ZA DÁVNYCH-PRADÁVNYCH ČIAS sa žilo ľuďom veľmi ťažko, lebo nemali ohňa. Len čo zašlo slnce, nastala tma a zozimilo sa. Ľudia síce vedeli, že ohňa je dosť v pekelnej priepasti, lenže ta sa nikto neodvážil.
V tom čase vládol svetu jeden-jediný kráľ. Mal takú moc, že ho poslúchali nielen ľudia, ale aj zvery, hmyz a vôbec všetko živé na zemi aj v povetrí.
Jedného dňa kráľ vyhlásil, že bohato odmení toho, kto sa spustí do pekla a donesie oheň.
Veľa ľudí hneď aj sprobovalo šťastie, ale oheň nikto nedoniesol.
Kráľ však neprestal povzbudzovať. Zvolal svojich radcov a prikázal im, aby vymysleli ešte lákavejšiu odmenu pre hrdinu, ktorý donesie ľuďom oheň.
Cárski radcovia dlho rozmýšľali a napokon sa uzniesli: Kto prinesie na zem oheň, ten si môže po večné časy sadnúť za ktorýkoľvek stôl.
Poslovia rozniesli zvesť po celom svete a vyhlásili ju nielen ľuďom, ale aj zverom, vtákom a hmyzu.
Znova sa veľa hrdinov podobralo na nebezpečnú cestu, ale všetko márne. Nik nevládal vyniesť oheň z tej nesmiernej hĺbky.
Dopočul sa o kráľovskej zvesti aj Pavúk. Ihneď začal súkať povrazy, na ktorých sa spustí do pekelnej priepasti. Keď ich už mal hotové, nepovedal nikomu ani slova a vybral sa na cestu do pekla.
Prišiel Pavúk na kraj pekelnej priepasti, uviazal koniec povrazu o mocný koreň duba a začal sa spúšťať dolu-dolu, až na samé pekelné dno. Keď už tam bol, pribehol k ohňu, uchytil horiacu hlaveň a uháňal naspäť k svojmu povrazu. Šťastlivo sa dostal s ohňom až na zem.
Hoci bol Pavúk prvotriedny lezec, predsa sa len veľmi unavil, kým vyliezol s ohňom z takej obrovskej hĺbky. A keď už bol hore, cítil, že si musí oddýchnuť, aspoň na chvíľočku zdriemnuť. Položil horiacu hlaveň nabok a ľahol si. Lenže bol chudák taký unavený, že zaspal tuhým-tuhým spánkom.
Nastalo ráno, ľudia vyháňajú statok na pašu, a Pavúk len spí. Aj Mucha sa už zobudila a lieta kade-tade. Vtom jej udrie do nosa čudný pach, neobyčajná vôňa. Obzerá sa Mucha, lieta sem i tam, až ho napokon zočila: spiaceho Pavúka a vedľa neho horiacu hlaveň!
Domyslela sa Mucha, že Pavúk doniesol oheň z pekla. A vraví si: „Či takýto spachtoš vie, ako sa narába s ohňom? Bude tu drichmať, kým mu oheň načisto nevyhasne. Zanesiem ho kráľovi ja, mne aj tá odmena lepšie pristane ako Pavúkovi!"
„Tu máš oheň, vladyka," hovorí. „Vyniesla som ho z pekla s nasadením vlastného života."
Kráľ sa veľmi potešil. Hneď kázal vystrojiť na Muchinu počesť bohatú hostinu a ešte v ten deň jej odovzdal písmo, na ktorom bolo napísané:
„Za zásluhy o oheň môže si Mucha sadnúť za ktorýkoľvek stôl a bude to jej právo po večné časy."
Pavúk sa zobudil až podvečer. Obzerá sa okolo seba - kde je jeho hlaveň? Behá a hľadá, vypytuje sa. Ale všetci sa len smejú. Pomútil sa mu rozum? Predsa už každý vie, že oheň doniesla Mucha, a to s nasadením vlastného života.
Keď to Pavúk počul, naozaj takmer o rozum prišiel. Kričí na plné hrdlo:
„Mucha je zlodejka! Mucha je zlodejka! Ukradla mi oheň! To ja som vyniesol z pekla horiacu hlaveň! Mne patrí kráľovská odmena!"
Mnohí Pavúkovi aj uverili, no iba plecom krčia. Neskoro! Veď Mucha to už dostala na písme.
To Pavúka ešte väčšmi rozhorčilo. Zadychčaný a potkýnajúci sa dovliekol ku kráľovi a rozpovedal mu, ako ho Mucha okradla.
Mucha sedela na čestnom mieste po kráľovej pravici.
„Pavúk klame, až sa tak práši!" povedala. „Videl ho vari niekto, ako nesie oheň? Nikto na svete!"
Kráľ chcel spor spravodlivo rozsúdiť. Žiadal Pavúka, aby predložil dôkazy.
Pavúk tvrdil, že povraz, na ktorom sa spustil do pekla, istotne ešte visí na kraji pekelnej priepasti.
Rozbehli sa ta kráľovskí sluhovia, ale povraz nenašli. Akiste sa chytil od hlavne, keď Pavúk liezol hore, a zhorel.
A tak sa nič nedokázalo.
Odišiel Pavúk naprázdno. Cestou preklínal Muchu a zastrájal sa pomstou celému jej plemenu.
Od tých čias snujú pavúky pavučinu a lapajú do nej muchy. A muchy zas uplatňujú svoje večné právo: hostiť sa na všetkých stoloch.