Zóny pre každého študenta

Hovoriace peniaze

Hovoriace peniaze (Rozprávka)
V JEDNOM KIŠLAKU ŽIL STARÝ žgrloš. Chodil v otrhanom chaláte, žena a deti pri ňom napoly hladovali a ani on sám sa nikdy dosýta nenajedol, len aby nahonobil čo najviac peňazí. Tak starec nažgrlošil za krčah zlatiakov a za krčah strieborniakov a zakopal ich pod plotom vedľa svojho domu.

Prišiel však neúrodný rok a starec sa musel rozpamätať na schované peniaze.

Vzal lopatu, že krčahy vykope. Vytiahol krčah so zlatiakmi, chce ho otvoriť, a vtom počuje hlas:

„Nedotýkaj sa, tie peniaze patria Kurbanovi!"

„No toto!" začudoval sa žgrloš. Zapchal hrdlo zlatého krčaha a začal odkopávať krčah so strieborniakmi. Už ho aj vytiahol a chcel otvoriť, keď sa poznove ozvalo:

„Nedotýkaj sa, tie peniaze patria Kurbanovi!"

„Čo to má znamenať?" vykríkol žgrloš a chytro zapchal aj hrdlo strieborného krčaha. „Vari nie ja som nahonobil tie peniaze? A teraz majú odrazu patriť akémusi Kurbanovi? Nuž to veru nie!"

Poznove zakopal oba krčahy do zeme, sadol si pod plot a rozmýšľa:

Moje vlastné peniaze chcú odrazu patriť akémusi Kurbanovi! Akurát v našej ulici býva zlatník Kurban. Teda sa moje peniaze chcú dostať k nemu? Lenže nahonobil som ich ja, a tak ja veru nedopustím, aby ich dostal ktosi druhý!

Bežal starec do kôlne, vzal povraz i sekeru, vysadol na osla a pobral sa do hory. Tam v borievkovom háji zoťal strom, vysekal z neho dva kláty, naložil na osla a vrátil sa domov. Doma kláty vydlabal, vykopal krčah so zlatiakmi a vsypal do jedného kláta. Vykopal krčah so strieborniakmi a vsypal do druhého kláta. Potom kláty dobre uzavrel, aby sa nedalo nič poznať, naložil ich na osla, odviezol k rieke a hodil do vody.

„Tak, teraz sa uvidí, ako budete patriť svojmu Kurbanovi!"
Celú noc potom žgrloš nemohol ani len okom klipnúť, jednostaj si trápil hlavu:

Veď som ja len vykonal! Skupánil som, honobil, a teraz som peniaze vlastnými rukami dolu vodou pustil!

Len čo sa začalo brieždiť, obul si čižmy a rozbehol sa po brehu rieky hľadať svoje kláty s peniazmi. Ako v horúčke sliedil očami po tomto i tamtom brehu, či sa dakde nezachytili, či na niečom neuviazli. Ale nikde ich nebolo.

Bez oddychu bežal ďalej a ďalej dolu prúdom, vyzeral svoje kláty, no všetko márne. Napokon došiel do susedného mesta.

V tom meste žil baj Kasym. Mal ustavične na brehu rieky dvoch sluhov, ktorí od rána do večera inšie nerobili, len vyťahovali z vody drevo a raždie, čo plávalo po rieke. Večer naložili všetko na osla a zaviezli baj ovi do dvora.

Raz sluhovia zočili na vode borievkové kláty a vytiahli ich. A býval v tom meste aj chudobný kováč Kurban. Kupoval od baja drevo, ale veru často nemal čím zaplatiť, takže bol uňho zadlžený.

V ten deň, keď bajovi sluhovia doviezli borievkové kláty, zavolal Kasym kováča a vraví mu:

„Ak nemôžeš dlh zaplatiť, tak si ho odrob. Choď na môj dvor, naber si tam dreva a napáľ mi z neho uhlia."

Vyšiel Kurban na bajov dvor a tam mu samé prvé padli do očí tie borievkové kláty.

„To bude uhlie!" hovorí. „Najlepšie uhlie sa napáli z borievkového dreva."

Naložil drevo na arbu, pobral sa do svojej vyhne a zhodil náklad pred ohnišťom. Teraz bolo treba pokálať drevo na polená a napáliť z neho uhlia.

„Začnem od borievky," povedal si Kurban a zaťal sekerou. Klát sa rozvalil napoly a vysypali sa z neho strieborniaky.

„Hybaj sem, žena!" zavolal polohlasne Kurban, „a dones aj misku."

Kováčova žena pribehla s veľkou miskou, zočila rozsypané peniaze a začala ich zbierať. Bolo ich za pol misky.

„Zanes peniaze do izby a schovaj," vraví kováč. „Teraz už budeme môcť vyplatiť baja a zbaviť sa dlžôb!"

Natešený Kurban zaťal sekerou do druhého kláta a nevládal zadržať výkrik.

„Žena, poď chytro sem! A dones ešte jednu misku!"

„Osud sa nad nami zmiloval, teraz už budú naše deti aj sýte, aj zaoblečené," vraví kováč a rýchlo zhŕňa zlatiaky do druhej misky.

„Hneď zajtra vyplatím baja," teší sa Kurban, „a potom pôjdem na bazár.

Nakúpim ryže, masti, baraniny aj maškŕt pre deti, kúpim pre všetkých nové chaláty aj kapce, a čo najhlavnejšie - zadovážim si nové kladivo i nákovu a opravím našu starú vyhňu. Tak sa pekne pozbierame. A možnože nám to vystačí až nadosmrti."

Prešlo niekoľko dní. A tu raz večer prikvitol do toho mesta žgrloš hľadajúci svoje peniaze. Hneď na kraji mesta sa spýtal prvého človeka, čo mu prišiel do cesty:

„Poradil by si mi, kde sa tu dá prenocovať?"

„Zaklop na ktorékoľvek dvere, pocestného všade pritúlia."

Žgrloš zabúchal na dvere:

„Salam alejkum! Nedali by ste mi prenocovať?" spýtal sa kováča Kurbana, ktorý mu otvoril.

„Len vojdi, budeš naším hosťom," odvetil mu Kurban.

Zaviedol hosťa do izby a prikázal žene, aby ho počastovala.

„Dovoľ, aby som sa ťa spýtal, odkiaľ ideš a kde sa uberáš?" spýtal sa

Kurban hosťa pri večeri.

„Hanbím sa aj povedať, čo sa mi prihodilo," vraví starec. „Ale vidím, že si dobrý človek, nuž ti zverím svoju tajnosť..."

A porozprával mu všetko, čo my už vieme.

Kurbana to ohromilo. Sedel mlčky s ovesenou hlavou.

Keď už hosť zaspal, vošiel kováč do druhej izby, kde spala žena s deťmi, a vraví jej pošepky:

„Našiel sa majiteľ tých peňazí, musíme mu ich vrátiť. Ale spravme to tak, aby nezbadal, že sme z nich už minuli. Ako by sa to dalo?"

Žena hneď vedela:

„Zamiesim cesto a zavčas rána upečiem dva veľké osúchy. Do jedného zapečiem zlatiaky a do druhého strieborniaky. Keď bude pocestný odchodiť, dám mu

osúchy na cestu. Tak sa peniaze vrátia zasa k nemu."

Po raňajkách sa starec zberal ďalej.

„Vezmi si na cestu tieto dva osúchy," vraví mu kováč. „Keď vyhladneš, budeš si mať čo zahryznúť."

Starec si vzal osúchy, tri razy každý pobozkal a priložil si ho k očiam, potom ich zakrútil do šatky a uviazal okolo pása.

„Ďakujem ti za pohostinnosť. Rozhodol som sa, že sa už vrátim domov. Nemôžem predsa bežať opreteky s bystrou riekou!" povedal starec a vyšiel z kováčovho dvora.

Bol už na kraji mesta, keď mu odrazu praskla čižma. Vyhľadal obuvníka a vraví mu:

„Pozri, majster, praskla mi čižma, a nemám u seba peniaze. Neopravil by si mi ju za tento osúch?"

„Dobre, bude to teda za osúch," vraví obuvník. „Daj čižmu."

Starec si stiahol čižmu, podal ju obuvníkovi a rozkrúca šatku s osúchmi.

Obuvník vtiahol do ihly dratvu a berie šidlo, že ho zatlčie do čižmy. No šidlo puk! Zlomilo sa. Majster vzal druhé šidlo, aj to sa zlomilo. Tak polámal jedno za druhým štyri šidlá, a čižmu ešte stále neopravil.

„Čo je to za čižma?" vykríkol. „Nikdy sa mi šidlo nezlomilo, a tu odrazu štyri jedno za druhým! Nemám viac šidiel, musím zabehnúť ku kováčovi. A ty si tu zatiaľ posed."

Obuvník vzal polámané šidlá a chcel už ísť. Vtom si spomenul:

„Nemám peniaze, dnes som ešte nezarobil, tak dám majstrovi za prácu tvoj osúch."

„Ak by jeden nestačil," vraví starec, „vezmi aj tento druhý."

A podal obuvníkovi aj druhý osúch.

Vopchal obuvník osúchy pod pazuchu a pobral sa ku kováčovi Kurbanovi. A Kurban mu spravil štyri nové šidlá.

„Nemaj mi za zlé, majster, prosím ťa, že ti nezaplatím peniazmi, dnes som ešte nezarobil," vraví obuvník. „Zaplatím ti týmito osúchmi, ktoré som popredku dostal za robotu."

Obuvník dal kováčovi osúchy a ponáhľal sa k svojmu zákazníkovi.

Večer dáva kováč žene zarobené osúchy, a tu ona vykríkne:

„Nuž veď sú to tie moje!" A rozlomila ich.

Z jedného osúcha sa vysypali zlatiaky a z druhého strieborniaky.

„Ojojój! Čo už teraz? Nechcem sa ulakomiť na cudzí majetok!" zvolal skľúčený Kurban.

„Ale kde nájdeš toho starca? Dávno odišiel z mesta a my ani nevieme, ktorou stranou," povedala kováčka. „Podľa všetkého ty si ten Kurban, ku ktorému sa peniaze chceli dostať. Preto od teba neodišli."
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10066-hovoriace-peniaze/