Kto bol najväčší?

Kto bol najväčší? (Rozprávka)
ZA DÁVNYCH-PRADÁVNYCH ČIAS žili v jednom aule traja bratia. Nemali nijaký majetok, iba jedného strakavého býka. Raz si bratia povedali, že sa rozdelia, budú žiť každý osve. Lenže ako si rozdeliť býka? Najlepšie by bolo predať ho, ibaže na celom okolí nebolo takého boháča, ktorý by mohol ich býka kúpiť. Uvažovali aj o tom, že býka zabijú a rozdelia si mäso. Lenže to im zas bolo ľúto. A nechať býka len tak voľaktorému spomedzi seba, to sa im tiež nevidelo.

Dohodli sa teda, že pôjdu k múdremu sudcovi.

„Urobíme, ako nám on poradí," povedali si.

Pobrali sa bratia s býkom k sudcovi do vzdialeného aulu. Najstarší brat šiel býkovi popri hlave, prostredný popri boku a najmladší ho poháňal zozadu.

Na svite ich dohonil jazdec na koni. Pozdravil najmladšieho brata a spýtal sa ho:

„Kde ženieš toho býka?"

Najmladší mu všetko rozpovedal a doložil:

„Ženieme teda nášho býka k múdremu sudcovi a urobíme, ako nám on poradí."

A keď sa s ním jazdec lúčil, poprosil ho:

„Až docválaš k môjmu prostrednému bratovi, čo kráča nášmu býkovi popri boku, pozdrav ho odo mňa a povedz mu, aby tuhšie býka poháňal. Veľmi by som bol rád, keby sme sa k sudcovi dostali ešte pred zotmením."

„Dobre," riekol jazdec a odcvalal.

Na poludnie dohonil prostredného brata, ktorý kráčal popri boku strakavého býka.

Pozdravil sa s ním a hovorí:

„Tvoj najmladší brat ťa pekne pozdravuje a prosí ťa, aby si tuhšie býka poháňal, lebo inak neprídete na miesto pred zotmením."

Prostredný brat sa jazdcovi poďakoval a prosí ho:

„Až docválaš k hlave nášho býka, odovzdaj, prosím ťa, pozdrav môjmu najstaršiemu bratovi a popros ho, aby sa poponáhľal a tuhšie hnal býka. Veľmi by som už chcel byť u toho múdreho sudcu."

Jazdec cválal ďalej. Na súmraku pricválal k býkovej hlave a odovzdal najstaršiemu bratovi pozdrav a prosbu oboch mladších bratov.

„Nič sa už nedá robiť," vraví najstarší, „noc je tu. Musíme prenocovať v stepi."

Jazdec sa s ním rozlúčil a cválal si svojou cestou.

Bratia prenocovali v stepí a ráno sa pobrali s býkom ďalej.

No tu sa na nich dovalilo nešťastie: z výšky sa spustil obrovský orol, zaťal pazúry býkovi do chrbta, zdvihol sa s ním až pod oblaky a uletel.

Bratia sa zišli dovedna, požialili, pohorekovali a s prázdnymi rukami sa vrátili domov.

Orol za ten čas lietal s býkom popod samu oblohu. Čoskoro však zočil na pastvisku kŕdeľ kôz a medzi nimi capa s obrovskými rohmi.

Spustil sa orol dolu, sadol si capovi na rohy a začal toho býka trhať a kosti z neho okolo seba rozhadzovať. Práve vtedy sa spustil lejak. Pastier aj so svojím kozím kŕdľom sa skryli pred dažďom pod bradu toho capa.

Vtom pastiera zabolelo ľavé oko.

Iste mi doň spadla nejaká smeť, pomyslel si.

Večer dohnal kozy do aulu. Oko ho bolelo čoraz väčšmi.

„Zavolajte mi chytro lekárov," kričal. „Nech poplávajú v mojom oku na štyridsiatich loďkách a nájdu tú smeť! Inak sa zbláznim od bolesti!"

Doviedli ľudia štyridsiatich lekárov a vravia im:

„Plávajte v oku nášho pastiera. Nájdite tam smeť a zbavte ho bolesti. Ale oku aby ste neublížili!"

Plávalo štyridsať lekárov na štyridsiatich loďkách v pastierovom oku, až kým nenašli tú smeť. Vysvitlo, že je to býčia lopatka. Spadla mu do oka práve vtedy, keď sa skrýval pred lejakom pod capovou bradou.

Potom už oko prestalo bolieť. Lekári sa vrátili domov a býčiu lopatku zahodili ďaleko od aulu.

Zakrátko nato kočovali po tých miestach akísi ľudia.

Blížila sa noc. Starší sa poradili medzi sebou a rozhodli sa utáboriť, rozložiť vatru.

„Toto slanisko je na nocľah najpohodlnejšie a najbezpečnejšie," hovorili.

Keď sa už utáborili a zberali sa spať, odrazu sa zem pod nimi zaknísala, zatriasla.

Ľudia sa vyľakali. Hneď a zaraz pohádzali svoje veci na arby, zapriahli kone a utekali preč.

Zastavili sa až ráno, keď sa trošku spamätali z nočného strachu. Starci poslali štyridsať džigitov na miesto zemetrasenia, aby zistili, čo sa tam stalo.

Džigiti pricválali na to miesto a videli, že večer pokladali za slanisko obrovskú býčiu kosť - lopatku. Tú kosť ešte aj teraz obhrýzala líška.

„Vidíte, prečo sa pod nami triasla zem!" vraveli si džigiti.

Zadelili na líšku z štyridsiatich lukov a zabili ju.

Potom všetci štyridsiati začali z nej sťahovať kožu. No stiahli ju iba z jedného boka, lebo čo ako sa namáhali, nevládali líšku prevrátiť na druhý bok.

Prídu džigiti naspäť k starcom a všetko im rozprávajú. A starci dumajú a hútajú, čo by mali spraviť. Tu pristúpi k nim mladá žena s dieťaťom pri prsiach a vraví:

„Darujte mi tú líščiu kožu, čo doniesli džigiti. Ušijem z nej čiapku pre svoje dieťa.

„Dobre," povedali starci, „môžeš si ju vziať."

Žena odmerala hlavu svojho dieťaťa a začala vykrajovať čiapku. Kožky však bolo málo, stačila iba na pol čiapky. Tu žena poznove prišla k starcom a vraví:

„Dajte mi, prosím vás, aj druhú polovicu kožky."
Tu sa štyridsať džigitov muselo priznať, že nevládali líšku prevrátiť, a preto jej stiahli kožku len z jedného boka.

„Ak ti táto polovica na čiapku nestačí, choď si druhú polovicu sama stiahnuť."

Žena vzala so sebou svoje dieťa a pobrala sa k líške. Bez námahy ju prevrátila na druhý bok, stiahla kožu a z oboch polovičiek ušila čiapku pre svoje dieťa.

Teraz sa vás spytujem: kto z nich bol najväčší? Azda býk, ktorému od chvosta po hlavu cválal jazdec celý jeden deň? Alebo orol, ktorý vyniesol toho býka až pod oblohu? Alebo cap, ktorému orol sedel na rohoch a trhal pritom býka? Alebo pastier, ktorému plávalo v oku štyridsať lekárov na štyridsiatich loďkách? Alebo líška, ktorá rozhrýzla býčiu lopatku a vyľakala kočujúcich ľudí? Alebo azda žena, ktorá mala také obrovské dieťa?

Porozmýšľajte, dobre porozmýšľajte a potom odpovedzte.