Cár a jeho dcéra
Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk:
Jazyk:
Rozsah: 508 slov
Počet zobrazení: 2 232
Počet zobrazení: 2 232
Tlačení: 224
Uložení: 225
Uložení: 225
Cár a jeho dcéra (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN MÚDRY CÁR a ten mal dcéru lenivú čo strach. Ani len obliecť sa sama nechcela. Cár ju všelijako napomínal i hrešil, ale nič nepomohlo.
Preobliekol sa on raz za sedliaka a putoval po svojej krajine. Možno sa tam dakde priučí, čo robiť s lenivou dcérou.
Ako tak ide po šírom poli, zočí mládenca orať na dvoch voloch. Jeden vôl je daromný, zaostáva, a ten druhý ťahá za dvoch. Sadol si cár pod strom a díva sa, čo z toho bude.
Na poludnie vypriahol mládenec voly. Tomu, čo ťahal za dvoch, dal dve viazanice sena, a druhému nedal nič.
Prišiel cár bližšie a spytuje sa oráča, prečo jedného vola kŕmi a druhého nie. A on mu na to:
„Kto nepracuje, nech ani neje."
Zapáčila sa cárovi odpoveď. Spýtal sa mládenca, či je už ženatý, a keď sa dozvedel, že nie, hovorí mu:
„Cár má dcéru na vydaj. Pošli k nemu pytačov, dá ti ju."
Mládenec tomu síce neveľmi veril, ale predsa len poslal pytačov. A cár mu dcéru sľúbil, ba zakrátko aj svadbu vystrojil. Po svadbe dal zapriahnuť do voza dva kone, naložil nevestinu výbavu a poslal mladých do zaťovho domu.
Svokre sa nevesta od prvého dňa nepáčila. Ona stará musí aj variť, aj upratovať, a nevesta si len sedí so založenými rukami.
Prišiel čas obeda, všetci si sadajú za stôl. Aj nevesta sa ponáhľa k stolu, ale svokra jej vraví:
„Jesť dostane iba ten, kto pracoval."
Zahanbila sa cárska dcéra a odsadla si do kúta.
Na druhý deň ráno sa spytuje:
„Mamka, a zamiesť izbu, to je tiež práca?"
„Pravdaže, dcérka."
Chytila sa nevesta metly a pozametala chalupu.
„Mamka, a doniesť vody, aj to je práca?"
„Pravdaže, dcérka. Aj to."
Vzala nevesta vedrá a doniesla vody.
Prišiel čas obeda.
„Kto pracoval, dostane aj jesť," hovorí svokra.
Nevesta si sadá k stolu a radostne vraví:
„Dneska som aj ja pracovala."
„Pravda je," hovorí svokra, „pracovala si."
A dala jej obed.
Na tretí deň piekla svokra chlieb. Nevesta sa prizerá, ako sa to robí, a o nejaký čas sa už i sama vie zvŕtať okolo pece a upiecť chutný chlieb.
Raz nevesta kálala drevo, a tu ide okolo žobrák. Nespoznala ona, že je to za žobráka preoblečený cár, jej vlastný otec. Keď cár zočil dcéru pri práci, veľmi sa potešil a vošiel do dvora.
„Nože mi daj kúsok chleba, nevestička!" hovorí jej.
A ona mu na to:
„Kto nepracuje, nech ani neje. Nakálajte mi dreva, dostanete chleba."
Nakálal cár dreva peknú hromadu. A nevesta mu zato dala obed, ba aj bochník na cestu, chlieb, ktorý sama upiekla.
Príde cár naspäť do svojho paláca, zvolá ministrov, radcov i celé dvoranstvo.
Rozkáže vystrojiť hostinu a pozvať na ňu dcéru, jej muža i jeho mať. Keď už bol stôl prestretý, položil cár naprostred bochník, čo dostal od dcéry za kálanie dreva.
Dcéra pozrela na bochník a hneď ho spoznala. Veľmi sa začudovala. Cár zdvihol pohár a prvý prípitok povedal na svoju svatku, pretože naučila jeho dcéru pracovať. Bol to prípitok na prácu, ktorá robí ľudí lepšími.
BOL RAZ JEDEN MÚDRY CÁR a ten mal dcéru lenivú čo strach. Ani len obliecť sa sama nechcela. Cár ju všelijako napomínal i hrešil, ale nič nepomohlo.
Preobliekol sa on raz za sedliaka a putoval po svojej krajine. Možno sa tam dakde priučí, čo robiť s lenivou dcérou.
Ako tak ide po šírom poli, zočí mládenca orať na dvoch voloch. Jeden vôl je daromný, zaostáva, a ten druhý ťahá za dvoch. Sadol si cár pod strom a díva sa, čo z toho bude.
Na poludnie vypriahol mládenec voly. Tomu, čo ťahal za dvoch, dal dve viazanice sena, a druhému nedal nič.
Prišiel cár bližšie a spytuje sa oráča, prečo jedného vola kŕmi a druhého nie. A on mu na to:
„Kto nepracuje, nech ani neje."
Zapáčila sa cárovi odpoveď. Spýtal sa mládenca, či je už ženatý, a keď sa dozvedel, že nie, hovorí mu:
„Cár má dcéru na vydaj. Pošli k nemu pytačov, dá ti ju."
Mládenec tomu síce neveľmi veril, ale predsa len poslal pytačov. A cár mu dcéru sľúbil, ba zakrátko aj svadbu vystrojil. Po svadbe dal zapriahnuť do voza dva kone, naložil nevestinu výbavu a poslal mladých do zaťovho domu.
Prišiel čas obeda, všetci si sadajú za stôl. Aj nevesta sa ponáhľa k stolu, ale svokra jej vraví:
„Jesť dostane iba ten, kto pracoval."
Zahanbila sa cárska dcéra a odsadla si do kúta.
Na druhý deň ráno sa spytuje:
„Mamka, a zamiesť izbu, to je tiež práca?"
„Pravdaže, dcérka."
Chytila sa nevesta metly a pozametala chalupu.
„Mamka, a doniesť vody, aj to je práca?"
„Pravdaže, dcérka. Aj to."
Vzala nevesta vedrá a doniesla vody.
Prišiel čas obeda.
„Kto pracoval, dostane aj jesť," hovorí svokra.
Nevesta si sadá k stolu a radostne vraví:
„Dneska som aj ja pracovala."
„Pravda je," hovorí svokra, „pracovala si."
A dala jej obed.
Na tretí deň piekla svokra chlieb. Nevesta sa prizerá, ako sa to robí, a o nejaký čas sa už i sama vie zvŕtať okolo pece a upiecť chutný chlieb.
Raz nevesta kálala drevo, a tu ide okolo žobrák. Nespoznala ona, že je to za žobráka preoblečený cár, jej vlastný otec. Keď cár zočil dcéru pri práci, veľmi sa potešil a vošiel do dvora.
„Nože mi daj kúsok chleba, nevestička!" hovorí jej.
A ona mu na to:
„Kto nepracuje, nech ani neje. Nakálajte mi dreva, dostanete chleba."
Nakálal cár dreva peknú hromadu. A nevesta mu zato dala obed, ba aj bochník na cestu, chlieb, ktorý sama upiekla.
Príde cár naspäť do svojho paláca, zvolá ministrov, radcov i celé dvoranstvo.
Rozkáže vystrojiť hostinu a pozvať na ňu dcéru, jej muža i jeho mať. Keď už bol stôl prestretý, položil cár naprostred bochník, čo dostal od dcéry za kálanie dreva.
Dcéra pozrela na bochník a hneď ho spoznala. Veľmi sa začudovala. Cár zdvihol pohár a prvý prípitok povedal na svoju svatku, pretože naučila jeho dcéru pracovať. Bol to prípitok na prácu, ktorá robí ľudí lepšími.
Diskusia: Cár a jeho dcéra
Pridať nový komentárVygenerované za 0.021 s.