Boš-kubun a zlý chán
Boš-kubun a zlý chán (Rozprávka)
ŽIL KEDYSI DÁVNO V KOČOVNEJ osade chlapec sirota, volal sa Boš-Kubun. Nemal ani jurtu, ani dobytok, ani poriadny chalát, iba čierneho
býčka-dvojročiaka a luk so strelami. Medzi tými strelami bola jedna osobitná, hvízdajúca. Letela s hvizdotom a nikdy neminula cieľ.
Vybral sa raz Boš-kubun na jazero loviť. Vtiahol sa do tŕstia a čakal, kým sa zletia vtáky.
Ktože ho tam vie, či čakal dlho či nedlho, no zlietli sa na jazere vtáky veľké i malé: žeriavy, dropy, husi, kulíky... Namieril
Boš-kubun a pustil svoju hvízdajúcu strelu. Frčí strela s hvizdotom, a iba keď zasiahne päťdesiat vtákov do krídla, sedemdesiat do krku a
sto vtákov do chrbta... Takú velikánsku hromadu vtákov zastrelil sirota Boš jedinou strelou.
Čo urobím s toľkou korisťou? húta si. Odveziem ju chánovi a vypýtam si za ženu jeho najmladšiu dcéru.
Osedlal si Boš-kubun svojho čierneho býčka-dvojročiaka, naložil naň všetko pobité vtáctvo i sám si sadol navrch. Šibol býčka po
lopatkách, býček sa naježil. Šibol ho po kopytách, býček zavrtel chvostom. Šibol ho po chrbte - a býček sa pustil do takého behu, že by
ho nikto nedohonil.
Dobehol Boš-kubun do chánskej osady, zastal pred chánovou jurtou a vnáša do nej vtáctvo. Napravo ho ukladá, naľavo ho kladie, až
naplnil jurtu do samého vrchu.
Spytuje sa chán Boš-kubuna:
„Kto si a prečo si mi doniesol toľkú korisť?"
Boš-kubun odpovedá:
„Som sirota, veľký chán, a volám sa Boš-kubun. Nemám ani jurtu, ani dobytok, samotný žijem v osade pri jazere. Na tom jazere som
jedinou strelou zabil všetko toto vtáctvo a priniesol som ti ho do daru: zíde sa pri svadobnej hostine, lebo ťa chcem požiadať, či by si mi
nedal za ženu svoju najmladšiu dcéru."
Keď to chán počul, neslýchane sa najedoval. Nohami zadupkal, z plného hrdla zakričal:
„Hej, sluhovia! Chyťte tohto naničhodného otrhanca! Opovážil sa prísť ku mne na pytačky! Zbite ho na smrť, odvlečte do holej stepi a
nechajte tam!"
Na chánov rozkaz sa sluhovia vrhli na sirotu Boš-kubuna, zbili ho tak, že v ňom ostala iba iskierka života, a odvliekli do holej,
ľudoprázdnej stepi.
Leží Boš-kubun, stene, rozum sa mu zatemňuje, už-už prichádza smrť... Vtom ide okolo starec o palici, s dlhou bielou bradou. Príde
starček k mládencovi, poobzerá si ho a začne ho liečiť: akýmsi nápojom ho napája, rany mu čímsi potiera, polámané kosti napráva.
Načisto ten starček Boš-kubuna vyliečil.
„No, kubun, teraz si už zasa zdravý a mocný," vraví mu. „Vráť sa do svojej osady. A aby ti už viackrát nemohli takto ublížiť,
naučím ťa kúzlu: Keď sa budeš chcieť brániť alebo niekoho potrestať, povedz iba: Prilep sa! - A tvoji nepriatelia nebudú môcť vstať, až
kým zasa nepovieš: Vstaň!"
Zaradoval sa Boš-kubun, poďakoval sa starčekovi a rozbehol sa do svojej osady.
Ako tak bežal, všimol si, že neďaleko pasie teľce chánsky pastier. Chcel
Boš-kubun skúsiť, či starec vravel pravdu, a zakričal:
„Prilep sa k zemi, chánsky pastier, aj so všetkými svojimi teľcami!"
V tej chvíli pastier aj všetky teľce ležali na zemi, ani čo by k nej prirástli, a kričali od strachu.
Starec teda vravel pravdu, pomyslel si Boš-kubun a zvolal:
„Vstaňte!"
Len čo to povedal, hneď pastier i teľce povstávali zo zeme.
„Teraz dám chánovi príučku!" vraví si Boš-kubun. „Tú si do smrti zapamätá!"
Vyčkal do večera, potom zašiel k chánskej jurte a vraví:
„Prilepte sa k zemi, chán aj chánka, vedno s vankúšmi a lôžkom!"
Povedal to a odišiel.
Ráno sa chán a chánka zobudia, chcú vstať, ale nemôžu. Kričia na sluhov:
„Zodvihnite nás!"
Zbehli sa sluhovia, chcú zdvihnúť chána aj chánku, ale kdeže! Nastal tam poplach, krik a zhon!
„Chán a chánka sa prilepili k zemi! Nemôžu vstať! Kto im pomôže ?"
Chánski úradníci a hodnostári spolu s náčelníkmi osád pobiehajú ani bez rozumu, kričia, rukami rozhadzujú. Čo robiť? Vydali rozkaz,
aby sa všetci modlili. Nastalo veľké modlenie v celej osade - ale veru márne. Dali zavolať udgun-be, veštice, a emči, lekárov. Udgun-be
veštia a začitujú, emči podávajú všelijaké lieky, ťahajú chána a chánku za ruky-nohy, výsledok nijaký. Zvolali zhromaždenie starcov a
všetkých vážených ľudí a radili sa, ako chánovi pomôcť. Celý deň a celú noc sa radili, a nič nevedeli vyhútať...
Práve vtedy putoval tade človek z ďalekej krajiny. Dozvedel sa, aké trápenie tu majú, a vraví:
„Počul som, že v osadách Mogojtu-chána žije slávny emči. Každú chorobu, nech by bola akákoľvek, vie vyliečiť. Toho sem
zavolajte!"
Rozmýšľajú úradníci, hodnostári a náčelníci, koho by poslali do osád Mogojtu-chána po emči. Je to veľmi ďaleko a cesta je plná
nebezpečenstva.
Vravia si:
„Bude treba poslať celý oddiel."
Vtom vojde Boš-kubun a vraví:
„Ja pôjdem do osady Mogojtu-chána a privediem emči."
Všetci sa zaradovali:
„Len chytro choď!" súria ho.
Sadol si Boš-kubun na svojho čierneho býčka-dvojročiaka. Šibol ho po lopatkách, býček sa naježil. Šibol ho po kopytách, býček
zavrtel chvostom. Šibol ho po chrbte, a býček sa pustil do takého behu, že by ho nikto nedohonil.
Dlho uháňal Boš-kubun, až napokon prišiel do osady Mogojtu-chána. Vyhľadal emči a vraví:
„Náš chán a chánka sa prilepili k zemi. Nuž poslali ma za vami, premúdry a preslávny emči, či by ste im nepomohli v nešťastí."
A emči vraví dôležito:
„Ktože by im pomohol, ak nie ja? Vari sa nájde ešte jeden taký emči?"
Založil si emči svoju bielu čiapku, obliekol si biely chalát, vysadol na bieleho koňa a pobral sa s Boš-kubunom.
Idú oni, idú, až napokon zočili v diaľke chánsku osadu. Vtom emči začal mrmlať, mumlať, na pery mu vystúpila biela pena.
„Ihneď sa všetko dozviem!" kričí. „Hneď všetko odhalím. Hneď a zaraz dvihnem chána a chánku zo zeme!"
Boš-kubun ho počúva a myslí si:
Čo ak je emči naozaj všemohúci? Musím to zistiť. I povie si tichým hlasom:
„Prilep sa, emči, k zemi, vedno so svojím bielym koňom."
Len čo to vyslovil, už sa emči prilepil ku koňovi a kôň k zemi. Vyľakal sa emči, kričí načisto zmeneným hlasom:
„Hej, kubun, stiahni ma z koňa! Som prilepený ako váš chán!"
Boš-kubun pomáha emči z koňa a ledva pritom utajuje smiech.
„Nie," hovorí, „nemôžem vám ja pomôcť, premúdry a preslávny emči."
„Tak bež chytro do vašej osady a zavolaj ľudí, nech ma stiahnu z koňa!" narieka emči.
Prihnal sa Boš-kubun na svojom čiernom býčkovi k chánskej jurte.
„Kde je emči?" spytujú sa ho.
„Tamto neďaleko. Ibaže sa mu prihodilo nešťastie: prilepil sa k zemi," odpovedá Boš-kubun. „Poslal ma k vám s prosbou, aby ste mu
prišli na pomoc!"
Rozbehli sa chánski úradníci aj náčelníci a chcú stiahnuť emči z koňa. Ťahajú ho, mykajú, všetko márne. Emči ani čo by bol
zrástol so svojím koňom.
„Akú pomoc radíš pre nášho chána, múdry emči?" spytujú sa hodnostári a náčelníci.
„Čo ma po vašom chánovi!" kričí emči. „Veď vidíte, že ani sám sebe neviem pomôcť!"
Vrátili sa hodnostári a náčelníci k chánovi a oznámili mu, že i sám emči sa prilepil k zemi. Chán sa už od strachu a zlosti ide z
rozumu pominúť.
„Robte, čo chcete, len ma zdvihnite zo zeme!"
Tu chánski úradníci, hodnostári a náčelníci poznove zvolali veľké zhromaždenie, poradili sa so staršími a napokon vravia:
„Treba vyhlásiť, že kto vytrhne chána a chánku z tohto nešťastia, dostane za ženu ich dcéru a polovicu ich bohatstva."
Spýtali sa chána, či pristáva, a on až tak kvíli:
„Pristávam na všetko!"
Vyhlásili to po celej krajine, ale nikto sa na úlohu nepodobral. Vyhlásili to druhý raz, zasa sa len nikto nepodobral. Vyhlásili to aj
tretí raz - a tu vystúpil Boš-kubun:
„Nie som ani udgun-be, ani emči," hovorí, „ale pokúsim sa o to. Len či chán dodrží svoje slovo?"
A chán vraví:
„Priveďte sem moju najmladšiu dcéru!"
Urobili podľa jeho rozkazu. Nato Boš-kubun riekne:
„Chán a chánka, vstaňte!"
Chán a chánka ihneď vstali zo zeme. Pozrie chán na Boš-kubuna a zavreští.
„Veď je to ten istý naničhodný otrhanec, ktorého som ja za opovážlivosť dal na smrť zbiť a na holú step vyhodiť, aby tam zdochol
od hladu. Ako to, že sa tu zjavil! Podľa všetkého ho zbili prislabo! Hej, sluhovia, chyťte ho a odtnite mu ruky aj nohy!"
Chánski sluhovia sa už-už chceli vrhnúť na Boš-kubuna, ale ten práve vtedy zvolal:
„Prilepte sa k zemi, chán i chánka! Prilepte sa k zemi, chánski sluhovia!"
Ledva to vyslovil, už boli všetci na zemi, ani čo by k nej prirástli.
A Boš-kubun s najmladšou chánskou dcérou vysadli na čierneho býčka. Šibol Boš-kubun býčka po lopatkách, býček sa naježil. Šibol
ho po kopytách, býček zavrtel chvostom. Šibol ho po chrbte, a býček sa pustil do takého behu, že by ani sám seba nedohonil. Odniesol býček
Boš-kubuna a dievčinu ďaleko-preďaleko. Tam si oni žili, veselo a šťastne nažívali.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta