Mať a jej synovia

Mať a jej synovia (Rozprávka)
BOLA RAZ JEDNA CHUDOBNÁ ŽENA a mala troch synov. V biede-psote ich vychovávala, až kým nevyrástli na mládencov. Vtedy bola už celkom stará.

Raz si ich zavolala k sebe a vraví im:

„Prišiel čas, aby ste si hľadali svoje šťastie. Kto nehľadá, ten ani nič nenájde."

Prvý sa vybral do sveta najstarší syn. Mať mu napiekla osúchov a vraví mu:

„Jedz po ceste tieto osúchy, pribudne ti od nich sily."

Ide najstarší syn, ide, ani sám nevie kde. A už sa aj hlási hlad. Vytiahne si on jeden z materinských osúchov, zahryzne - och, aký je tvrdý, aký vysušený! Nahneval sa mládenec na svoju mať, vyhodil osúchy z kapsy a lačný ide ďalej.

Podvečer zočil pred sebou neveľký čum. Ako sa k nemu blížil, zabrechal tam pes. Na brechot vyšla z čumu hrbatá starenka.

„Vitaj, mládenec," prihovorila sa mu. „Vojdi do môjho čumu a zajedz si mojej váry, iste si cestou vyhladol."

Mládenec vošiel do čumu a starká ho nachovala. Potom mu vraví:

„Tu v týchto miestach by si mohol nájsť svoje šťastie, pravda, ak počúvneš moju radu."

„Počúvam ťa, starenka."

„Neďaleko môjho čumu je hlboká jama. Keď nastane noc, uvidíš v nej plno hviezd. Ak do rána všetky tie hviezdy povyťahuješ, nájdeš svoje šťastie."

„Nuž to je celkom jednoduché," vraví mládenec, „obyčajná robota."

Keď sa zotmelo, vzal vedro a povraz, odišiel k jame a pustil sa do práce.

Dlho vyťahoval tie hviezdy z jamy, celý sa pritom ukonal. Potom pozrie dolu, a tam hviezd ako aj predtým, vôbec ich neubudlo.

Najedoval sa mládenec a myslí si:

Starena sa mi vysmieva! Vari môže človek povyťahovať toľké hviezdy?

Odhodil vedro a pobral sa domov.

Mať mu nepovedala ani slova, iba hlavou pokývala.

Vybral sa hľadať šťastie prostredný syn.

Ide, ide, dlho šiel, až veru aj vyhladol. Vytiahol z kapsy materine osúchy, že si z nich zaje. Lenže osúchy sú tvrdé, vysušené. Najedoval sa mládenec, zahodil osúchy a lačný šiel ďalej. Podvečer zočil pred sebou neveľký čum a prišiel k tej istej hrbatej starenke.

„Vitaj, mládenec," hovorí mu starká. „Vojdi do môjho čumu a zajedz si mojej váry, istotne si cestou vyhladol."

Mládenec vošiel dnu, starká ho nachovala a vraví mu:

„V týchto miestach by si mohol nájsť svoje šťastie, ale iba ak budeš usilovnejší ako tvoj brat."

Keď sa zotmelo, pobral sa prostredný syn k jame s vedrom i povrazom. Spustil vedro do jamy a začal vyťahovať hviezdy. Dlho pracoval, rozbolel ho chrbát, ukonal sa.

Pozrie do jamy, a tam hviezd o nič menej ako na začiatku.

Najedoval sa mládenec a myslí si:

Vysmieva sa mi starena tak ako môjmu bratovi. Vari sa za jednu noc dá vytiahnuť toľko hviezd!

Zahodil vedro a vrátil sa domov.

Mať ani jemu nič nepovedala, iba pokývala hlavou a po lícach sa jej skotúľali slzy.

Prišiel rad na najmladšieho syna. Mať mu napiekla na cestu osúchov a vraví mu:

„Jedz cestou moje osúchy, pribudne ti od nich sily. A pracuj vytrvalo, nie ako tvoji bratia!"

Ide najmladší syn, ide, až veru aj vyhladol. Vytiahol si z kapsy materin osúch a pustil sa doň. Osúch je tvrdý, vysušený, ale mládenec nie je prieberčivý, zje i taký. A sýty ide ďalej.

Slnce už sadalo za hory, keď prišiel k neveľkému čumu. Zabrechal pes a z čumu vyšla hrbatá starenka.

„Vitaj, mládenec," hovorí mu. „Vojdi do môjho čumu a zajedz si mojej váry, istotne si cestou vyhladol."

„Ani nie," vraví mládenec, „mamka mi dala na cestu osúchov."

„Dobre, syn môj," vraví mu starká. „A či vieš, že v týchto miestach môžeš nájsť svoje šťastie?"

„Povedz mi kde, starenka."

„Neďaleko môjho čumu je hlboká jama. Keď nastane noc, uvidíš v nej plno hviezd. Ak do rána všetky tie hviezdy povyťahuješ, nájdeš svoje šťastie."

Vzal si mládenec vedro i povraz a išiel k jame. Keď sa zotmelo, začal z nej vyťahovať hviezdy. Veľa-preveľa ráz spustil do jamy svoje vedro. Pot sa z neho až tak rinul, a hviezdy v jame svietia ako predtým.

Ale on neprestáva. Nič nedbá na to, že ho bolí chrbát aj ruky, len spúšťa vedro a vyťahuje hviezdy.

A vtom, keď sa už noc blížila k ránu, zbadal, že vedro udrelo o čosi tvrdé. Pozrie on do jamy - aha, všetku vodu už vyčerpal a spolu s vodou zmizli z jamy aj hviezdy.

Brieždilo sa, na oblohe sa ukázalo slnce. Zalialo jasnou žiarou celú zem.

Mládenec ledva stojí od únavy pri tej hlbokej jame, ale aký je šťastný! Splnil svoju úlohu!

„Velikánsku robotu si vykonal, syn môj," povedala mu hrbatá starenka. „Na dne tejto jamy, pod vodou, ukryl svoje srdce zlý Nyleka. Vedel, že mu naň nesmie zasvietiť slnce. Ale ty si vodu vyčerpal, slnce zasvietilo na dno jamy a spálilo Nylekovo srdce. Niet viacej zlého Nyleku. Teraz všetky jeho osady, pastviská aj všetky sobie stáda patria tebe."

Zaradoval sa najmladší syn, keď počul tie slová.

Hneď zvolal všetkých bedárov i chudákov a odovzdal im pasienky aj všetky sobie stáda.

Medzi tými bedármi bola i jeho mať.

S veľkou láskou pozeral na ňu najmladší syn. Veď mu to ona dala silu, vytrvalosť i lásku k práci.