Každému to, čo mu patrí
Každému to, čo mu patrí (Rozprávka)
IŠIEL RAZ PO CESTE STARČEK, biedny pocestný. Zmrákalo sa už, prichádzal večer.
Odbočil pocestný k najbližšiemu domu, že poprosí o nocľah. Bol to veľký bohatý dom. Starček zabúchal na oblok:
„Nedali by ste mi prenocovať?"
Vyšla bohatá gazdiná, kričí a nadáva, až sa tak ozýva.
„Pakuj sa, ty odroň, lebo odviažem psov! Dám ja tebe nocľah!"
Ide pocestný ďalej. Zočí malú chudobnú chalúpku, zabúcha na oblôčik a spytuje sa:
„Neprichýlila by si ma na noc, gazdinka?"
„Len vojdi, vojdi!" začul zdnuka prívetivý hlas gazdinej. „Môžeš u nás prenocovať. Len nám nemaj za zlé, že je tu tak málo
miesta a tak veľa kriku."
Vojde starček do chalúpky a vidí: detí je tam ani smetí a v akých len otrhaných košieľkach!
„Prečože máš deti v takých zdrapoch?" spytuje sa gazdinej. „Prečo im neušiješ nové košieľky?"
„Kdeže tam košieľky!" vraví gazdiná. „Muž mi zomrel, sama sa s deťmi trápim, nemáme ani na chlieb, nie to ešte košieľky."
Vypočul ju pocestný a nič na to nepovedal. Gazdiná doniesla na stôl večeru a volá starčeka:
„Poď si s nami zajesť!"
„Nie som lačný," vraví pocestný, „nedávno som jedol."
Rozviazal kapsu, vytiahol, čo mal na jedenie, a sám počastoval deti. Potom si ľahol a hneď zaspal.
Zobudil sa zavčas ráno, poďakoval sa gazdinej za nocľah a vraví:
„Čo začneš robiť ráno, budeš robiť do samého večera."
Nepochopila gazdiná, čo tým chcel povedať, ani na to veľmi nepodbala.
Odprevadila ho k bráničke, vrátila sa dnu a myslí si:
Keď si už aj taký chudák všimol, že mám deti otrhané, čo potom vravia o mne druhí!
A rozhodla sa, že z toho kusa plátna, čo ešte má, ušije aspoň jednu-dve košieľky. Zašla k bohatej susedke, či by jej nepožičala
aršín, že si odmeria, koľko košieľok jej vyjde.
Vrátila sa domov a vošla do komory. Zložila z police plátno a premeriava ho. Meria a meria, plátna je čoraz viac, konca mu niet. Celý
deň merala chudobná žena to plátno a iba večer ho domerala do konca.
Bude mať pre seba i pre deti plátna na celý život!
Teda o tomto mi hovoril ráno pocestný! dovtípila sa napokon.
Večer išla vrátiť aršín bohatej susede a bez zatajovania jej porozprávala, ako sa splnilo starcekovo slovo a ako ona má teraz plnú
komoru plátna.
Ach, že som ja tomu včera nedala nocľah! pomyslela si boháčka.
„Hej, paholok!" zakričala. „Zapriahni koňa a bež za tým žobrákom! Dovez ho sem, čo by čo bolo! Chudobným a biednym musíme
pomáhať, ja to vždy vravím!"
Paholok sa rozbehol hľadať pocestného. Dohonil ho až na druhý deň. Ale starček sa veru nechcel vrátiť.
Paholok zahorekoval:
„Vieš, čo bude so mnou, ak ťa nedoveziem? Gazdiná ma prepustí zo služby, a ani ma nevyplatí."
„No už sa len netráp, šuhaj," vraví mu pocestný. „Keď je tak, pôjdem teda s tebou."
Sadol si na voz a šli.
A bohatá gazdiná pri bráne vyčkáva, dočkať sa nevie. Privítala starčeka s poklonami a úsmevmi, do domu ho vedie, jesť a piť núka,
mäkkú posteľ mu ustiela.
„Ľahni si, starký. Oddýchni si, milučký!"
Pobudol starček u boháčky prvý deň, pobudol druhý aj tretí deň. Zajedá a popíja si, odpočíva, z fajočky bafká. Gazdiná ho
častuje, milo sa okolo neho má, ale sama v sebe sa zlostí:
Kedyže sa už tento starý naničhodník poberie?
No vyhnať sa ho neopováži. Keby ho vyhnala, všetka jej námaha by bola zbytočná.
Na štvrtý deň sa konečne, na jej veľkú radosť, poberá starček na ďalšiu cestu. Kráča k bráne a mlčí. Aj z brány už vyšiel, a
ešte stále nepovedal slova. To už boháčka nevydržala:
„Povedz mi, starký, čo mám dnes robiť!"
Pocestný na ňu pozrel a vraví:
„Čo začneš robiť ráno, budeš robiť do samého večera."
Vbehla boháčka do domu a schytila aršín, že ide merať plátno. No vtom sa jej kýchlo. Tak mocne sa jej kýchlo, až sa sliepky na dvore
rozleteli každá inou stranou.
A kýchala potom bohatá gazdiná až do samého večera:
„Hap-čí! Hap-čí! Hap-čí!"
Ani najesť sa nemohla, ani napiť, ani na nijakú otázku odpovedať. Jednostaj len to jedno bolo počuť:
„Hap-čí! Hap-čí! Hap-čí!"
Iba keď slnce zapadlo a nastala noc, iba vtedy sa jej napokon prestalo kýchať.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta