Rozprávka o kráľovi Nesmejanovi

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 479 slov
Počet zobrazení: 1 179
Tlačení: 110
Uložení: 175
Rozprávka o kráľovi Nesmejanovi (Rozprávka)
KDE BOLO, TAM BOLO, ŽIL RAZ KRÁĽ Nesmejan. Volali ho tak preto, že ho nikdy nik nevidel zasmiať sa.

Kráľ Nesmejan mal troch synov a tých tiež inak nenazývali, iba synovia kráľa Nesmejana.

Raz si kráľoviči povedali:

„Poďme sa spýtať otca, prečo sa volá Nesmejan.

Prvý vošiel k otcovi najstarší syn.

„Čo by si rád, syn môj?" spytuje sa ho kráľ.

„Povedz mi, otec, prečo nás volajú synmi kráľa Nesmejana? Prečo ti prischlo meno Nesmejan?"

Kráľ mu podal pohár vína a hovorí:

„Najprv vypi toto víno a ja ťa udriem. Ak môj úder vydržíš, poviem ti."

Vypil najstarší kráľovič víno. Otec sa zahnal a udrel ho, že sa syn až tak zavrtel.

„No vidíš," vraví kráľ, „odíď, dozvieš sa to inokedy."

Vošiel k otcovi prostredný syn.

„Čo by si rád, syn môj?" spytuje sa ho kráľ.

„Povedz mi, otec, prečo nás volajú synmi kráľa Nesmejana? Prečo ti prischlo meno Nesmejan?"

„Najprv vypi pohár vína a ja ťa udriem. Ak môj úder vydržíš, poviem ti."

Prostredný syn vypil víno. Otec ho udrel a syn sa od úderu až tak zavrtel.

„Vidíš," hovorí kráľ, „odíď, dozvieš sa to inokedy."

Vošiel ku kráľovi najmladší syn.

„Po čo si prišiel, syn môj?" pýta sa ho kráľ.

„Povedz mi, otec, prečo nás volajú synmi kráľa Nesmejana? Prečo ti prischlo meno Nesmejan?"

„Najprv vypi pohár vína a ja ťa udriem. Ak vydržíš môj úder, poviem ti."

Najmladší syn vypil víno. Kráľ sa zahnal a udrel ho, ale mládenec sa ani nepohol.

„Môžeš udrieť ešte raz, ale povedz mi to," vraví otcovi.

Kráľ Nesmejan sa znova zahnal a udrel ho, no syn sa ani teraz nepohol z miesta.

„Udri hoci aj tretí raz, ale povedz mi to," hovorí otcovi.

Kráľ Nesmejan ho udrel do tretice a syn sa znova ani len nepohol.

Nato mu kráľ vraví:

„Vyber sa do sveta, nájdi jabloň, ktorá rodí granátové jablká veľké ani hlava, a dones mi z nich. Ak donesieš, všetko sa o mne dozvieš."

Najmladší kráľovič vyšiel von a bratia sa ho spytujú:

„Čo ti povedal otec?"

„Aby som mu doniesol granátové jablká veľké ani hlava, potom že sa všetko dozviem."

Vybrali sa kráľoviči hľadať tie jablká. Na dobrých koňoch sa nesú a idú, idú.

Nevedno, či šli dlho či nedlho, keď napokon prišli na trojcestie v šírom poli. Na mieste, kde sa cesty rozchádzali, stál kameň a na tom kameni boli tri nápisy.

Prvý znel: Kto pôjde touto cestou, vráti sa.

Druhý znel: Kto pôjde touto cestou, vráti sa.

Tretí nápis znel: Kto pôjde touto cestou, nevráti sa.

Dvaja starší si vybrali cesty s nápisom „vráti sa" a najmladšiemu ostala „nevráti sa".

„Pozrite, letia divé husi," ukázal najstarší brat na oblohu. „Teraz pôjdeme každý svojou cestou, ale keď divé husi poletia naspäť, vrátime sa aj my a stretneme sa znova pri tomto kameni."

Bratia na to pristali.

Ide si najmladší kráľovič, raz cvalom, raz krokom - a odrazu zočí v diaľke čierne vojsko, všetko na koňoch.

Tak toto je môj koniec, pomyslel si. Ale išiel len ďalej.

Priblížil sa k vojsku, a tu vidí, že je skamenené, všetko na čierny kameň obrátené.

Obišiel ho a cvála ďalej.

Vtom zočí v diaľke červené vojsko.

Preľakol sa. Toto je už iste môj neodvratný koniec!

No keď sa priblížil, videl, že i červené vojsko je skamenené, všetko na červený kameň obrátené.

Obišiel ho a cvála ďalej.

Vtom zočí v diaľke velikánske biele vojsko, no keď prišiel bližšie, videl, že aj to je skamenené, na biely kameň obrátené.

Obišiel ho a zas len cvála ďalej.

Nevedno, či šiel dlho či nedlho, až prišiel k vysokej veži. Boli na nej tri obloky a vrchovcom sa oblohy dotýkala. Pred vežou rástla granátová jabloň a na jej konároch viseli jablká veľké ani hlava.

Teda po tieto jablká ma poslal otec, myslí si kráľovič.

Natrhal z nich do vreca a priviazal koňovi na chrbát.

V tej chvíli sa vyklonila z obloka veže krásna žena ä vykríkla:

„Čo ťa sem priviedlo, smelý junák? Utekaj chytro preč, lebo sa Ohavný dev čochvíľa vráti a naisto ťa zožerie."

„Ohavný dev?" začudoval sa kráľovič. „Nuž ja veru neodídem, kým si s ním sily nezmeriam."

„Čo ti to zišlo na um?" vykríkla žena. „Ohavný dev je najmocnejší na svete! Nevidel si po ceste tri skamenené vojská? To ich on na kameň obrátil. Niet na svete bohatiera, ktorý by Ohavného deva premohol a mňa odtiaľto vyslobodil."

„A ja veru sprobujem!" odpovedal kráľovič.

Pustil koňa na ďaleké luhy, nech sa tam pasie, a sám sa vrátil k veži. Chodí okolo nej, hľadá, kade vojsť.

Keď žena videla, že sa mládenec nedá odradiť, spustila z obloka svoje vrkoče a cárovič sa po nich vyškriabal do veže.

Pozerá žena naňho, oka nevie odtrhnúť. Tak rada by sa ho povypytovala, ktože je a odkiaľ, no niet času. Ohavný dev sa už-už-už má vrátiť.

Otvorila dvere do pivnice, ukazuje na vlhké tmavé schody.

„Tam sa schovaj, kým ťa sama nezavolám."

„Dobre," vraví kráľovič, „a ty zasa vyzveď od deva, kde je skrytá jeho duša."

Ledva žena zavrela dvere pivnice, už prifundžal Ohavný dev. Do dverí fúkol, dvere rozvalil a už na prahu reve:

„Žena, človečina smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!"
Žena ho tíši:

„Kdeže by sa tu vzala človečina? Veď vieš, že sa do tejto veže nedostane živá duša, iba ak by si jej ty sám dvere otvoril. Po svete si sa nalietal, človečieho pachu nadýchal, nuž ti teraz všetko smrdí človečinou."

A zvŕta sa okolo neho, jedlo mu ponúka, hladká ho a láska:

„Ako ťa ja len rada, ohava moja, ani žiť by som už bez teba nemohla. Len aby sa ti dačo nestalo!"

Dev sa blažene usmieva:

„Nemáš sa čo báť, žena. Moja duša je dobre schovaná."

„Ako mi odľahlo, ohava moja! A kde ju máš schovanú?"

„He-he-he! Tamto v tej metle!"

Keď dev odišiel ráno na poľovačku, žena vzala metlu, ovenčila ju, zakrútila do kvetavého brokátu a položila na posteľ.

Vráti sa dev z poľovačky, zazrie metlu, rehoce sa:

„Oklamal som ťa! Nie v metle je schovaná moja duša, ale v tamtotom stĺpe, ha-ha-ha!"

Keď dev odišiel ráno na poľovačku, žena poumývala stĺp, ovenčila ho a vyzdobila. A objíma ho a hladká.

Videl to dev a spytuje sa:

„Čo to robíš, žena?"

„S tvojou dušou sa láskam."

„Ale si len sprostá! Kdeže by tam bola moja duša! Moja duša je vieš kde? V belasej hore žije divá sviňa, tá sviňa má v hlave skrinku a v tej skrinke sú tri vtáky: červený vták, to je moja sila, biely vták, to je môj rozum, a čierny vták, to je moja duša."

„Ale tú divú sviňu nik nemôže zabiť, však?" spýtala sa, ani čo by sa triasla o jeho dušu.

„Tu divú sviňu nemožno zabiť ničím, iba mojou vlastnou strelou."

Len Čo odišiel Ohavný dev na poľovačku, vyviedla žena kráľoviča z pivnice a rozpovedala mu všetko, čo sa dozvedela. Potom mu dala vypiť pohár vína, od ktorého mu hneď pribudlo za dvadsať chlapov sily. A napokon mu doniesla jednu z devových striel.

„Tu más, smelý junák, šťastie nech ta sprevádza!"

Spustil sa kráľovič z veže po jej vrkočoch, privolal si svojho koňa a pobral sa ku kováčovi, aby mu urobil kušu.

Urobil mu kováč kušu z dvadsiatich pudov železa. Kráľovič založil strelu, natiahol tetivu, kuša sa celá skrivila.

Urobil mu kováč druhú kušu zo štyridsiatich pudov železa. Kráľovič natiahol tetivu a kuša sa znova skrivila.

Napokon mu kováč spravil kušu zo šesťdesiatich pudov železa. Kráľovič ju natiahol a táto kuša už vydržala a neskrivila sa.

Prevesil si ju kráľovič cez plece, vysadol na koňa a pobral sa hľadať divú sviňu.
Ide, ide, dlho šiel, až sa naveľa dostal k vode, kde divá sviňa chodila piť. A pri tej vode dievčina sedí a narieka.

„Prečo plačeš, pekné dievča? Prečo si kazíš svoje krásne oči?" spytuje sa kráľovič.

„Utekaj, mládenec, a nechaj ma môjmu smutnému osudu. Čochvíľa príde divá sviňa a zožerie ma."

Tak sa kráľovič dozvedel, že divá sviňa zožerie každý deň jednu dievčinu.

„Nič sa neboj," vraví jej, „ľahnem si tuto na trávu, hlavu si ti položím do lona a trošku si pospím. Ale keď príde divá sviňa, zaraz ma zobuď."

Ľahol si kráľovič a zaspal tuhým spánkom.

A práve vtedy sa zjavila divá sviňa.

Beží a fučí, zubami škrípe, z pysku jej pena padá.

Dievčina budí kráľoviča, lenže ten tuho spí, nie a nie ho zobudiť. Zaplakala neborká horúcimi slzami, celá zem horí od ľútosti s ňou. Spadla jedna slza na kráľovičovo líce a popálila ho. Zobudil sa mládenec, vyskočil, schytil kušu, založil devovu strelu, naťahuje tetivu, strieľa!

Trafila strela divú sviňu do boka, skrz-naskrz ju prebodla. Zryčala divá sviňa, na zem sa skydla a bolo po nej.

Kráľovič jej odťal hlavu a vybral z nej skrinku. V skrinke boli tri vtáky: červený vták sily, biely vták rozumu a čierny - devova duša.

Odtrhol kráľovič hlavu červenému vtákovi sily.

„Aby si už nikdy nikomu nevládal ublížiť!"

Odtrhol hlavu bielemu vtákovi rozumu.

„Aby si už nikdy nemohol vymýšľať svoje úklady!"

Potom chytil čierneho vtáka-devovu dušu a vraví:

„A teba nechám ešte nažive, kým sa od deva jedno-druhé nepovyzvedám.''

Vložil čierneho vtáka naspäť do skrinky a skrinku si vzal.

Ohavný dev bol práve na poľovačke, keď pocítil, že sa s divou sviňou robí čosi zlé.

Rozbehol sa jej na pomoc. Lenže kráľovič ju už za ten čas stihol zabiť, ba usmrtiť aj červeného a bieleho vtáka.

Ohavný dev stratil všetku silu i všetok rozum a len horko-ťažko sa dovliekol do svojej veže. Doplazil sa a padol bez vlády, ani len dvere nevládal za sebou zatvoriť.

Rozmýšľa najmladší kráľovič, čo teraz spraviť: či za devom do veže utekať, či zachránenú dievčinu k rodičom odprevadiť. A vtom začuje z výšky gagot.

Divé husi letia, bratia ma budú čakať pri kameni na rázcestí, pomyslel si. Musím ísť. Veď nevládny dev mi beztak neujde a dievčina aj sama domov potrafí.

Vysadol kráľovič na koňa a uháňa na rázcestie, kde ho už bratia naozaj čakali.

„Vitaj, braček!" vravia mu. „Tak si sa predsa vrátil, hoci si aj išiel cestou »nevráti sa«."

„Aj som sa vrátil, aj nesiem otcovi granátové jablká."

Bratia sa naoko potešili, ale v srdci im zahlodala závisť. Teraz otec bude mať jeho najradšej a ktovie, či ho aj za svojho nástupcu neustanoví.

Dorozumeli sa potajomky, že najmladšieho brata zahubia a granátové jablká sami otcovi odovzdajú.

Neďaleko stála hlboká studňa a oni už všetci traja veľmi vysmädli. Lenže ako dostať vodu z tej hĺbky?

A tu najmladší povie:

„Uviažme si okolo pása povraz a jeden po druhom sa spustíme k vode." Dvaja budú držať tretieho, a keď pomyká povrazom, vytiah-nu ho.

„Dobre," povedali bratia.

Najprv sa spustil do studne najstarší, napil sa, pomykal povrazom a bratia ho vytiahli. Tak isto bolo aj s prostredným. Ale keď najmladší pomykal povrazom, bratia ho vytiahli len do polovičky a potom povraz prerezali. Najmladší brat padol naspäť do vody a utopil sa.

Starší bratia sa pokojne pobrali domov. Prišli do kráľovského paláca a odovzdali kráľovi Nesmejanovi granátové jablká veľké ani hlava.

„A kde je váš najmladší brat?" spytuje sa kráľ.

„Nevieme, otec," odpovedajú kráľoviči. „Rozišli sme sa na rázcestí a viacej sme sa s ním nestretli."

„A čo všetko ste videli, kým ste sa dostali k týmto jablkám?"

„Nič takého neobyčajného, otec, iba jednu krásnu záhradu a v nej utešenú granátovú jabloň."

„A viacej nič?"

„Viacej už nič."

Rozhneval sa preveľmi kráľ Nesmejan, lebo vedel, že synovia klamú. Rozkázal svojim radcom, aby hneď rozposlali ľudí hľadať najmladšieho kráľoviča.

Rozbehlo sa veľa-veľa ľudí a aj našli kráľoviča utopeného v hlbokej studni.

Vytiahli ho a doniesli do paláca.

Nato kráľ vybral z truhly zázračnú šatku, utrel ňou tvár svojho syna a ten hneď ožil.

Keď kráľ Nesmejan videl, ako najmladší syn otvára oči, od veľkej radosti sa rozosmial. Tak sa rozosmial, že sa od jeho smiechu až zem zachvela, obloha sa otvorila a spŕchlo z nej na zem zlato i striebro.

„Tak kdeže sú tvoje granátové jablká?" spytuje sa ho.

„Niesol som ich na svojom koni, otec."

„A čo si videl, kým si sa dostal k tým jablkám?"

„Videl som, otec môj, veľké čierne vojsko, celé skamenené. Za ním som videl druhé vojsko, červené, aj to na kameň obrátené. A potom som ešte videl biele vojsko, takisto skamenené. Napokon som zočil vežu s troma oblokmi, ktorej vrchovec sa oblohy dotýkal. Pred tou vežou rástla jabloň a na nej granátové jablká veľké ani hlava."

„A videl si tam ženu?" spytuje sa kráľ.

„Videl som tam krásnu a dobrú ženu. Bez jej pomoci by som nebol premohol Ohavného deva."

„Tá žena je moja manželka a tvoja matka," povedal kráľ Nesmejan. „Márne som sa usiloval vyslobodiť ju, keď mi ju Ohavný dev uniesol. Tri vojská som poslal proti nemu, biele, červene a čierne, ale Ohavný dev ich všetky na kameň obrátil. Odvtedy mi prischlo meno Nesmejan. Veď akože nemá prísť o smiech človek, ktorý stratil tak veľa!"

Rozbehol sa zlatý koč k veži Ohavného deva. V koči sedí najmladší kráľovič a vedľa neho kráľ-otec.

Dobehol koč k vysokánskej veži s troma oblokmi. Kráľ a kráľovič vošli otvorenými dvermi a zočili Ohavného deva, ako sa plazí po zemi a bezvládne dychčí.

„Ty sa tu váľaš - vyvaľuješ," skríkol naňho kráľovič, „a tam na ceste skamenené vojská stoja. Hneď a zaraz mi povedz, ako ich možno k životu prinavrátiť!"

„Poviem ti, smelý junák, len ma aj ty zachovaj pri živote," dychčí dev. „Vyjdi navrch veže, tam nájdeš tri korbáče, biely, červený a čierny. Bielym pošib biele vojsko, červeným pošib červené a čiernym čierne. Vojská hneď ožijú a budú ti verne slúžiť. A teraz, keď som ti to už povedal, zľutuj sa a nechaj ma nažive."

„A ty si sa zľutoval, keď si mne ženu a mojim deťom matku uniesol?" vykríkol kráľ Nesmejan. „A keď si moje tri vojská na kameň obrátil? Nuž ani ty nečakaj zľutovanie!"

Kráľovič vybral zo skrinky čierneho vtáka a odtrhol mu hlavu.

V tej chvíli Ohavný dev vydýchol svoju čiernu dušu.

Kráľ a kráľovič bežali potom hore do veže, kde bývala devova zajatkyňa.

Ach, to bolo stretnutie! Nedá sa slovami vyjadriť a opísať!

Natešili sa spolu muž so ženou a syn s matkou, nasadli do zlatého koča a vracali sa domov.

Keď dobehli k bielemu vojsku, cárovič ho pošibal bielym korbáčom. Vojsko hneď ožilo a zavolalo mu na slávu.

Dohrmel koč k červenému vojsku. Kráľovič ho pošibal červeným korbáčom, vojsko ožilo, zavolalo mu na slávu a ponúklo mu svoje služby.

Napokon dobehol koč k čiernemu skamenenému vojsku. Kráľovič ho pošibal čiernym korbáčom, vojsko ožilo, zajasalo a zložilo mu svoj hold.

Bolože to radosti v celej krajine, keď sa vracali do kráľovského mesta: popredku zlatý koč so stratenou kráľovnou a za nimi tri veľké stratené vojská!

Radosť im kalilo iba to jediné: že obaja starší kráľoviči museli z trestu za svoj zločin navždy opustiť rodnú zem.

Žalosť ta, radosť sem, plevy ta, zrno sem, elasi a melasi, pri mne pohár zastal si. Kto rozprávku rozprával, kto rozprávku počúval, obom šťastia do kapsy!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#ako dive husi


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.031