Vtáčik - speváčik, červené pierko zlatý zobáčik

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 205 slov
Počet zobrazení: 1 180
Tlačení: 157
Uložení: 157
Vtáčik - speváčik, červené pierko zlatý zobáčik (Rozprávka)
ŽILI KEDYSI STARČEK A STARENKA. Detí nemali, nuž nemali ani radosti. Raz sa starček vystrojil do hory na drevo. Vyhľadal suchý strom a začal ho stínať. Vtom, kde sa vzal, tam sa vzal, priletel maličký vtáčik, sadol si na konár a rozospieval sa. Spieval tak utešene, tak neslýchane šveholil a trilkoval, že sa starček nevedel prenačudovať.

Sedí si vtáčik na konári, spieva-vyspevuje, a starček z neho oka neodtŕha: prsičká ma červené, zobáčik zlatý, celý je malý-malilinký, a očká mu svietia, ani čo by chceli dačo povedať.

Započúval sa starček do jeho spevu a zaspal. Prespal tak celý deň.

Podvečer, keď sa už stmievalo, sa odrazu prebudil. Dookola ticho. Vtáčik uletel.

Pobral sa starček domov. Príde a starenka sa ho spytuje:

„Kde si nechal drevo? Alebo si narúbal tak veľa, že si ho nevládal doniesť?"

Starček iba rukou hodil.

„Nič som nenarúbal. Ani jediný strom som nezoťal, ani polienko neprihotovil."

„A to už prečo?" čuduje sa starenka. „Azda si ochorel? Alebo sa ti lenilo?"

Starček jej vraví:

„Priletel vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik, a tak sa rozospieval, že som pri jeho speve zaspal. Neviem to pochopiť, ale prespal som bezmála celý deň."

Svitlo ráno a starček sa zasa vystrojil do hory. Začal stínať ten istý strom, ktorý započal včera. No ešte sa iba sekerou zahnal, a už tam bol znova ten istý vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik. Sadol si na konár a spieva.

Započúval sa starček do jeho spevu a zaspal. Keď otvoril oči, iba rukami spľasol; slnce už zapadlo, nastával večer. A vtáčik uletel.

Vrátil sa starček domov zachmúrený, namrzený.

„Čože si taký bez vôle, muž môj?" spytuje sa starenka. „Či si vari zasa nič nenarúbal?"

„Veru, žena moja," vraví starček, „ani jediný strom som nezoťal, ani polienko nenahotovil. A zasa iba preto: priletel vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik, a tak sa rozospieval, že sa to nedá vypovedať. Počúval som ho, počúval, a znova som zaspal."

A tu povie starenka:

„Počuj, starký, a čo keby si toho vtáčika lapil? Veď on istotne nelieta k tebe len tak nič po nič. Chyť ty vtáčika-speváčika a dones domov. Budeme sa tu o neho starať."

Vybral sa starček do hory aj tretí raz. Iba sa sekerou zahnal, už tam bol vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik, sadol si na konár a sedí. Sedí a čuší.

Starček chvíľu rozmýšľal, a potom sa pustil do roboty. Stínal strom, až ho aj pekne-krásne zoťal. A vtáčik-speváčik zletel na čerstvý peň, sedí na ňom a spieva.

Starček počúva a myslí si:

Len aby som aj teraz nezaspal! Privriem oči, ale spať nebudem. Počkám, čo z toho vykvitne.

Sadol si starček vedľa zoťatého stromu, hlavu naklonil, ako že spí. Ale nespal, jednostaj si prikazoval:

Nespi, starý! Nespi! Nespi! A vtáčik spieval. Spieval-vyspevoval, až napokon zatíchol. Otvoril starček oči a vidí, že vtáčik-speváčik zaspal.

Tichučko sa k nemu prikradol a chmat! Už ho mal v hrsti! Opatrne ho vopchal do rukavice a pobral sa domov.

Starenka mu vraví:

„Vidím, starý, že si toho vtáčika-speváčika chytil. Na tvojich natešených očiach to vidím."

Položili vtáčika na stôl, chlebíka nadrobili, vodičky do tanierika naliali. Napil sa vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik, zajedol si a iba keď začne spievať!

Spieval a vyspevoval, až veru starček a starenka pri jeho speve zaspali.

Prešla noc - a oni spia. Nastal už biely deň, a oni ešte stále spia. Napokon sa prebudili.

„Ej, veď som len tuho spal!" vraví starček. „Musím chytro spraviť pre vtáčika klietku, aby nám ho tu dajaká mačka nezožrala."

Zmajstroval starček klietku, veľkú, priestrannú, a vložil vtáčika do nej.

Raz starček a starenka išli do poľa. A tu vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik, vybŕkol z klietky a premenil sa na dievčinu: ústa červené, líčka rumenné, obrvy čierne a oči až tak horia.

Izba ani čo by sa rozsvietila od toľkej krásy!

Rozložila dievčina oheň, podojila kravu, uvarila obed, vyriadila celú chalúpku. Všetko stihla spraviť. A potom sa znova premenila a bol z nej vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik. Vletel vtáčik do klietky a zaspieval, zašveholil.

Vrátia sa domov starček so starenkou, a čo vidia! Chalúpka vyriadená, obed navarený, stôl prestretý, krava opatrená. Veľmi sa čudujú, ale im ani na um nezíde, že by to bol spravil vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik.

Práve vtedy chodil po tom kraji kráľovič. Keď prechádzal cez dedinu, dopočul sa, že tam starček a starenka majú v klietke neobyčajného vtáčika. Kráľovič bol veľmi zvedavý, zašiel do ich chalúpky. Vtáčik-speváčik spieval, až sa tak spevom zalieval. Započúval sa kráľovič do jeho spevu a ani nezbadal, ako v tej chalúpke zaspal. Prespal tam celý deň. Keď napokon otvoril oči, bol už večer.

Zaumienil si kráľovič:

Pôjdem ja pohľadať dajakú vedomkyňu a spýtam sa jej, čo je to za vtáčika a prečo tak neslýchane spieva.

Vybral sa hľadať a naozaj i našiel múdru starú vdovu. Spytuje sa jej:

„Povedz mi, stará mati, čo je to za vtáčika-speváčika, čo žije u starca a starenky. Spieva tak prečudesne, že človek voľky-nevoľky pri jeho speve zaspí a prespí aj celý deň."

Vedomkyňa mu vraví:

„Viem ja o tom vtáčikovi, viem. To nie je vtáčik, ale jasná hviezda, ktorá spadla z neba. Prináša ľuďom šťastie. Vyčkaj, kým starec a starena neodídu z domu, potom sa šikovne prikradni a uvidíš, ako ten vtáčik vybŕkne z klietky, ako sa premení na dievčinu a porobí starene všetku robotu ani vlastná dcéra."

Kráľovič horí od nedočkavosti.

„Poraď mi, stará mati, ako by som ju najistejšie zazrel."

Vedomkyňa mu vraví:

„Staň si pod oblôčik, synku, a dívaj sa štrbinou. Ak sa ti podarí dievčinu zočiť, už nikdy viac sa nepremení na vtáčika. Ostane človekom."

Odišli starček a starenka do poľa a kráľovič sa prikradol pod oblôčik. Našiel tam v jednom uhle štrbinu a tou sa pozeral dnu. Celý stŕpol od prekvapenia, lebo práve vtedy vtáčik-speváčik, červené pierko, zlatý zobáčik vybŕkol z klietky a premenil sa na dievčinu. Takú krásnu a utešenú, že sa to nedá vypovedať: ústa červené, líčka rumenné, obrvy čierne a oči až tak horia!

Stojí kráľovič pri oblôčiku, od štrbiny oka neodtrhne a ledva dýcha od šťastia; vidí všetko, čo sa v izbe robí.

Dievčina rozložila oheň, navarila obed, podojila kravu a vrátila sa do izby. A izba od jej krásy až tak svieti!

Trpne kráľovič, čo už teraz bude.

Dievčina pristúpila ku klietke, zastala, hladí, čaká - istotne si myslí: teraz ma strigônske čary znova na vtáčika premenia. Ale veru nie! Klietka visí prázdna ako predtým a dievčina-krásavica pri nej stojí a na tvári sa jej zračí neslýchaná radosť. Nepremenila sa na vtáčika, ostala dievčinou, milovanou dcérou svojich starčekov.

Keď sa starček a starenka vrátili z poľa a našli ju v chalúpke, nevedeli od šťastia k slovu prísť. Objímali ju a bozkávali, radostné slzy prelievali.

Kde je jedna radosť, ta aj druhá za ňou príde. Vošiel kráľovič do chalúpky, pozdravil starčeka i starenku a prosil ich, aby mu dali dcéru za ženu.

Čo mali starkí robiť, už len pristali, lebo sa tí mladí priveľmi do seba zahľadeli. Oženil sa kráľovič s dievčinou-vtáčikom, červeným pierkom, zlatým zobáčikom.

Vystrojili mladí veľkú svadbu. A na starčeka so starenkou nezabudli, vzali ich k sebe, tam s nimi v pokoji nažívali.
A to je už koniec rozprávky.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#vtáčik #Vtáčik - speváčik, červené pierko zlatý zobáčik


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013