna Ruca

Čarokrásna Ruca (Rozprávka)
Ťažko by sa dalo vyrátať, kedy žili v pohorí Tihat chudobní pastieri koní. Muselo to byť veľmi dávno, lebo dnes už nikto nevie, kde je tá krajina.

Jeden z tých pastierov bol chudobný človek. Zato detí mal neúrekom. Trinásť synov a dcér mu povila jeho žena. Keď po narodení priložila posledné dieťa k prsiam, pozrela na muža a takto mu povedala:

- Dosť sme si už detí dožičili, muž môj. Kone po jednom predávaš, stádo sa ti tenčí, ak by sa nám ešte štrnáste dieťa narodilo, neviem, ako by sme ich toľko vyživili.

- Dobre vravíš, žena moja. Ale povedz, čo mám robiť, aby o rok neplakalo v našej chyži aj štrnáste.

- Chod k zelinarke phuri Purum, vieš, kde býva. Polož jej do okna medený groš a prines mi od nej fédus.

Voňavý fédus bol tuhý koreň. Ktorá žena ho každý deň žuvala, tá deti nikdy nepovila. Pastier zašiel k starej zelinárke, a keď jej položil groš do okna, hneď vedela, čo je vo veci.

Lenže phuri Purum bola stará, hluchá, skoro slepá. Groš videla, ale fédus si poplietla s palompérom. Pastierova žena o necelý rok povila štrnáste dieťa, dievčatko.

Čože mohli robiť? Dali jej meno Ruca.

- Keď sme trinásť vychovali, aj túto vychováme s nimi.

Tak povedala matka, lebo maličká sa jej veľmi páčila. Dobre si pamätala podobu všetkých svojich nemluvniatok, ani jedno veru nebolo takéto.

Ruca rástla ako z vody. A keď mala šestnásť rokov, bola taká krásna, že jej nebolo na celom okolí páru. Mladí pastieri sa kochali jej krásou, chýr o jej čarovnom zjave rozniesli po celej krajine Tihat. Hoci bola Ruca chudobná ako uzimený vtáčik, chodili ju pýtať takí, čo mali najväčšie stáda. Vyratúvali jej, akou paňou bude, ak si niektorého z nich vezme.

Lenže Ruca nebola iba krásna. Bola i múdra.

- Vydala by som sa za niektorého z vás, - vravela pytačom, - ale čože z toho, keď aj máte veľké stáda. Kone sú v nich ako triesky.

Krčili plecami:

- V celej našej zemi je málo paše.

- Práve preto ste chudobní a vaše stáda nestoja nič. Neviete si nájsť zem, kde by bolo po celý rok paše nadostač? Len toho si vezmem, kto mi ukáže vo svojom stáde aspoň tridsať pekne vypasených koní.

Taký sa nenašiel.

Otec sa na Rucu hneval, že si v pytačoch preberá. Ale ona húdla svoje, a keď nástojil, aby sa predsa len vydala, pohrozila mu, že radšej skočí do priepasti, ako by mala trieť biedu v chyži chudobného konského pastiera.

Vtedy sa mladí šuhaji rozišli na všetky strany hľadať pašu pre svoje koníky. Ale čo aj po celý rok hľadali, nenašli nič. Vrátili sa domov a bezradne sa pozerali na Rucu. Potom sa jeden z nich ozval:

- Takého miesta niet, kde by sa mohli naše kone poriadne vypásť. Naveky nám zostanú chudé. Priveľa žiadaš, dávaš podmienku, ktorú v krajine Tihat nemožno splniť.

Pytači odišli a otec príkro povedal dcére:

- Vidíš, toľkí súci chlapi ťa chceli, a razom si ich všetkých stratila. Mohla si sa dobre vydať, keby si bola skromnejšia.

Deve zablčali oči:

- Sama pôjdem do sveta a nevrátim sa domov, kým nenájdem, čo oni nenašli.

Rodičia a súrodenci ju nechceli pustiť. Nechceli ju pustiť ani pastieri, lebo mali Rucu radi. Ale ona sa nedala nikým zdržať. Vysadla na jedného z otcových koní a pustila sa na cestu. Ešte aj potom za ňou vyvolávali:

- Doma zostaň, iba čo vo svete zájdeš a nikdy sa nevrátiš. Svet je ako stará rúbaň, plazí sa v ňom veľa hadov. Niektorý z nich ťa uštipne a ty zomrieš!

- Nebojte sa, úbohí pastieri, - obrátila sa k nim naposledy Ruca, - viem, že ma na cestách čaká nebezpečenstvo. Ale ja sa mu vyhnem, nájdem bohatý kraj a vrátim sa živá.

Chýr, že akási odvážna deva cestuje do neznámych končín hľadať úrodnú zem, sa rozniesol ako vánok. Ľudia vystávali po okrajoch ciest a čakali na jazdkyňu. Keď ju zazreli, začali jej kývať a volať na ňu:

- Ochraňuj ťa boh, dcéra naša, nájdi kdesi čosi.

Podávali jej batôžky s poživňou a tisli jej do vrecka medené grošíky.

- Tu máš, tu máš, nezahyň, nestrať sa, vráť sa po nás.

Ruca sa tešila, keď videla, že sú i takí, čo jej dôverujú. V tej chvíli by bola išla i na kraj sveta, len aby ich nesklamala.

Dlho putovala, kým prešla krajinu Tihat. Všade videla, že jej národ trpí biedou. Až keď už bola na samej hranici, posledný pastier jej povedal:

- Ideš, Ruca, aj bohatú zem nájdeš, dosť ich je tam dolu popri mori. Ale čo z toho, keď v nich žijú iní páni a tvojich ľudí ta nepustia.

- Možno pustia, dobrý človek, všetko treba skúsiť.

Jedného dňa došla do krajiny pri mori. Cudná zem, po celý rok bolo v nej teplo. Z poľa ľudia zberali úrodu dva razy do roka. Rozľahlé stráne boli stále zelené, rástla na nich pekná tráva. To by bolo pre pastierov z Tihat!

Vošla do prvého domčeka, že sa spýta, kde je. Vošla, a hoci bola celkom cudzia, hneď sa na ňu usmievali. Jej krása ich očarila. Chceli ju hostiť, ale ona z mosta doprosta, vraj ide rovno za ich vládcom, či by nepustil ľud z Tihat na svoje bujné pastviny. Keď jej ukázali cestu, rozlúčila sa s nimi a šla ďalej.

Dosť dlho trvalo, kým ju dvorania vpustili pred vládcu. Ruca sa na tú chvíľu poriadne pripravila. Zo zaprášenej jazdkyne sa stala čarokrásna víla, oblečená v šatách, aké nosili len ženy z Tihat. Blúzka z jemnej priadze, červená sukňa a čižmičky z konskej kože. Na hlavu si dala veniec z ruží, aký len v jej rodnej krajine vedeli uviť.

Keď ju kráľ zazrel, rozbúchalo sa mu srdce. Ešte nikdy toľkú krásu nevidel. Nedal však svoj obdiv najavo, lebo chcel zvedieť, čo mu cudzinka nesie.

- Povedali mi, že prichádzaš z krajiny Tihat, - začal. - Že hľadáš pašu pre kone. Je to pravda?

- Neklamali, najjasnejší kráľ, tak je. V Tihat pasú pastieri velikánske stáda koní. Ale úbohé zvieratá spásli všetku trávu a dnes už lížu iba holú skalu. Prešla som cez tvoju zem a videla som, že je bohatá. Taká bohatá, že ľudia nestačia zberať úrodu z poľa, na nekonečných lúkach uschýna a vädne tráva. Tá by bola pre naše kone!

Vládca bol zrazu zvedavý:

- Povedz, čarokrásna deva, sú v tvojej krajine len pastieri, alebo aj dobrí jazdci?

- Všetci muži z Tihat rozumejú koňom lepšie ako ľuďom. Jazdiť vedia veľmi dobre.

Vladár chvíľu rozmýšľal. Z tých neznámych divých pastierov by mohol narobiť bojovníkov. A ak ich je toľko, ako sa zdá, mohol by z nich postaviť najsilnejšiu armádu sveta. Z diev si zas vyberie sto krásavíc do háremu. Všetci okolití králi mu budú závidieť.

Pohniezdil sa, pomädlil si ruky, Ruce sa ešte na všeličo povypytoval, potom zatlieskal na sluhu a povedal mu:

- Nech vyvedú z mojich stajní najkrajšieho koňa na nádvorie.
Sluha odbehol a kráľ odviedol Rucu pred palác. Už tam stálo
prekrásne zviera. Hriva dlhá, oči veľké, erdžalo a hrabalo kopytom. Zastali pri ňom a kráľ povedal:

- Doveď do krajiny Tihat tohoto tátoša, nech tvoji pastieri vidia, ako si na našich pastviskách vypasú svoje vychudnuté kone. Povedz im, že sa sem môžu prisťahovať a žiť v našej krajine, ktorá sa ti tak veľmi zapáčila.

Ruca sa nesmierne zaradovala. Poďakovala sa a vystrojila sa na spiatočnú cestu.

V Tihat na ňu podaktorí už i zabudli, dlho bola preč. O to väčšie bolo prekvapenie, keď sa Ruca jedného dňa zjavila v rodnom dvore. Zhŕklo sa okolo nej veľa pastierov a obzerali jej tátoša. Usmiala sa na nich a potom zvolala mocným hlasom:

- Pastieri z Tihat, sľúbila som, že sa vrátim živá. Som tu. I pašu pre kone som našla. Takto, aha, ako tento bujný žrebec, vypasú sa aj naše kone na zelených lúkach v ďalekej krajine.

Velikánska radosť zavládla v krajine Tihat. Mnohí plakali, začali spievať a tancovať. Napokon im Ruca všetko porozprávala a vyzvala ich, aby sa pripravili na ďalekú cestu.

- Zbohom, naša stará otcovizeň, - lúčili sa všetci nahlas.

Zem dunela pod kopytami stád a pod nohami ľudí, vržďala a vzdychala. Ta sa uberali proti slnku, šli do krajiny, kde bolo všetkého nadostač.

Rucin ľud zaplavil krajinu pri mori. Chudé kone sa vypásli na bujné paripy, nosili sa na nich oveľa veselší ľudia, ako boli v Tihat. Keď napásli a pripreli stáda do ohrád, nemuseli hrdlačiť na poli, lebo všade rástlo plno stromov so sladkým ovocím, stačilo sa po ňom iba načiahnuť. Radovali sa, spievali, predávali krásne kone kupcom a utŕžili za ne toľko, ako nikdy predtým.

Ale jedného dňa prišli do pastierskych osád kráľovskí hodnostári s rozkazom:

- Kone nesmiete predávať, - vraveli, - sú kráľove, na jeho paši sa vypásajú. I vy ste jeho poddaní. Ihneď ustanovte do armády desaťtisíc koní a práve toľko mladých junákov. Vyberte spomedzi vašich mladých diev tisíc najkrajších a Ruca nech ich dovedie ku kráľovi.

Pastieri sa pozreli na seba, tak sa s nimi ešte nikto nikdy nezhováral. Kráľových správcov si prestali všímať a bežali za Rucou.

- Povedz, - nástojili, - ako si nás to predala?

Nerozumela, nevedela, čo chcú.

- Vlákala si nás do pasce, - kričali dvadsiati naraz a dvíhali päste, - no vrav, ako je to?

Začala ich ubezpečovať, že nič zlé nespravila:

- Kráľ nás pozval do svojej krajiny a nechcel za to nič. Nemusela som mu dávať nijaké sľuby.

Uverili, lebo mali Rucu radi. Ale keď vyšli z jej obydlia, posadali si do kruhu a začali sa radiť. Najstarší z pastierov rozhodli, že pôjdu ku kráľovi.

Do paláca ich však nepustili. Kráľ im odkázal, že sa s nimi rozprávať nebude. Vrátili sa k Ruci a všetko jej povedali. Zablčali jej oči od hnevu, v tej chvíli vedela, že ju kráľ oklamal. Prilákal dôverčivý ľud do svojho kráľovstva, aby mal dosť sluhov. Ej, ale ešte tak nie je, a ani nebude!

Večer prikázala mužom rozložiť veľkú vatru a privolať na jedno miesto všetok tihatský ľud. Potom sa Ruca a dvadsať najstarších radili až do polnoci ako ďalej. Nad ránom vysadli tisíce junákov na kone, v jednej ruke uzda, v druhej ostrá zbraň. Do ich čela si zastala smelá Ruca, a keď zdvihla do výšky zovretú päsť, mrákava pastierskeho vojska vyrazila proti kráľovmu palácu.

Hrozne dunela zem v to ráno. Keď to vladár začul, strašne sa preľakol. A keď mu radcovia povedali, že sa to valí národ pastierov koní, zakričal, aby mu osedlali najlepšieho koňa. Vyskočil do sedla a jeho kniežatá s ním. Ratovali sa útekom. A veru sa museli poriadne náhliť, ak nechceli padnúť vzbúrencom do rúk.

Pastieri vyhnali potmehúdskeho kráľa a na prázdny trón posadili čarokrásnu Rucu. Deva z Tihat sa stala prvou kráľovnou všetkých Tihaťanov, predkov Cigánov. Ich nová krajina sa rozkladala za Červeným morom, v končinách, kde nikdy niet zimy. Teplučká to bola vlasť, pod holým nebom sa v nej dalo bývať. Pastierom koní nechýbalo nič, mali sa dobre.

Len jedno im nedalo pokoja, Ruci treba muža. Ale kto to bude? Kto sa odváži popýtať kráľovnú o ruku?

Stretli sa starší pastieri a dlho sa radili. Nakoniec sa rozhodli, že pošlú poslov do niekoľkých kráľovstiev a vyhľadajú kráľa, ktorý je tiež sám.

Posli šli, zastavovali sa v susedných kráľovstvách a našli štyroch takých kráľov. Tí už dávno počuli o krásnej Ruci, nebolo ich treba prehovárať.

Štyri veľké a bohaté karavány putovali do kráľovstva devy z Tihat. Jedna bohatšia a skvostnejšia ako druhá. Do hlavného mesta prišli všetky naraz. Ruca ich privítala, hostí posadila vo svojom paláci a takto im povedala:

- Nečakala som, že prídete štyria, ale to je všetko jedno, lebo mojím mužom bude len ten, ktorý pristúpi na moje podmienky.

- Aké sú podmienky, kráľovná? - spýtali sa naraz všetci.

- Môj manžel a budúci kráľ sa musí presťahovať zo svojej krajiny do môjho paláca. K našej ríši pripojí svoje kráľovstvo a jeho národ prijme za bratov mojich poddaných. Väčšiu polovicu radcovských stolcov obsadia starší z ľudu Tihat a budú dozerať na to, či je všetko tak, ako si teraz želám. Toto sú moje podmienky.

Štyria králi sa zamysleli, potom sa traja z nich zdvihli a odišli. Pred Rucou zostal ten najkrajší a najmladší a pevným hlasom povedal:

- Budem tvojím mužom.

Ruca vstala a pristúpila k nemu:

- Si teda nielen kráľom ľudu z Tihat, ale si aj mojím kráľom.

Ešte v ten istý deň bola svadba nového kráľa s Rucou. Od tých čias žili Tihaťania, ktorí iba nedávno prišli z toho najchudobnejšieho kraja, v utešenom kráľovstve. A pekná Ruca so svojimi správcami až do smrti dozerala na všetko.

Ani nebolo treba, lebo jej muž vládol spravodlivo svojmu i Rucinmu ľudu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10019-carokrasna-ruca/