Dievka a čierny had

Dievka a čierny had (Rozprávka)
STARÍ ĽUDIA ROZPRÁVAJÚ, že počuli ešte od svojich pradedov a pramaterí, kde sa vraj vzala na svete kukučka, chrobák-roháč a vážka.

Žili kedysi za dávnych čias starec a starena a mali tri dcéry. Dievky sa chodievali kúpať na rieku. Raz dve staršie vybehli z vody skôr, obliekli sa a odišli domov. Keď potom najmladšia vyšla na breh, zočila na svojom odeve veľkého čierneho hada. Naľakala sa dievka, zaplakala. A tu sa jej had prihovorí ľudským hlasom:

„Sľúb mi, že ma prídeš navštíviť, a ja ti šaty vrátim."

Čo mala dievka robiť? Veď len nepôjde domov nahá!

„No tak dobre," hovorí, „prídem ťa navštíviť, len mi povedz, kde bývaš a ako ťa nájdem."

„Príď na toto isté miesto a zavolaj ticho: Jaku, Jaku, ukáž sa!"

Had dopovedal a odplazil sa do vody. A dievka sa chytro obliekla a bežala domov.

Podvečer, keď sa už zmrákalo, vystihla chvíľu a pribehla na breh, na to isté miesto, kde sa bola kúpala. Zavolala tichučko:

„Jaku, Jaku, ukáž sa!"

V tom okamihu sa voda zavlnila a na breh vyplával had.

„Poď za mnou a nič sa neboj," riekol jej a znova sa ponoril do vody.

Sotva dievka vkročila do rieky, našla sa v priestrannej suchej
chodbe. Obzerá sa okolo seba, nikde ani duše. Vtom sa pred ňou otvoria dvere a ona vstúpi do jasnej, bohato zariadenej svetlice. Na dlážke i laviciach drahé koberce, na stole damaškový obrus, na obruse strieborný riad plný rozličných jedál.

Stojí dievka prostred svetlice, neopováži sa z nohy na nohu prestúpiť.

A tu zaznie z druhej izby:

„Sadni si za stôl, krásna dievčina, najedz a napi sa, koľko ti chutí."

Prisadla si dievka k stolu, len tak placho, na krajíček, a okúsila jedno-druhé... Skvelé jedlá to boli, také ešte v živote nejedia.

Odrazu svetlo zhaslo a nastala tma-tmúca, mohla ju nožom krájať. A tu dievka zbadala, že si ktosi sadol vedľa nej.

Nevidela celkom nič, ale domyslela sa, že to akiste bude on, čierny had. Od strachu jej naskočili po celom tele zimomriavky.

„Neboj sa, krásna dievčina," počula hlas hneď vedľa seba. „Sadol som si k tebe, lebo sa ťa chcem čosi spýtať: Povedz, nevydala by si sa za mňa? Ak sa za mňa vydáš, ukážem sa ti v pravej podobe, ale ak nie, nikdy ma neuvidíš.

Odídeš si v pokoji domov a nik ti neublíži. Iba ja tu ostanem vo veľkom žiali. Zaľúbil som si ťa a veľmi som dúfal, že sa staneš mojou ženou."

Dievka je vo veľkom pomykove. Sedí a mlčí, nevie, čo odpovedať. Naozaj ma ten čierny hadisko pýta za ženu? myslí si. Za celý šíry svet nepôjdem za hada! Alebo to nie je had? Hlas má príjemný a láskavý. Tak kto je to?

A láskavý hlas pokračuje:

„Rozmysli si, krásna dievčina. Ja ťa do ničoho nenútim. Odpovedz, ako ti srdce káže."

„Vidí sa mi, že nie si had," prehovorila dievka. „Ale kto si teda?"

„Ak sľúbiš, že sa za mňa vydáš, všetko ti odhalím. Ale ak nie, načo by si mala vedieť, kto som?" povedal znova ten láskavý hlas.

Zamyslela sa dievka, vzdychla si a rečie akoby len sama pre seba:

„Možno mi to bolo súdené už pri narodení. A čo komu súdené, to ho neminie.

Nech je teda po tvojom. Sľubujem ti, že ti budem dobrou a vernou ženou."

Len čo to vyslovila, svetlica sa zajagala, ani čo by tam zasvietil najžiarivejší letný deň. Pozrie dievka vedľa seba a až tak zhíkne: sedí pri nej mládenec, taký statný a švárny, akého jakživ nevidela. Okolo srdca sa jej rozliala radosť.

„Už je tomu rok, čo takto žijem," rozhovoril sa mládenec. „Potrvá ešte päť rokov, kým sa pominie moja kliatba a ja sa budem môcť zbaviť hadej kože. Potom už ostanem navždy taký, ako ma vidíš teraz. Preveziem ťa odtiaľto do svojho cárstva a všetci, ktorí ma poznajú len ako hada, ma uvidia takého, akého ma teraz vidíš ty jediná. Ibaže nesmieš nikdy nikomu povedať, čo si sa odo mňa dozvedela, lebo by ma stihlo strašné nešťastie."

Dopovedal a podal dievke zlatý zásnubný prsteň i krásnu vyrezávanú truhličku.

„Je v nej tvoj svadobný odev. O tri dni príde po teba môj posol, čakaj ho oblečená v svadobnom rúchu. A teraz už choď domov a nezabudni, že musíš verne chrániť moje tajomstvo."

Svetlo zhaslo a dievka sa ani nenazdala, a bola zas na brehu.

Rodičia a staršie sestry práve večerali, keď vošla s truhličkou do izby.

Mať sa jej spytuje:

„Kde si bola, dcérka? Hľadali sme ťa po celej dedine."

Otec mlčal, ale sestry vyskočili spoza stola a hodili sa k truhličke.

„Čo je to? Kde si vzala tú krásnu truhličku?" rapotali jedna napred druhej.

„Chytro ju otvor, ukáž, čo je v nej."

Dievka otvorila vrchnák, oči jej zažiarili. A sestry stoja očarené, ani čo by vrástli do zeme. Aj otec s materou vyšli spoza stola a hľadia, ako dcéra vykladá jedno za druhým utešené kusy odevu: atlasový sarafán, brokátový živôtik so sobolím prámom, topánky so striebornými prackami, perlový náhrdelník. Na spodku truhličky bol mešec plný zlatých a strieborných peňazí. Dievka ho podala otcovi a materi:

„To je pozdrav od môjho ženícha."

A rozpovedala, ako sa stretla s hadom a ako ju on popýtal za ženu.

Keď to sestry počuli, spľasli rukami a zaochkali. A mať zaliali slzy.

„Vari by sa nenašiel pre teba ženích? Čo si si to zmyslela ísť za čierneho hada!"

A otec mlčal. Prehŕňal sa v peniazoch a sám v sebe si hútal:

Sú naozajstné. Môžem za ne postaviť nový dom, dať starším dcéram veno a ešte nám aj na horšie časy ostane.

Dcéra-nevesta sa rodičom hlboko poklonila a vraví:

„Nehrešte ma a nehnevajte sa. Ako vidieť, bol mi súdený takýto muž. O tri dni prídu po mňa a ja sa s vami rozlúčim. Už sa nedá nič robiť, sľúbila som sa mu."

A ukázala zlatý prsteň.

Na tretí deň ráno zazvonili pred domom zvončeky a trojka bujných koní v strieborných postrojoch zastala na dvore. Kočiš mal na hlave klobúk s pávími perami a oblečený bol v oprámovanom kaftane. Zišiel z kozlíka, vystúpil na pavlač a vraví:

„Prišiel som po nevestu. Je pripravená?"

„Je pripravená a čaká," hovorí otec.

V tej chvíli vyšla na pavlač nevesta, oblečená do skvostného odevu, a spolu s ňou i staršie sestry. Mať sa kúpe v slzách, ale sestry bežia chytro dolu a nakúkajú do oblôčikov koča. Na sedadle, skrútený do kolesa, ležal veľký čierny had. Sestry odskočili, schichotali sa.

„To je iste ženích!" šepoce prvá druhej.

„Za nijaké poklady sveta by som sa nevydala za takú obludu!" šepoce druhá prvej.

Najmladšia dcéra sa rozlúčila s rodičmi, zišla z pavlače, objala si sestry a vošla do koča. Kočiš vyskočil na kozlík a potiahol opraty. Kone zdupotali, zvončeky zazvonili a trojka sa čoskoro stratila z dohľadu.

Len čo had vliezol do vodného domu, premenil sa na mládenca, vysloveného krásavca.

Začali si oni dvaja spolu nažívať.

Minuli už tri roky a oni si žijú v láske a porozumení. Tešia sa jeden druhému a tešia sa svojim dvom deťom, synčekovi a dcérke. Sú šťastní. Iba keď si mladá žena spomenie na rodičovský dom, zacnie sa jej. V takej chvíli hovorí mužovi:

„Nože ma pusť, sokol môj jasný, otca-mať navštíviť. Veľmi sa mi žiada vidieť, ako sa majú. Sestry sa už iste povydávali. Chcela by som ta zájsť, pozrieť, ako si nažívajú."

„Nebudeme sa už dlho skrývať pred ľuďmi, žena moja," vraví muž. „Ešte niečo vyše roka, a budeme si už aj my nažívať ako všetci ostatní."

Ale mladá žena nevie vydržať. Znova a znova prosí muža, prehovára ho. Už iba tri týždne chýbajú do jeho vyslobodenia, a ona len modliká:

„Zajtra sú v našej dedine hody. U rodičov sa zíde všetka rodina. Dovoľ mi ísť aj s deťmi. Nech si starý otec a stará mať uvidia vnukov, nech sa potešia, aké máme podarené deti."

„Vydrž ešte tie tri týždne, potom sa už navždy zbavím hadej podoby a pôjdeme k vašim spolu. A takto sa môže aj nešťastie prihodiť."

„Akéže nešťastie! Poviem, že si chorý, ale že o tri týždne prídeme už všetci štyria."

„No tak si teda choď, keď si taká nedočkavá," povedal muž a ťažko si vzdychol.

Žena sa hneď začala chystať. Obliekla sa do sviatočných šiat, chlapčeka a dievčatko vystrojila ani kráľovniatka. Len čo vykročili z chodieb, ocitli sa na známom brehu a tam ich už čakala trojka. Nasadli do koča, kočiš zahvizdol, skríkol, a už sa kone rozbehli, zvončeky zazvonili. Hneď a zaraz boli pri novom priestrannom dome s maľovanými okenicami, ktorý otec postavil na mieste starého domu.

V dome začuli zvončeky, zbadali koč, hneď sa všetka rodina vyrojila von, otec, mať, obidve sestry s mužmi, aj ostatní príbuzní. Najmladšia dcéra vystúpila s deťmi z koča a trojka sa hneď stratila, akoby tam ani nebola bývala.

Mať a sestry objímajú mladú ženu i jej deti. Achkajú a ochkajú nad ich krásnym odevom. Chlapčeka a dievčatko schmatli do náručia a bežia s nimi do dómu. Tam ich začnú častovať, otázkami obsýpať.

„Čože si sa dosiaľ neukázala, deti nám nedoviezla?" dohovára jej najstaršia sestra.

Otec a mať sa nevedia vnúčat nasýtiť, láskajú a tešia sa s nimi. A prostredná sestra jednostaj len skvostné šaty obdivuje.

„Takúto krásu som ani vo sne nevidela! Lenže aj cez zlato sa lejú slzy," zavzdychala naoko. „Bohatý a hrbatý, akéže v tom šťastie!"

Ale v skutočnosti ide puknúť od závisti. Oči jej horia, ruky-nohy sa trasú.

Dáva si pozor, aby to nik nezbadal.

„Nenadarmo si sa ulakomila na bohatstvo, sestrička. Teraz sa aj s deťmi do hodvábov a zamatov obliekate, v koči navážate. Keby si nás aspoň na návštevu pozvala, aby sme videli, ako si tam bývaš. Idú chýry, že sa vaše komnaty aj kniežacím vyrovnajú. Toho bohatstva a peňazstva! A veď by sa aj tvojmu mužovi, nech je už akýkoľvek hrdý, patrilo zoznámiť s rodičmi, neopovrhovať nami!"

„Chorý je," vraví najmladšia sestra. „Len čo sa vystrábi, azda o jeden-tri týždne, prídeme vás navštíviť všetci štyria. Potom sa s ním zoznámite."

„Bývaš, ako sa vraví, vo vodnom paláci," pokračuje závistlivá sestra. „Tak keď sa teraz budeš s deťmi vracať, musíte sa azda do vody zamoriť?"

„Čo by sme sa zamárali!" odpovedá dôverčivo najmladšia. „Keď nadíde čas, prídem na breh a zavolám ticho: Jakú, Jakú, ukáž sa! - On hneď pripláva a na jediné jeho slovo sme doma. Dom máme priestranný, suchý a svetlý. Nežije sa nám v ňom o nič horšie ako na zemi."

Prostredná sestra-závistnica si všetko vypočula a v duši sa jej už rodila čierna myšlienka.

Celý deň prešiel pri rozhovore, častovaní a zhone. Neskoro večer, keď sa konečne uložili a tvrdo pospali, zobudila prostredná sestra muža a šepká mu:

„Nože vstaň! Sestra-hadia šľachtičná mi povedala, ako sa dá dostať do ich vodného paláca. Zapriahni koňa, vezmi ostrú sekeru a poďme, kým ostatní spia. Hlas mám podobný sestrinmu, zavolám hada a ty neotáľaj! Len čo vypláva, zatni sekerou. Nič sa neboj, had je had, nik ťa preňho nebude ťahať na zodpovednosť. A bohatstvo sa nám zíde, aj sestru s deťmi vyslobodíme z nevole."

„Čo ti to zišlo na um?" šepká jej muž na odpoveď. „Kde pôjdeme prostred noci! A čo ak ho ona ľúbi?"

„Čuš, daromník!" zasipela žena. „Sama ma pred večerom nahovárala, aby sme ju zbavili netvora. Peňazí má had toľko, že ich my a naše deti do smrti neminieme. Ak si toto dáme ujsť, viac sa nám už také nepritrafí. Budeme celý život biedu trieť. No vstaň chytro a rob, čo ti vravím! Potom ma budeš chváliť!"

Sedliak napokon počúvol ženine zlé slová. Tichučko, aby nikoho nezobudili, vstali z postele a vyšli na dvor, zapriahli koňa a zaviezli sa na breh rieky.

„Schovaj sa za voz a sekeru maj naporúdzi," šepkala žena.

V sestrinom odeve podišla prostredná sestra k vode a tichučko zavolala:

„Jaku, Jaku, ukáž sa!"

Netrvalo ani minútku, a voda sa zakolísala, ukázal sa had.

„Prečože sa vraciaš v noci?" hovorí. „Keby som bol vedel, tak ti pošlem koč."

„Deťom sa zacnelo po tebe, pýtali sa domov," zašepkala mu na odpoveď.

Vtedy už had priplával až k samému brehu. Vtom spoza voza vyskočil sedliak, rozohnal sa sekerou a odťal mu hlavu.

Prostredná sestra i jej muž sa potom brúzdali s drúkom po vode, hľadali vodný palác - nič však nenašli. Začínalo už svitať, nuž sa vrátili domov.

Vypriahli koňa a ticho si ľahli.

Na druhý deň podvečer sa najmladšia dcéra zberá aj s deťmi domov. Rozlúčila sa so všetkými a hovorí otcovi-materi:

„O tri týždne nás očakávajte aj s mužom. A teraz už ideme, odprevádzať nás netreba."

Chytila chlapčeka i dievčatko a šla s nimi na breh.

„Jaku, Jaku, ukáž sa!" zavolala. Márne. Zavolala druhý aj tretí raz. Márne. Voda sa ani nepohla.

Začala žena behať po brehu, a tu zbadá na piesku hadiu hlavu. Vlna ju vyplavila. Spľasla ona rukami a spadla ako mŕtva na zem. Či ležala dlho, nevedno. Prebrala sa na plač detí. Vyskočila na nohy a kričí:

„Ach, deti moje, sirôtky úbohé! Zabili vám otca! A to je všetko moja vina, lebo som neuchránila jeho tajomstvo. Teraz už ostaneme navždy zviazaní s touto riekou. Ty, synček môj, sa staň chrobákom -roháčom, a ty, dcérenka, vážkou! Tak budeme žiť pri rieke, jednostaj žialiť a nariekať!"

Ona sama sa premenila na kukučku, zakrúžila ponad vodu a clivo zaspievala, zakukala:

„Ja-kk-ú! Ja-kk-ú! Ja-kk-ú!"