Zázračný kožuch

Zázračný kožuch (Rozprávka)
ZIMA PRIKVITLA ZLOSTNÁ, MRAZIVÁ. Taká tuhá zima, pred akou ťa uchráni jedine líščí kožuch.

Aldar-Kose deň po deň mrzne vo svojom chatrnom kožuchu, ktorý je už samá diera.

Ide on raz po stepi na svojom vycivenom koníku, ruky-nohy skrehnuté, nos osinutý, celý sa až tak trasie. Kedyže sa on už vychabre z tejto biedy? Vietor hviždí, uši mu až tak opaľuje. A step je prázdna, nikde sa nezadymí z jurty. Švihanie biča daromné, vycivený starý kôň nepobehne, iba čo hrivou potrasie a ďalej si ide krokom.

Nanič kôň, dlhá cesta... húta si sám pre seba Aldar-Kose. Veľmi ďaleko mi ešte treba ísť, ani psí brechot nepočuť, ani jurtu nevidieť. Vietor a mráz vyčíňajú, ktovie, či tu aj nezamrznem.

Vtom zbadá, ktosi cvála oproti nemu.

Po rýchlom cvale spoznal Aldar-Kose: to ide baj. A hneď mu, figliarovi, vhuplo do hlavy, čo má spraviť.

Rozopäl si svoj deravý kožuch, vystrel sa v sedle a nôti si veselú pesničku.

Stretli sa jazdci, zastali oproti sebe, pozdravili sa. Baj sa v teplej líščej šube trasie od zimy, a Aldar-Kose si čiapku nabok potisol a odfukuje, ani čo by sedel na slnci za horúceho letného dňa.

„Vari je tebe nie zima?" spytuje sa ho baj.

„To iba v tvojom kožuchu môže byť zima, v mojom je horúco," odpovedá Aldar-Kose.

„A čože je to za kožuch?" čuduje sa baj.

„A či nevidíš?"

„Vidím, že sa ti oň vrany trhali a že je samá diera!" vysmieva sa baj.

„Veď práve to je dobre, že samá diera: vietor cez jednu dieru vbehne, cez druhú vybehne. Preto mi je teplo."

Musím od neho ten zázračný kožuch vymámiť, pomyslel si baj.

„A nepredal by si mi ho?" spytuje sa.

„Nepredám! Bez neho by som raz-dva zamrzol!"

„Vymeň ho za moju líščiu šubu," navrhuje baj.

Aldar-Kose sa robí, že nechce o tom ani počuť, ale potajomky si už obkukuje jedným okom teplú šubu a druhým bajovho koňa.

„Aj šubu ti dám, aj ešte priplatím," ponúka znova baj.

„Peniaze mi netreba. Ale ak by si pridal svojho koňa, možno by som si dal povedať.

Baj sa zaradoval. Ihneď zobliekol šubu a presadol na úbohého vyciveného koňa.

Obliekol si Aldar-Kose líščiu šubu, vyskočil na dobrého bajovho koňa a hybaj s vetrom opreteky!

Dobre mu už potom bolo jazdiť od jurty k jurte v teplej šube a na dobrom koni.

Ľudia sa ho vypytovali:

„Kde si prišiel k líščej šube a takému dobrému behúňovi?"

A figliar Aldar-Kose rozpráva:

„Mal som ja jeden zázračný kožuch, bolo na ňom sedemdesiat dier a deväťdesiat záplat..."

Rozveseľuje ľudí rozprávaním o tom, ako baj drankal od neho deravý kožuch a ako mu zaň dal svoju líščiu šubu.

A ľudia sa smejú, častujú figliara kumysom.

Keď sa napokon prestanú smiať, Aldar-Kose zakaždým doloží:

„Či je cesta ďaleká a či blízka, spozná ten, kto po nej prejde. A horké jedlo od sladkého rozozná ten, kto ho zje."