Sedem bratov vlkov

Sedem bratov vlkov (Rozprávka)
STALO SA TO V ALTAJSKÝCH HORÁCH. Sedem bratov vlkov sa raz v noci priblížilo k stádu koní. Popredku vlk-predniak, najstarší a najmúdrejší, a ostatní za ním.

Stádo sa pasie na voľnej tráve. Zastavili sa vlci obďaleč a predniak si obzerá kone, ktorého vybrať. Padol mu do oka kôň najchudší z chudých, najstarší zo starých, najvycivenejší z vycivených. Zuby vylámané, kopytá zodraté, brucho mu visí ani vrece. No má ten kôň znamenie tátoša, nepochybne býval kedysi bohatierskym koňom.

I rozhodol sa múdry predniak: najsamprv treba zožrať tohto koňa, lebo je zo všetkých najnebezpečnejší.

Vedľa neho sa pásli v stáde dvojročné i trojročné tučné žrebce. Vlkom od hladu až tak oči blčia. Vravia predniakovi:

„Chyťme tamtoho tučného peja, je vysoký, vypasený a vedie celé stádo."

Predniak im vraví:

„Najsamprv by sme mali zožrať toho chudého starého, a až potom vypaseného vodcu stáda."

„Nedobre nám radíš, starý múdry brat. Keď už jesť, tak poriadne. Vieš, odkedy sme nemali nič v pysku? Priveľmi si ostarel a nerozumieš sa už do vlčích vecí. Veď by sa nám koniari vysmiali! Všetci ľudia by o nás vraveli, že sme vlci bojazliví a slabí. Že sme si nevládali chytiť tučného mladého koňa. Nie veru! Pôjdeme aj bez teba a chytíme si koňa, na ktorého máme chuť!"

Rozbehli sa šiesti vlci a napadli najtučnejšieho, vypaseného, chutného koňa. Starý vlk-predniak poodišiel stranou a začal ťahavo, žalostne vyť.

Keď sa už noc prevalila cez polnoc, priblížil sa k bratom a riekol ticho:

„Zabili ste riadneho koňa. Iste ste sa dosýta najedli chutného mäsa."

Vlci mlčia. Ani len toľko nepovedia: Veď si, bratku, zajedz aj ty!

Starý vlk dlho chodil okolo mäsa, oňuchával ho, ovoniaval. Až keď ostatní vlci zadriemali po dobrej večeri, vzal si aj on kúsok.

Sýti vlci sa čoskoro zobudili a vravia:

„Jesť sa nám už nežiada, ale hádam len to mäso tu nenecháme!"

A znova sa pustili jesť, až kým všetko nepojedli.

Potom začali vystrájať na tráve, krbáľali sa, kotrmelce prevaľovali.

Na úsvite pricválali koniari, menili kone pod sedlom. Jeden z nich si osedlal toho starého vyciveného koňa so znamením tátoša.

Vtom koniari zbadali vlkov, vytrhli korbáče a pustili sa s krikom za nimi.

Bratia-vlci sa rozbehli za kopec. Koniari zaostávali, iba jeden kôň sa vlkom vyrovnal.

Vlk-predniak si myslí:

Tento kôň je veľmi bystrý, treba ho zaviesť na kamenistú zem. Tam si rozbije kopytá.

A zamieril so svorkou na kamenistú zem. Tam si kôň naozaj rozbil kopytá a zaostal.

No vtedy sa už približoval k vlkom druhý jazdec. Vlk-predniak sa obzrel a myslí si:

Tento kôň mal matku bystronohú kobylu, ten si kopytá nerozbije.

A vykríkol na bratov-vlkov:

„Obráťme sa a bežme proti vetru!"

Vedel, že sa proti vetru beží oveľa ťažšie a že kôň naisto zaostane.

Rozbehli sa proti vetru a kôň naozaj čoskoro zaostal.

Blížilo sa už poludnie, keď vlk-predniak zbadal, že ich doháňa ďalší kôň, a to bol ten istý starý vycivený kôň so znamením tátoša.

Vykríkol na svojich bratov:

„Bežme hore vrchom až na samý končiar! Jedine tak sa zachránime!"

A rozbehol sa z celej sily hore strminou. Lenže ostatní bratia-vlci nevládali, lebo pojedli priveľa mäsa. Koniar na starom chudom koni už jedného z nich dohonil a bachol ťažkým korbáčom po širokom čele. Ostali už vlci len šiesti. A koniar dohonil ďalšieho a znova bachol korbáčom...

Na končiar dobehol iba vlk-predniak.

Kôň nemohol bežať hore strmým vrchom a vrátil sa.

Ľahol si vlk-predniak odpočinúť. Leží, ustaté laby si oblizuje a myslí si:

Večná škoda, že ma moji bratia nepočúvli, mňa, starého vlka.