Igric

Igric (Rozprávka)
VLÁDOL SI CÁR VO SVOJOM cárstve, na rovnom mieste ani syr na obruse. Ten cár veľmi rád počúval rozprávky. Raz dal vyhlásiť po celej krajine, aby mu prišli povedať takú rozprávku, ktorú ešte nikdy nikto nepočul.

„Tomu, kto mi rozpovie takú rozprávku, dám za ženu svoju dcéru a pol cárstva k tomu."

Cárovná a pol cárstva, to nie je hocičo. A predsa sa nenašiel nik, kto by sa o takú rozprávku pokúsil.

Žil tam nablízku hrdý mládenec, veľký hudec-igric. Lenže časy boli zlé, igricov vyháňali z krajiny, nuž iba vysedával s krčmovou čvargou. V krčme vysedával, svoj žiaľ zapíjal.

„A čo ty, Leksej," podpichuje ho krčmová čvarga, „nechcel by si sa oženiť s cárovnou?" A rehocú sa, žarty strúhajú.

Navnadili ho na cársku odmenu: nech už bude aká bude, čo aj chatrná, predsa by len mal sprobovať.

Vytiahol sa igric z krčmy, pobral sa do cárskeho paláca a vraví cárovi:

„Tvoje cárske veličenstvo, prikáž, aby mi dali najesť, napiť, a potom ti poviem rozprávku."

Splašili sa cárski sluhovia, zbehli sa všetci skrčkovia krpatí, koľko ich bolo pri dvore, prišla aj cárska dcéra Lisava, prekrásna cárovná.

Igrica nachovali, napojili a posadili na stolec.

„Tak teda rozprávaj, počúvam ťa," vraví cár.

Igric začal rozprávať:

„Môj otec, to vám bol bohatý človek. Postavil si taký dom, že holuby chodili po hrebeni strechy a zozobávali hviezdy z neba. A pri tom otcovom dome bol taký dvor, že holub nestihol preletieť od vrát k vrátam ani cez dlhý letný deň... No, počuli ste už tú rozprávku?"

„Nie, nepočuli," vraví cár.

„Nepočuli sme," zavrešťali skrčkovia.

A Lisava, prekrásna cárovná, sklopila oči.

„Veď to ešte ani nie je rozprávka, iba prípoviedka. Rozprávka príde zajtra podvečer," povedal igric, vstal a odišiel.

Celý deň ho potom nebolo vídať ani na ulici, ani v krčme, ale podvečer sa poznove zjavil u cára.

„Tvoje cárske veličenstvo, prikáž, aby mi dali najesť, napiť, a potom ti rozpoviem rozprávku."

Znova sa zbehli všetci sluhovia i krpatí skrčkovia a prišla aj Lisava, prekrásna cárovná.

Igrica nachovali, napojili a posadili na stolec.

„Tak teda rozprávaj, počúvam ťa," vraví cár.

Igric začal rozprávať:

„Môj otec, to vám bol bohatý človek. Postavil si taký dom, že holuby chodili po hrebeni strechy a zozobávali hviezdy z neba. A pri tom otcovom dome bol taký dvor, že holub nestihol preletieť od vrát k vrátam ani cez dlhý letný deň. A na tom dvore vám vychovali býka: na jednom rohu mu sedel jeden pastier, na druhom druhý pastier, na trúbe trúbili, na rohu vyhrávali, jeden na druhého však nedovideli, ani hlas trúby nezačuli... No, počuli ste už tú rozprávku?"

„Nie, nepočul," vraví cár.

„Nepočuli sme!" zavrešťali skrčkovia.

A Lisava, prekrásna cárovná, sa celá zapálila.

„Veď to ešte ani nie je celkom rozprávka, iba prípoviedka. Tá pravá rozprávka príde až zajtra," povedal igric, vzal si čiapku a odišiel.

Cár vidí, že tento mládenec nie je veru chumaj, no beztak ho mrzí dať mu pol cárstva a ešte aj cárovnú Lisavu. Povie on teda svojim sluhom:

„A čo keby sme, verní moji sluhovia a skrčkovia, čo keby sme povedali, že sme už tú jeho rozprávku počuli? Podpíšete to?"

„Podpíšeme, že sme ju už počuli!" zavrešťali skrčkovia.

Cársky pisár hneď zostavil písmo a všetci ho popodpisovali, že je tá rozprávka známa, že ju už všetci počuli. Ráno sedel igric v krčme, ale piť nepil, bol opitý aj bez vína.

„Tak čo, Leksej?" podpichuje ho krčmová čvarga, „bude pol cárstva a cárovná?"

„Cár to nedopustí!" kuvikajú už popredku krčmoví povaľači.

Večierkom prichádza igric po tretí raz k cárovi:

„Tvoje cárske veličenstvo, prikáž, aby mi dali najesť, napiť, a potom ti budem rozprávať rozprávku."

A skrčkovia sú už všetci na svojich miestach, nosy zodvihli, bruchá vypučili, dostaneš ty šušku borovú, a nie pol cárstva s cárovnou! Prišla aj cárova dcéra Lisava, prekrásna cárovná.

Igrica nachovali, napojili a posadili na stolec.

„Tak teda rozprávaj, počúvam ťa," vraví cár.

Igric začal rozprávať:

„Môj otec, to vám bol bohatý človek. Postavil si taký dom, že holuby chodili po hrebeni strechy a zozobávali hviezdy z neba. A pri tom otcovom dome bol taký dvor, že holub nestihol preletieť od vrát k vrátam ani cez dlhý letný deň. A na tom dvore vám vychovali býka: na jednom rohu mu sedel jeden pastier, na druhom druhý pastier, na trúbe trúbili, na rohu vyhrávali, jeden na druhého však nedovideli, ani hlas trúby nepočuli. A bola na tom dvore i jedna kobyla: tá sa každý deň ožrebila a zakaždým mala troje žriebät, trojhlavých treťoročiakov. Bol môj otec v tom čase veľmi bohatý. A ty si si vtedy, náš veľký cár, požičal od neho štyridsaťtisíc zlatých. No, počuli ste už tú rozprávku?"

„Už som ju počul," vraví cár.

„Počuli sme ju!" zavrešťali skrčkovia.

„Počuli?" vraví igric. „A vidíte, mne cár tie peniaze do dnešného dňa nevrátil!"

Cár vidí, že sa vec na zlé obracia: alebo musí dať pol cárstva s cárovnou, alebo štyridsaťtisíc zlatých. Zamyslel sa a potom rozkázal skrčkom, aby prikotúľali sud peňazí.

Skrčkovia doteperili sud.

„Tu si máš svojich štyridsaťtisíc," vraví cár.

Igric sa cárovi poklonil, poklonil sa i cárovnej a poklonil sa aj tým ostatným.

„Netreba mne ani zlato ani cárstvo, rozprával som len tak bez odmeny!" A spievajúcky odišiel do krčmy.

Lisava, prekrásna cárovná, stojí celá biela ani tá breza biela.



Potichučky, muzikanti, zahrajte,

potichučky, vy igrici, zahrajte,

mňa hlavička bolí,

mne srdiečko horí!



A to je koniec rozprávky.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10029-igric/