Sedemmíľové krpce

Sedemmíľové krpce (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN PASTIER. Čriedu mal veľkú, nebolo veru ľahké upásť ju. Hneď kravy vbehnú do raže či do ovsa, hneď zasa ovce zabŕdnu na trasovisko alebo sa zatúlajú v hore. Treba ich zavrátiť a zohnať dovedna. Načisto sa pri tom pastier umoril... Raz si pomyslel:

Čo keby som si uplietol sedemmíľové krpce?

Pustil sa do roboty. Nadral lipového lyka, obstaral si kočedyk, krúžok, na ktorom sa pletú krpce, a začal pliesť. Dlho sa trápil, kým uplietol tie krpce, no oplatilo sa. Krpce sa udali nie obyčajné, ale sedemmíľové. Spraví

v nich krok, a už je široké pole ďaleko za ním...

Ej, či mu už teraz bolo čriedu pásť! Jedna radosť!

Jedného horúceho dňa si pastier sadol na kopček, že si oddýchne a zaje chleba. Svoje sedemmíľové krpce si vyzul a položil vedľa seba. Príde k nemu akýsi pocestný, pozdraví sa, prisadne a vraví:

„Ako si poradíš s takou veľkou čriedou?"

Pastier sa zasmial:

„Celkom ľahko, lebo mám sedemmíľové krpce. Čo krok, to míľa!"

„A kdeže si ty našiel také krpce?" spytuje sa pocestný.

„Nenašiel som ich, ale som si ich uplietol," vraví pastier. „Po siedmich horách som zbieral na ne lyko a sedem nocí som ich plietol. Plietol som tak, ako iní nepletú. Tie krpce sa nikdy nezoderú a prenesú ma aj cez širokú rieku, aj cez hustú horu."

Počúva pocestný a pritom si myslí:

Ku kmotrovi je ďaleko a moje krpce sú už celkom zodraté, len ich do ohňa. A tento má krpce novučičké, a ešte k tomu sedemmíľové. Čo keby som mu ich ukradol?

Vyčkal, kým sa pastier neodvráti, zhodil chytro svoje zodraté krpce a obul si sedemmíľové... Zavŕzgali sedemmíľové krpce a už ho nesú cez pole a po ceste. V prvej chvíli ani nezbadal, že už prefrčal aj popri dedine, v ktorej býva jeho kmotor. Musel sa vrátiť. Aha, tu je dedina, tu kmotrov dvor. Lenže on sa nevie zastaviť! Sedemmíľové krpce nepostoja, len idú a idú. Zvrtol sa sedliak do kmotrových vrát a z rozbehu tak bachol do stĺpa, že sa mu až v očiach zaiskrilo... Spadol pred vrátami, nohy dohora. Ale ony mu aj v povetrí kráčajú!... Zbehli sa deti z celej dediny, obkolesili ho, dívajú sa a čudujú. A sedliak modliká:

„Deťúrence milé, pomôžte mi, vyzujte ma! Kúpim vám cukríkov!"

Hodili sa deti k nemu, chcú ho chytiť za nohy, ale kdeže! Nohy kráčajú a kráčajú, chvíľočku nepostoja... Dlho sa deti mocovali, kým mu z nich tie krpce stiahli. Sedliak si vydýchol, vstal a hovorí:

„Akiste nie sú v poriadku tieto sedemmíľové krpce. Alebo sa hádam treba najprv naučiť v nich chodiť? Dobre, že ste mi ich vyzuli, deti, inak ktovie kde by ma boli zaniesli."

A kde ste vzali také krpce, ujko?" spytujú sa deti.

Sedliak sa aj hanbí, no predsa povie:

„Tam, jednému pastierovi som ich vzal. A vidíte, teraz sa ich až bojím."

Zviazal sedliak krpce motúzom, prehodil si ich cez plece a vošiel do kmotrovho domu. A tam sa už dávno hostia poschádzali, vyobliekaní sedia za stolmi, jedia, pijú a pesničky vyspevujú.

Potešil sa kmotor novému hosťovi. Ale začudoval sa, keď videl, že je bosý.

„Prečože si ty prišiel na hostinu bosý?" spytuje sa.

Čo má sedliak povedať? Pravdu sa hanbí, nuž vykrúca, ako vie.

„Krpce sú mi primalé, tlačia ma..."

Položil ich pod lavicu a pustil sa s ostatnými jesť a piť, pesničky vyspevovať.

Sedel pri ňom akýsi hosť s ryšavou bradou. Pozrel na krpce a myslí si:

Akurát na moju nohu! - Nebadane zhodil z nôh svoje zodraté krpčeky a obul si tieto. Nie sú mu ani veľké, ani malé, práve najlepšie. Vstal, urobil krôčik - a už ho ani vo víchre vynieslo spoza stola. Nestihli hostia zhíknuť, ba ani okom mihnúť, už ryšavca nebolo. Počuli iba, ako prefrčal po schodoch a ako v tej rýchlosti buchol čelom do dverí...

Nesú ryšavca sedemmíľové krpce cez vráta a po ulici, až sa tak za ním prach kundolí... Vyľakané sliepky bŕkajú, husi sa hádžu do vody, deti odskakujú z cesty...

A ryšavec kričí na plné hrdlo:

„Jáj, pomôžte! Jáj, zastavte ma!"

Ale kdeže toho zastavíš!... Krpce ho nesú cez pole kamsi do hory... Ešte šťastie, že sa mu v ceste nadaril kôl z plota, toho sa chytil a spadol pri ňom horeznak. Nohy mu však v povetrí kráčajú a kráčajú! Dobehli hostia a horko-ťažko ryšavca vyzuli. On od strachu ani čo by zdrevenel, poriadne slovo nevie vypovedať. Len sa trasie ani osika a mrmle si popod nos:

„Tak mi treba... jojojooj, tak mi treba!"

Práve vtedy sa viezol cez dedinu kupec. Videl kopu ľudí, zastal a spytuje sa:

„Čo ste sa tu zbehli? Stalo sa niečo? Čo toľko tie krpce prezeráte? Je to dajaká nevídanosť?"

„A vari nie?" odpovedajú mu. „Krpce nie sú obyčajné, ale sedemmíľové. Tento sedliak si ich obul a za minútu koľko míľ zbehal!"

Kupcovi sa až tak oči rozhoreli.

„Čie sú to krpce? Komu patria?" spytuje sa. „Ja ich kúpim!"

Ale nikto sa k nim nepriznáva. Nemajú gazdu.

Kupec vraví:

„Keď sú teda ničie, tak si ich vezmem ja!"

Vzal si ich a pobral sa ďalej svojou cestou.

Ten kupec bol veľký chamtivec. Sluhu moril hladom, nedal mu ani vydýchnuť, nútil ho robiť za desiatich. Jednostaj naň pokrikoval: Nože sa zvŕtaj!

Chytrejšie rob! Poponáhľaj sa!

Vezie kupec sedemmíľové krpce a myslí si: Teraz môj sluha vykoná roboty aj za dvadsiatich! Len čo vošiel do dvora, už mu prikazuje:

„Obuj si tieto sedemmíľové krpce, aby si sa rýchlejšie v robote obracal! Namiešaj koňom krm, nanos vody, potom bež do hory po drevo a zober kapustu zo záhrady - rozumieš?"

„Rozumiem," vraví sluha, „čo by som nerozumel!"

A obúva si tie krpce. Nestihol ešte nohu zdvihnúť, už ho krpce nesú cez dvor a rovno do múčnej komory. Spadol sluha do veľkej múčnice. Nohy jednostaj kráčajú, múka sa dvíha ani biely oblak, nič sa nedá vidieť...

Pribehol kupec a nadáva sluhovi:

„Čo to robíš, naničhodník! Prečo mi rozhadzuješ múku!"

A sluha už ledva hlas vydáva: „Vytiahnite ma z múčnice! Jaj, chyťte ma za nohy! Jáj, zadusím sa!"

S krikom a nadávkami sa kupec zvalil na sluhu a stiahol mu z nôh krpce.

Mláti ho a kričí:

„Ty taký a taký, rýchlej chôdze si sa naľakal! Daromník naničhodný! Hádam mi nechceš nahovoriť, že sa v týchto krpcoch nedá chodiť!"

„Veru sa nedá!" vraví sluha.

„Ach, teda sa nedá! Nuž ja ťa to naučím! Pozri, sám si ich obujem!"

Obul si ich kupec, vstal, spravil krok - a už letí z komory ani vystrelená guľa... Chce sa chytiť voza na dvore, ale nestihol a frčí ďalej. Vrazil do maštaľnej steny, prekotil sa a spadol do koryta so svinskými pomyjami. Z koryta ho nesú krpce za vráta, cez mláku a cez priekopu a cez rieku... Zanieslo ho až do samej hory. Tam kupec vrazil do pňa a padol na chrbát.

Leží, nohy sa mu v povetrí mihajú - a jačí z plného hrdla:

„Zachráňte ma! Pomôžte mi! Stiahnite mi z nôh tie prekliate krpce! Načisto ma zmordovali... Jáj, to bude moja smrť!"

Na veľký krik pribehol k nemu pastier, pozrel mu na nohy a vraví:

„Ako si sa ty dostal k mojim krpcom?"

A kupec už načisto hlas stratil, slovo nevie povedať. Pastier mu stiahol z nôh svoje krpce a korbáčom ho vyhnal z hory. Dotmolil sa kupec do dediny strapatý, dotrhaný, umazaný, samá hrča a sinka.

Pastier si poobzeral svoje sedemmíľové krpce, obul si ich a pasie si svoju čriedu. A ani jedna krava sa mu už neodtúla, ani jedna ovca neodtratí.

Nijakej dlhej cesty sa nezľakne, nijakú únavu nepozná.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10077-sedemmilove-krpce/