Zóny pre každého študenta

Deväťdesiatdeväť bratov a stý Ruža

Deväťdesiatdeväť bratov a stý Ruža (Rozprávka)

TOTO SA STALO VEĽMI-VEĽMI DÁVNO, keď sa ľudia až tristo rokov dožívali.

Žili vtedy v našich horách muž a žena. Nemali detí a jednostaj sa preto vadili.

Jednej noci sa žene prisnilo, že v ich záhradke vykvitla utešená ruža. A že ak ona tú ružu odtrhne a semienka zje, bude mať deti.

Ráno rozpovedala žena svoj sen mužovi, ale ten sa najedoval:

„Hlúpa žena, kdeže by sa v tvojej záhrade našla ruža!"

Ale žena predsa len išla do záhrady. A tam, no len pozrite! Ruža taká utešená, že krajšiu jakživ nevidela. Nadívala sa na ňu žena do vôle, potom ju odtrhla a zaniesla do chalupy.

„Či vidíš?" vraví mužovi, „prisnila sa mi pravda!"

Žena ružu roztrhla, semienka si vysypala na dlaň a prehltla.

A naozaj, do roka sa jej narodil chlapček. A po roku ďalší. A potom ešte ďalší. Už ich bolo dvanásť.

Naľakal sa muž, ako vychová toľké deti... a utiekol do druhej krajiny.

Muž odišiel, ale žene sa aj tak rok čo rok rodí ďalší chlapček. Už ich má deväťdesiatdeväť.

A po roku sa narodil ešte jeden, to už bol stý.

Ľudia sa spytujú:

„Čie je to dieťa?"

Akási starenka vraví:

„Toho chlapa, čo ušiel do druhej krajiny."

„Ako môže byť jeho, keď je on už toľké roky preč?"

Ale starenka vedela, ako sa to stalo. Všetkým porozprávala, že matka tých detí prehltla pred sto rokmi semienka ruže a z toho sa jej každý rok narodil chlapček.

I dali tomu stému chlapčekovi meno Ruža.

Ruža rástol ako z vody. Ešte mal iba rok, a už vyzeral ako šestnásťročný. A práve vtedy sa vrátil domov otec, ktorý odišiel z domu, keď bolo chlapcov ešte len dvanásť.

Žena ho hneď spoznala a vyčíta mu:

„Ty si si odišiel, nazdal si sa, že tu s deťmi zahyniem! A ja som, pozri, vychovala sto synov!"

A chlapcom hovorí:

„Synovia moji drahí, toto je váš otec."

Tu najmladší z nich, Ruža, usadil otca za stôl, nachoval a napojil ho, do mäkkej postele ho uložil. Na druhý deň mu doniesol železnú palicu a železné topánky, podal mu koženú kapsu s peniazmi a vraví:

„Obujte si tieto železné topánky, otec, a vydajte sa na cestu tým smerom, ako slnce zapadá.

Hľadajte nevesty pre svojich sto synov. Ale keď už budú topánky a palica napoly zodraté, obráťte sa na spiatočnú cestu, aby ste stihli prísť domov, kým sa celkom nezoderú."

Pobral sa otec hľadať sto neviest. Veľa krajín prešiel, veľa ľudí sa vypytoval, nikde nič.

Železné topánky a palica už boli spolovice zodraté, a tak sa obrátil naspäť a išiel domov.

Príde domov a Ruža sa ho spytuje:

„Tak čo, otec, našli ste?"

„Nenašiel, syn môj."

„No veď zato nič. Sadnite si, najedzte a napite sa, odpočiňte si."

Keď si otec niekoľko dní odpočinul, doniesol mu Ruža novú železnú palicu, železné topánky a koženú kapsu s peniazmi.

„Teraz sa, otec, vyberte v tú stranu, ako slnce vychodí. Ale keď už budú palica a topánky napoly zodraté, obráťte sa domov."

Pobral sa otec znova do sveta. Cez hory a doly ide, cez šíre polia. Prišiel do neznámej krajiny.

Bola práve pekná jasná nedeľa. A tu vidí, že akýsi človek orie pole na štyroch voloch. Podíde otec k nemu a vraví:

„Prečože ty, človeče, pracuješ ešte aj v nedeľu?"

„A ty si vari lepší?" vraví oráč. „Svätá nedeľa je, a ty v ceste!"

„Ja som preto v ceste, lebo mám doma sto synov a musím im hľadať nevesty."

„No a ja zas preto oriem, lebo mám doma sto dcér a musím na ne veľa robiť."

Zaradoval sa otec:

„Čo keby si svojich sto dcér vydal za mojich sto synov?"

Ťapli si do dlaní:

„Buďme svatmi!"

Počastovali sa, čím mohli, a potom sa rozišli.

Vráti sa otec domov a Ruža sa ho spytuje:

„Tak čo, otec, našli ste?"

„Našiel... V krajine, kde slnce vychodí, žije človek, ktorý má sto dcér."

A vyrozprával Ružoví všetko po poriadku.

Ruža ho vypočul a vraví:

„No, teraz si už, otec náš, oddychujte doma až do smrti. Nikde už nemusíte chodiť, už ste si svoje deti zaopatrili."

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10034-devatdesiatdevat-bratov-a-sty-ruza/