Syre-Varda

Syre-Varda (Rozprávka)
ŽILI RAZ MUŽ A ŽENA A mali troch synov. Všetci traja boli zdraví, mocní a švárni, no žilo sa im biedne. Zeme mali iba kúsok a okrem toho ich stíhali všelijaké nešťastia: raz bola zlá úroda pre sucho, inokedy ju zbil ľadovec, alebo zas prišiel mor na dobytok.

Synovia narástli a pomáhajú otcovi pri robote. Lopotia sa od rána do noci, až sa z nich pot cícerkom leje, a predsa ničoho nemajú.

„Len pozrite!" vravia susedia. „Mládenci ani duby, a nevládzu sa uživiť! Taká hanba! Prečo radšej neodídu dakde do služby! Azda by tam mali viacej šťastia."

Zahanbili sa synovia. Idú k otcovi-materi a vravia im:

„Pustite nás z domu, otec a mamka! Pôjdeme si dakde do sveta šťastie hľadať."

Zarmútili sa otec i mať, zahorekovali:

„Kdeže pôjdete, synovia naši! A na koho nás tu na staré kolená zanecháte?

Ozval sa najstarší syn:

„Neplačte, otec a mamka, nesužujte sa! Nájdeme si dakde voľnú zem."

Prostredný vraví:

„Zasejeme obilie."

A najmladší doloží:

„A na vás, otec a mamka, nikdy nezabudneme. Na nohy sa postavíme, zbohatneme a budeme vás podporovať."

Naveľa-naveľa otec a mať pristali a pustili synov na novú zem.

Vypravili sa synovia na cestu. Pred odchodom zasadili pod oblok mladú vŕbu a vravia:

„Chráňte túto vŕbu, otec a mamka, polievajte ju. Kým bude zelená a svieža, aj my budeme zdraví. Ale ak začne vyschýnať, je s nami zle."

Odišli synovia a muž so ženou ostali sami.

Po istom čase, či už krátkom či dlhom, narodila sa, im dcéra, pekné a milé dievčatko. Rastie vŕba pod oblokmi, rastie aj dievčička v chalupe, jedna je krajšia ako druhá. Rodičia sa starajú o svoju dcéru, odev a obuv jej dávajú. A starajú sa aj o vŕbu, vodou ju polievajú, pred dobytkom chránia.

Vyrástlo dievča, už po dedine beháva, s kamarátkami sa hráva. Raz pribehlo domov s veľkým plačom. Mať sa spytuje:

„Čo plačeš, dcérenka, azda ti voľakto ublížil?"

„Ako nemám plakať! Všetky moje kamarátky majú starších bratov, len ja nie."

Osmutnela mať. A rozpovedala dcére o svojich troch synoch, ako zasadili pod oblokom vŕbu a odišli z biedy a nedostatku - hľadať voľnú zem.

„Odvtedy niet o nich ani chýru ani slychu," doložila ešte.

Obľúbila si sestra mladú vŕbu, začala sa o ňu starať: polieva ju, oberá z nej suché listy a niekedy si pod ňu sadne, pesničky spieva alebo niečo vyšíva.

Jedného dňa si všimla, že konáriky vŕby akosi vädnú, raz jeden, raz druhý.

To nie je dobré znamenie, myslí si. Možno sa niečo stalo mojim bratom tam v cudzom svete. Musím ich ísť pozrieť.

Ide ona k otcovi-materi a prosí, aby ju pustili navštíviť bratov. Starkí sa preľakli, odhovárajú ju.

„Kdeže by si šla, dcérenka! To je cesta dlhá a ťažká, ukonáš sa, nedôjdeš!

„Nebojte sa, dôjdem! Aj keď sa pritom ukonám, aspoň si rodných bratov uvidím!"

Otec a mať vidia, že sa dievča nedá odhovoriť, nuž napokon pristali.

Obliekla mať dcére bielu košeľu vyšitú červeným hodvábom, na košeľu jej nadela biely šušun, ozdobený zlatými trblietkami, vyšitý hodvábom a korálkami; opásala ju pásom z červeného plátna, do vrkoča zaplietla červenú stužku, na krk založila náhrdelník z jagavých peniažtekov a hlavu jej prikryla malinovou šatkou.

Plačky objala mať milovanú dcéru. Dve horúce slzy padli pritom dievčaťu na hruď.

„Dcérenka moja milá, dcérenka drahá!" vraví mať. „Tieto slzy ti budú na pomoci, ochránia ťa pred nešťastím, pred chorobou, aj pred každým zlom. Len na mňa, dcérka milá, nezabúdaj, ani keď budeš putovať, ani keď budeš oddychovať. Ja ťa tiež budem mať vo dne v noci na rozume."

Rozlúčila sa dievka s otcom i materou, vzala batôžtek s chlebom a pustila sa na ďalekú cestu - hľadať svojich bratov.

Nevedno, či šla dlho či krátko, či zašla ďaleko či neďaleko. Chytro sa to v rozprávke vraví, nie tak chytro sa robota spraví. Prešla dievka cez veľa dedín, preputovala šíre polia i husté, temné hory.

Vtom kľucká oproti nej striga Syre-Varda: strapatá, ufúľaná, o palici. Okolo seba sa obzerá, hlavou pokyvuje.

„Dobrý deň, dievčička. Kdeže ideš?"

„Som na dlhej ceste, starenka. Hľadám svojich starších bratov."

„Pridám sa k tebe. Dvom nám bude veselšie."

„Dobre."

Putuje dievka vedno so Syre-Vardou.

Idú, idú, až prišli k rieke.

Syre-Varda hovorí:

„Čo keby sme sa okúpali, dievčička, keď je taká spara?"

„Veru, okúpme sa," vraví dievka.

Vyšli na mierne naklonený pieskový briežok a zobliekajú sa. Dievka netušila zradu a vbehla do vody. Kúpe sa, vyskakuje, špľachoce a pritom si zakrýva hruď rukou, aby jej voda nezmyla materine slzy.

Syre-Varda zhodila na piesok svoje ufúľané staré zdrapy, zobula zodraté krpce a chytro sa oblieka do dievkinho krásneho odevu. Zočila to dievka a vraví:

„Prečo si obliekaš moje háby? Nedotýkaj sa ich!"

Syre-Varda jej na to:

„Ty si zas obleč moje! Tebe aj tie pristanú."

Vidí dievka, že je zle. Zaplakala a kričí:

„Jaj, mamička, mamka moja! Syre-Varda mi ukradla háby, do môjho krásneho odevu sa oblieka, moju šatku si zakladá!"

A tu bolo počuť matkin hlas:

„Hneď, hneď, dcérenka! Už aj ti bežím na pomoc! Nesiem si ťažkú palicu, zmlátim ňou Syre-Vardu!"

To sa ozvali z dievkinej hrude materinské slzy.

Zľakla sa Syre-Varda, zobliekla chytro dievkine háby a obliekla si svoje zdrapy, obula zodraté krpce.

Odela sa dievka do svojich krásnych šiat a ide ďalej. A Syre-Varda nič za ňou nezaostáva, hneď v pätách jej kráča.

„Akú ty máš zlostnú mať!" hovorí. „Ale hnevala sa zbytočne, veď to bol iba žart. A ako to, že ťa počula?"

„To sa ozvali jej slzy na mojej hrudi," vraví dievka. Začúchla Syre-Varda, nič viac nepovedala.

Išli, išli, nevedno či dlho či nedlho, no cesta ich poznove priviedla k rieke.

Brehy riečky sú zelené, voda studená a deň je horúci, dusný, slnce pečie.

Syre-Varda hovorí:

„Okúpme sa, dievčička! Ľahšie sa nám pôjde."

Veľmi rada by sa dievka okúpala, z horúčavy ochladila, od prachu umyla, lenže sa bojí: čo ak jej Syre-Varda ukradne háby? Syre-Varda sa dovtípila a vraví:

„Čo sa bojíš! Nevezmem ti ja tvoju parádu! Pôjdem do vody spolu s tebou."

Zobliekla sa prefíkaná striga a prvá vošla do vody.

Dievka nevydržala: vyzliekla si odev a tiež vošla do rieky. Kúpu sa a ona si prikrýva hruď rukou. Vtom k nej Syre-Varda priskočí a špliecha jej na hruď vodu.

Nestihla dievka vykríknuť, už jej Syre-Varda zmyla materinské slzy, vybehla z vody, schytila dievkine háby a oblieka si ich.

Zaplakala dievka, kričí na plné hrdlo:

„Jaj, mamička, mamka moja! Syre-Varda mi ukradla háby, do môjho krásneho odevu sa oblieka, moju šatku si zakladá!"

Lenže mať sa už neohlásila, nikto dievke neodpovedal.

Dlho tam nariekala, slzy jej však nepomohli. Vyšla z vody a prosí Syre-Vardu, aby jej vrátila háby. Ale Syre-Varda ani nepočúva. Čo mala dievka robiť? Obliekla si jej ufúľané staré zdrapy. Vyšla na cestu a tam ju už Syre-Varda vyčkáva.

Nabrala ona smoly a blata, rozmazáva to dievke po tvári a hovorí:

„Tvoja tvár nech je odteraz moja a moja tvár nech je tvoja!"

Omladla Syre-Varda, je z nej krásavica, a dievka je odrazu celá čierna a ostarená...

Idú ďalej. Syre-Varda hovorí:

„Keď prídeme k tvojim bratom, neopováž sa povedať, že si ich sestra - aj tak by ti neuverili. Ak im to predsa povieš, bude to tvoj koniec!"

Nevedno, či ešte šli dlho či nedlho, či zašli ďaleko či neďaleko. Chytro sa to v rozprávke vraví, nie tak chytro sa robota spraví. Napokon prišli do toho ďalekého kraja a našli dievkiných starších bratov. Syre-Varda im vraví:

„Som vaša sestra, drahí moji bratia. Prišla som vás pozrieť, vo vašom novom domove s vami pobudnúť."

Potešili sa bratia. Bozkávajú ju, objímajú, láskavými menami oslovujú. Potom pozrú na otrhanú, ufúľanú dievku a spytujú sa:

„A kto je to s tebou, sestrička? Koho si to priviedla!"

„Ale, to je jedna sirota, tulácka," vraví Syre-Varda. „Našla som ju v hore a uľútilo sa mi jej, tak som ju vzala so sebou. Pošlite ju do zadnej izby, nech sedí tam a tu sa neukazuje.

Poslali bratia svoju sestru do zadnej izby, ani len na ňu nepozreli, ani jej slovka nepovedali. A Syre-Vardu za stôl usadili, pirohmi hostili, pivom a medovinou napájali. A keď prišla noc, uložili ju do mäkkej postele na páperové vankúše.

Na druhý deň vstali bratia zavčasu, bol čas žatvy. Hovoria Syre-Varde:

„No, sestra naša milá, my ideme do poľa. A ty choď na holohumnicu a stráž tam zrno.

Mlátili sme včera raž na siatie, ale nestihli sme ju odpratať do sypárne. Daj pozor, aby nám ju vtáci neroznosili."

Išla Syre-Varda na holohumnicu, sadla si na kraj a iba keď začne zvolávať vrany a kavky a holuby a vrabce:

„Sem sa, vtáci, sem popriletujte! Rozhrabte zrno a pozobte ho, zavláčte slamou celé humno!"

Zleteli sa k nej kŕdle vtákov: kavky aj vrany aj havrany aj holuby. Prileteli ani čierne mračno a rozhrabujú raž, zobú ju, celú holohumnicu slamou zavláčili. A Syre-Varda sa pobrala do domu. Najedia sa, napila a ľahla si spať.

Prídu bratia podvečer z poľa a vidia na holohumnici takú spúšť ako ešte nikdy.

Najedovali sa a vravia Syre-Varde:

„Prečože si, sestra, tak zle strážila naše obilie?"

„A či sa to dá ustrážiť?" odvrkla Syre-Varda. „Celý deň som sa pri ňom lopotila, načisto som z toho umorená. Radšej pošlite strážiť otrhanú tuláčku, čo prišla so mnou!"

Na druhý deň kázali bratia svojej vlastnej sestre, aby strážila zrno, a oni odišli do poľa.

Sadla si dievka na kraj holohumnice a zaspievala pesničku. Zvolávala vrany, kavky, holuby aj vrabce. Prosila ich, aby pozbierali slamu z holohumnice. Aby poznášali na hŕbu namlátenú raž a prikryli ju slamou proti rose.

Vtáci ju počúvli. Pozlietali sa kavky aj vrany aj holuby aj havrany aj vrabce a čistia holohumnicu. Slamu znášajú na jedno miesto a obilie, zrnko po zrnku, na veľkú hŕbu. A potom prikryjú hŕbu čerstvou slamou.

Prídu bratia večer domov - nevedia humno ani spoznať. Všetko upratané, čisté, vyzametané. Obilie pekne na hŕbe a prikryté čerstvou slamou. Hovoria si medzi sebou:

„Veru je to čudné! Ktohovie, či nie táto dievka je naša sestra?

Vidíte, aká je starostlivá, pracovitá a - zbadali ste? Tvarou akoby sa ponášala na našu mamku. A tamtá je iba naničhodná daromnica!

Treba to všetko zistiť!"

Na druhý deň zasa poslali sestru strážiť raž. A sami si hovoria: „Vrátime sa potichučky, a veď už len dačo uvidíme a počujeme.

Už sa len dačo dozvieme!"

Príde dievka na holohumnicu, sadne si a spieva pesničku o otcovi-materi, o zelenej vŕbe, ktorú bratia pod oblokom zasadili. Aj o tom spieva, ako ju striga Syre-Varda oklamala, o háby okradla a sama sa na mladú krásavicu premenila.

Teraz už bratia všetko vedia! Bežia k dievke a hovoria:

„Prečo si nám to, sestrička, nepovedala?"

„Keď sa mi Syre-Varda zahrozila, že ma zabije."

Rozbehli sa bratia k podvodníci Syre-Varde. Vzali jej sestrine háby a prikázali obliecť jej vlastné zdrapy. Len čo si ich Syre-Varda obliekla, znova sa premenila na strašnú starenu.

Bratia ju priviazali o chvost divého koňa a ten ju odvliekol nevedno kde.

Pobudla sestra u svojich bratov a po čase sa domov zberá. Bratia zapriahli do voza pár koní, priviazali na duhu zvonec a celú duhu
červeným plátnom ovinuli. Voz naložili darmi a odprevadili sestru až domov, do rodného kraja, k otcovi a materi.