Otcovský poklad
Otcovský poklad (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN OTEC a ten mal troch synov. Otec bol človek starostlivý a pracovitý, nikdy nevysedával bez práce. Robil neúnavne od včasného
rána do neskorého večera, všetko stihol porobiť.
Synov mal zdravých, driečnych, mocných - jaj, lenže akých daromníkov!
Otec aj na poli robí, aj v sade, aj okolo domu, a synovia sa v chládku pod stromami vyvaľujú alebo lovia ryby v Dnestri.
„Prečo nič nerobíte? Prečo otcovi nepomáhate?" spytujú sa susedia.
„A načo?" vravia synovia. „Otec spraví všetko sám."
Tak sa míňal rok za rokom.
Synovia dospeli a otec ostarel. Slabý je už, nevládze robiť ako predtým. Spustol sad okolo domu, zarástlo pole burinou.
Mládenci to vidia, ale do práce sa nepriberú.
„Prečo sa len tak ponevierate, roboty sa nechytíte?" vraví im otec. „Kým som bol mladší, porobil som, čo bolo treba, ale teraz je už
na vás rad."
„Dosť sa ešte narobíme," vravia synovia.
Ťažko padlo starcovi, že má synov takých daromníkov. Ochorel od žiaľu, uľahol.
Rodina upadla do biedy. Sad zarástol a zdivel, vyhúkla v ňom žihľava a loboda, že už pomaly ani chalupu nebolo vidieť.
Raz zavolal otec svojich synov a vraví im:
„Synovia moji, prišiel mi čas odchodu. Ako si poradíte bezo mňa? Práca vám je proti srsti, ruku k dielu neviete priložiť."
Synom stislo srdce, zaplakali.
„Povedz nám ešte niečo naostatok, otec, daj nám dajakú radu!" poprosil najstarší.
„Dobre," vraví otec. „Prezradím vám jednu tajnosť. Viete, že sme s vašou nebohou materou pracovali bez oddychu. Za dlhé roky sme
nastískali pre vás poklad: za hrnček zlatiakov. Zakopal som ho kdesi neďaleko domu, len sa neviem rozpamätať, na ktorom mieste. Nájdite si ten
poklad a nemusíte sa báť biedy."
Otec sa rozlúčil so synmi a umrel.
Synovia ho pochovali, posmútili za ním. Potom najstarší povie:
„Psota nás gniavi, bratia, nemáme si za čo ani len chleba kúpiť. Sprobujme nájsť ten hrnček so zlatiakmi, o ktorom hovoril otec!"
Vzali bratia rýle a pustili sa hľadať. Tam rozryjú, tam prekopú. Všelijaké hniezda a jamy narobili okolo domu, ale hrnček so zlatom
nenašli.
Tu povie prostredný brat:
„Ak budeme takto kopať, nikdy poklad nenájdeme. Prekopme okolo domu všetko, piaď za piaďou!"
Bratia pristali, znova sa chopili rýľov a prekopali všetku zem. Hrnček so zlatom však nenašli.
„Čo keby sme prekopali zem ešte raz," vraví najmladší, „ale hlbšie. Otec istotne zakopal hrnček hlboko."
Bratia aj na to pristali, lebo veľmi túžili nájsť ten poklad.
Pustili sa odznova do práce.
Kope najstarší brat, prekopáva, a tu mu rýľ narazí do čohosi veľkého, tvrdého.
Srdce sa mu rozbúchalo, vykríkol natešene:
„Poďte sem, našiel som otcovský poklad!"
Pribehli k nemu bratia a pomáhajú mu.
Po veľkej námahe vykopali zo zeme - nie však hrnček zlatiakov, ale iba veľký, ťažký kameň.
Náramne ich to škrelo. Vravia si:
„Čo s tým kameňom? Veď ho len nenecháme tu? Odnesme ho ďalej a hoďme do priekopy!"
Tak aj spravili. Odpratali kameň a znova prekopávajú zem. Celý deň pracovali, na jedlo a odpočinok si ani nespomenuli. Prekopali zem od
kraja do kraja, až tak dýchala od kyprosti. Ale hrnček so zlatom nenašli.
„Keď sme už zem prekopali," vraví najstarší, „tak ju aspoň nenechajme prázdnu. Zasaďme do nej vinič!"
„Tak je, zasaďme," hovoria bratia. „Nech naša robota nevyjde nazmar!"
Zasadili vinič a riadne sa oň starali.
Rozrástol sa vinič, rozvetvil, a v jeseni dozreli na ňom sladké šťavnaté strapce.
Bratia pozbierali bohatú úrodu. Nechali si pre seba, koľko potrebovali, a ostatok predali. Veľa peňazí utŕžili.
Vtedy riekol najstarší brat:
„Nenadarmo sme prekopali našu zem: predsa sme len našli v nej poklad, o ktorom nám pred smrťou hovoril otec."
Zones.sk – Zóny pre každého študenta