Zlaté Slniečko -Nežný Motýlik - Krásna Jukejden

Zlaté Slniečko -Nežný Motýlik - Krásna Jukejden (Rozprávka)
ŽILA VRAJ KEDYSI DROBNÁ starenka. Bola taká drobná, že jej stačila na oblečenie jedna veveričia koža: z bruška jej vyšla košeľa, z chrbta kožuch, zo zadných labiek kapce, z predných rukavice a z chvosta čiapka.

A tá starenka mala päť kráv.

Vybrala sa raz drobná starenka do poľa, že doženie domov svoje kravy. A tu zbadá na lúke bylinu-prasličku, pekne narastenú, s piatimi výhonkami. Vytrhla starenka prasličku zo zeme, a to tak obratne, že nepoškodila ani jeden výhonok, ani jediný vlások na korienku. Doniesla ju domov a položila na vyrezávanú lavičku, prikrytú zimnou rysou kožušinou.

Položila ju a odišla do chlieva dojiť kravy.

A ako tak dojí, len sa jej zrazu zamarí, akoby v dome bubienky zabubnovali, akoby niečo s cvengotom spadlo na zem.

Vyskočila starenka a uteká dnu, v náhlivosti aj mlieko vyliala.

Otvorí dvere, pozrie, ale nič nevidí, všetko je, ako bolo. Aj praslička leží na lavici ako predtým.

Pobrala sa starenka znova k svojim kravám.

Nenadojila ešte ani za pol hrnca, keď znova zaznel cvengot a rinčanie, a to ešte hlasnejšie ako predtým.

Ani čo by dakto zabubnoval, myslí si starenka. Ani čo by dakto strieborný tanier o zem hodil.

Poznove vyskočila spod kravy a rozbehla sa do domu, v náhlivosti všetko mlieko rozliala.

Otvorí dvere a čo nevidí! Na vyrezávanej lavičke, prikrytej zimnou rysou kožušinou, sedí dievčina nevídanej krásy.

Oči sa jej ligocú ani drahé kamene. Obrvy bežia k sebe ani dva čierne sobole. Jemná pokožka až tak svieti a vidieť cez ňu, ako červená krv prúdi po belasých žilkách a ako sa hrdlo chveje ani napätá struna.

Vyjde slnce na oblohe a zaraduje sa nad toľkým pôvabom. Tmavý dom zjasnie od toľkej krásy a jasný dom sa od nej rozžiari.

Na takú nevídanú krásavicu sa premenila praslička.

„Ako sa voláš?" spytuje sa jej starenka.

„Nemám meno," odpovedá dievčina.

„Tak ja ti dám meno," vraví starenka. „Budeš sa volať Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden. A ostaň v mojom dome, budeš mi namiesto dcéry."

Tak sa to vraj stalo.

A práve v tom čase sa vypravil na poľovačku mladý poľovník Charžit-Bergeň, syn váženého Chan-Charach-chána.

Ide Charžit-Bergeň hustou horou a zbadá na strome vevericu. Natiahol kušu, vystrelil - lenže netrafil. Poznove natiahol kušu a vystrelil - poznove netrafil.

Veverica preskakuje zo stromu na strom a on sa ju márne pokúša zastreliť. Celý deň prenasledoval Charžit-Bergeň tú vevericu a ona ho napokon priviedla k domu drobnej starenky, čo mala päť kráv.

Sadla si veverica na košatý strom pri dome a hľadí, ani čo by sa poľovníkovi vysmievala. Vytiahol Charžit-Bergeň svoju poslednú strelu a posledný raz natiahol kušu. A zasa netrafil. Strela vrazila do komína a spadla dolu komínom dnu do domu.

„Hej, kto je tam?" zakričal mládenec. „Vráťte mi moju strelu!"

Nikto sa neozval.

Nahneval sa Charžit-Bergeň, až mu od zlosti vlasy zapukali, a vbehol dnu.

Vbehol, zočil utešenú dievčinu a ostal ani primrazený. Dobrú chvíľu sa nevedel zmôcť na slovo, ale potom sa predsa len spamätal.

„Dievčina zo všetkých najkrajšia, vládkyňa môjho srdca, povedz, ako sa voláš," prihovoril sa jej.

„Volám sa Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden," odvetila dievčina.

„Tak vieš čo?" rečie mládenec. „Odteraz ťa budú volať ešte aj inak: Charžit-

Bergeňova žena, moja žena!"

Vybehol z domu, vysadol na koňa a temnou nocou sa hnal do svojej osady.

Pribehol Charžit-Bergeň domov, ani koňa neodsedlal, ani ho nepriviazal, len uháňal ako bez duše k otcovi-materi. Vbehol sám, ale narobil hurtu-zhonu, ani čo by vbehli päťdesiati.

„Otec! Mati! Našiel som si nevestu! Volá sa Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden. Kde kročí, tam z jej stupaji zlatisté sobole vyskakujú. A keď povie slovo, sypú sa jej z úst zlaté korálky. Nijakú inú si nevezmem za ženu, iba ju, či už bude chcieť, či nebude. Vypravte chytro pytačov, inak sa vo mne srdce roztrhne!"

Vypravili deväť vážených ľudí na pytačky k drobnej starenke, čo mala päť kráv.

Len čo pytači vošli do domu, akoby ich slnce oslepilo. Slovo nevládzu vysloviť, stoja ako neživí. Tak ich omráčila krása utešenej Jukejden.

Napokon sa spamätal najstarší, pokročil dopredu a vraví:

„Drobná starenka, dala by si svoju dcéru za mladého Charžit-Bergeňa, syna váženého Char-Charach-chána?"

„Dala by som," vraví starenka, „ak na to aj moja dcéra pristane."

„Krásavica," vraví najstarší pytač, „vydala by si sa za mladého Charžit-Bergeňa?"

„Áno, vydám sa zaňho," odpovedala Jukejden.

„Tak nám teraz povedz, drobná starenka, aký kalym žiadaš za svoju dcéru," znova sa spytuje najstarší pytač.

„Žiadam si toľko kráv a koní, aby úplne pokryli moju zelenú lúku."

„Dobre," hovorí pytač, „bude, ako si povedala."

„Keď na tretí deň vyšla drobná starenka z domu, nevidela ani kúska svojej zelenej lúky. Od kraja až po samú horu bola plná kráv s vyhnutými rohmi a až po brehy strieborných jazier sa na nej pásli stáda koni.

A už aj cvála Charžit-Bergeň! Na bystrom koni sedí a pre svoju nevestu strakavého koňa vedie. Strakavý kôň je celý v striebre: aj postroj má strieborný, aj uzdu striebornú, aj čabraku samé striebro, aj sedlo strieborné, aj bičík strieborný.

Vzal Charžit-Bergeň svoju nevestu za ruku, vyviedol ju z domu a vysadil na strakavého koňa.

Pohli sa.

Vtom letí oproti nim Čierny havran a kráka:

„Krá-krá-krá! Nastraž uši, Charžit-Bergeň, aby si dobre počul! Umom hlbokým vnikaj do mojich slov! Striehne a vyčkáva ťa na ceste Železný Džessin. Rozhodol sa, že sa zmocní tvojej nevesty a teba ožení so svojou deväťhrbou dcérou. Je mocný, nepotkni sa pred ním! Je mohutný, nezľakni sa ho! Nedopusť, aby spáchal na vás krivdu!"

Havran dopovedal a uletel.

Vzkypela krv v žilách Charžit-Bergeňa, vlasy mu od hnevu zapukali. Spätil koňa a vraví svojej neveste:

„Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden, musím vybojovať boj so Železným Džessinom, pokárať toho oplana. A ty choď ďalej sama. Keď prídeš na rázcestie, dobre si všimni: na jednej ceste visí sobolia a na druhej medvedia koža. Ty sa vyber po sobolej ceste a na medvediu ani nevkroč! Dobre si zapamätaj moje slová."

„Budem si ich pamätať a počúvnem ťa," povedala Jukejden. Ale sama v sebe si myslí:

Dobre ja viem, že idem do nešťastia, že idem na muky. Že tomu nevyhnem...

Vzdychla si zhlboka a zvrtla koňa do hustej hory.

A Charžit-Bergeň cválal ďalej rovnou cestou.

Vtom vidí: stojí prostred cesty vysokánsky vrch, ktorý siaha až po samú oblohu. Ani vydriapať sa naň nedá, ani ho obísť.

Prizrel sa lepšie Charžit-Bergeň: veď pred tým vrchom akoby ešte iný vrch visel! - A to tam stál Železný Džessin.

Z brucha mu ani stĺp vyrastala jediná železná noha, z hrude visela jediná železná ruka, zvíjala sa ani železný had. Na temene mal sedem vlasov, sedem železných ihiel, železný jazyk mu visel až po pás a železné zuby mu trčali ani ostré nože. Na sebe mal železný kaftan, železnú čiapku, železnú nohavicu a železný kapec.

„Vitaj, človek!" povedal Charžit-Bergeňovi a zaškrípal železnými zubmi. „Už dávno som neotváral ústa a nehýbal jazykom. Ale teraz ti musím povedať: ten odev, ktorý máš na sebe, je tvoj smrtný odev; kôň, na ktorom sedíš, kráča pohrebným krokom a cesta, ktorou ideš, je tvoja posledná. Teraz ťa odvediem do svojho brala, či už podobrotky, či pozlotky. Ponížim tvoje vysoké meno, pretrhnem tvoj život a rozmrvím tvoje kosti."

Zvrtol sa čelom k bralu a zvolal, ani keď vlk zavyje:

„Čierna skala, tvoj pán ti prikazuje, aby si sa otvorila!"

Zlosť vstúpila do Charžit-Bergeňa. Tvár mu sčervenela ani vypálená hlina, vlasy sa postavili dupkom.

„Ty luhár nad všetkých luhárov, počuj teraz, čo ti poviem ja! Nepatrím k tým, čo sa boja! Ešte sa uvidí, kto z nás dvoch je mocnejší a kto komu zahrá pohrebnú!"

Schytil svoju kušu, jagavú ani ohyb rieky, vytiahol presnú, spoľahlivú strelu a natiahol tetivu až po samé uši.

„Leť, strela moja!" povedal jej. „Nech ťa nezastavia stromy ani vrchy! Nezablúď v hlbokých úžľabinách! Smrteľne zasiahni Železného Džessina!"

Zhučala tetiva, ani keď hrom zhrmí, a strela sa rozletela.

Vrazila strela do hrude Železného Džessina. Napoly ho rozkálala a rozsekla i kamenný vrch, čo siahal do oblohy. Rozstúpil sa kamenný vrch na dve strany a hneď za strelou letel ani blesk Charžit-Bergeň na svojom koni. A ešte skôr, ako by strela stihla dopadnúť na zem, chytil ju v letku a vopchal naspäť do svojho tulca.

Potom sa obzrel a zavolal:

„Tak čo, Železný Džessin, kto je mocnejší? Neotvoríš ty viac ústa a nepohneš jazykom! Tvoj odev ti je smrtným odevom a tvoje slová zneli na rozlúčku!"

To povedal a zvrtol koňa smerom k svojmu domu.

Jeho nevesta Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden išla tmavou horou na strakavom svadobnom koni. Keď prišla na rázcestie, nevšimla si, kde visí sobolia a kde medvedia kožka, zabudla na všetko, čo jej nakladal Charžit-Bergeň, a pustila sa po medvedej ceste.

Priviedla ju medvedia cesta k železnej jurte. Okolo tej jurty bola aj tráva železná, aj stromy boli železné a pri vchode sedela železná žena. Strašnejšia ako strašná! Na chrbte mala deväť železných hrbov a tvár ako neotesaný balvan, na čele jej ani sľudový oblôčik matne žmurkalo jediné oko.

Pristúpila železná žena ku Krásnej Jukejden a železnou rukou ju strhla z koňa.

Vzala na seba jej podobu a prisvojila si jej krásu. Obliekla sa do jej svadobných šiat, vyskočila na strakavého koňa a pustila sa po svadobnej ceste.

Tam, kde sa hora končila, dohonil ju Charžit-Bergeň. Nezbadal nijaký podvod a klam a natešený si viedol nevestu domov.

Otec, matka, sestry, bratia aj všetci domáci a služobníctvo vyšli uvítať ženícha a nevestu.

Sluhovia vystlali dvor zelenou trávou, aby sa mladuche mäkko kráčalo po zemi.

Deväť ženíchových bratov, švárnych ani deväť žeriavov z jedného kŕdľa, nahotovilo toľko striel, až sa im od toľkej práce koža na prstoch lúpala. Mysleli si: kde nevesta stúpi, odtiaľ zlatisté sobole vybehnú. Oni ich všetky postrieľajú a darujú novej sestre.

A deväť sestier, prítulných ani deväť hrdličiek z jedného hniezda, napriadlo toľko nití, že im od toľkej práce očerveneli oči. Mysleli si: len čo mladucha prehovorí a z úst sa jej posypú zlaté korálky, nastýkajú ich na nite, spravia náhrdelník a podarujú novej sestre.

Zíde nevesta z koňa: kde kročí, tam pod jej nohou všetka tráva hynie, zo stupaji vycivení vlci vyskakujú a do poľa bežia. A keď slovo povie, železný ľadovec jej z úst prší.

Keď to otec-mať videli, veľmi sa zarmútili. Sestry a bratia smutne sklopili oči.

Zaviedli nevestu do domu, dali jej rozložiť oheň troma halúzkami mladého smrekovca a potom sa začala svadobná hostina. Na tej svadbe iba vietor vyspevoval. Na tej svadbe iba vietor s lístím tancoval.

Smutná to bola svadba.

Tak sa to vraj všetko stalo.

V tom čase vyšla drobná starenka do poľa za svojimi kravami, že ich priženie domov.

A tu zočí na lúke prasličku s piatimi výhonkami. Taká pekná praslička, že sa starenka nezdržala a vytrhla ju zo zeme. Doniesla ju domov, položila na vyrezávanú lavičku, prikrytú zimnou rysou kožušinou, a šla dojiť.

Vtom počuje, že v dome čosi zarinčalo a s cvengotom padlo na zem.

Beží starenka dnu - a čo nevidí! Na vyrezávanej lavičke sedí jej Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden.

„Dcéra moja," vraví starenka, „prečo si tu, a nie v dome svojho muža?"

„Nemám ja muža, mati," hovorí dievčina. „Pobral sa na boj s Železným Džessinom a mňa nechal v hore samu. Tam na mňa striehla deväťhrbá dcéra Železného Džessina, o život ma pripravila, moju podobu a krásu si prisvojila a pobrala sa na mojom svadobnom koni do domu môjho ženícha. A ja som sa poznove stala prasličkou. Nech nevytrhneš zo zeme tú rastlinku, už nikdy by sme sa nevideli."

Rozpráva a po lícach sa jej gúľajú slzy ani biele perly.

Tak sa to vraj všetko stalo.

Žije si Charžit-Bergeň so svojou mladou ženou. Keď ona vojde, jasný dom potemnie a v temnom dome tma načisto zhustne. Na koho pozrie, toho až pri srdci zamrazí. A komu povie slovo, ani čo by ho železná črepina udrela.

Raz sa Charžit-Bergeň túlal po poli a zočil tam strakavého koňa. Pricválal k nemu kôň, potriasol hlavou a znenazdajky prehovoril ľudskou rečou:

„Spýtam sa ťa niečo, pane. Či ty vieš, koho si si vzal za ženu? Vieš, koho si priviedol do svojho domu? Nazdáš sa, že je to Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden? Že je to moja pani? Nie veru - je to dcéra Železného Džessina. Moju paniu zmárnila, jej podobu a krásu si prisvojila, jej svadobný odev si obliekla a tak sa dostala do tvojho domu. Priviaž ju o nohu divého koňa, nech ju roznosí po šírom poli. A potom choď ta, kde si po prvý raz zočil svoju nevestu. Možno ju ešte nájdeš. Možnože sa k tebe ešte vráti."

Keď to Charžit-Bergeň počul, vzkypela v ňom krv a vlasy mu od hnevu zapukali.

Rozbehol sa do svojho domu.

Vbehol iba sám, no akoby s ním vbehlo celé vojsko.

Schmatol dcéru Železného Džessina a priviazal ju o nohu divého koňa. Zakrátko bolo po nej. Roznosil ju kôň po šírom poli.

Charžit-Bergeň vyskočil na svojho koňa a vypravil sa k domu drobnej starenky, kde po prvý raz zočil svoju nevestu Zlaté Slniečko-Nežného Motýlika-Krásnu Jukejden.

Ide tmavou horou a volá ju:

„Ak si ďaleko, priblíž sa mi! Ak si vysoko, spusť sa dolu! Ak si hlboko, povznes sa!"

Napokon zočil dom drobnej starenky. Zastavil koňa a zavolal.

Vyšla z domu drobná starenka.

"Po čo si prišiel?" spytuje sa ho.

„Po tvoju dcéru som prišiel, po svoju nevestu," odpovedá Charžit-Bergeň. „Vezmem si ju, či mi ju dáš, či nie. Nepohnem sa bez nej. Dom ti rozváľam, život ti strpčím, ale dostať ju musím."

Pustila ho drobná starenka dnu.

Pozrela naň Krásna Jukejden očami, aké má čierne žriebä. Hrdlo sa jej zatriaslo ani napätá strieborná struna.

„Načo si prišiel?" hovorí. „Nechal si ma v hore samu, poslal si ma v ústrety neľútostnej smrti, dopustil si, aby ma skynožila železná obluda. Tak čo tu chceš?

Odíď! Ja s tebou nepôjdem!"

Nežne pozerá na ňu Charžit-Bergeň a v očiach mu hrajú slzy:

„Zlaté Slniečko-Nežný Motýlik-Krásna Jukejden, nuž či som ti ja chcel zle? Vari som ťa ja posielal na smrť? Nechal som ťa samu, lebo som musel zabiť Železného Džessina, aby som ťa pred ním zachránil. Ale povedz, prečo si ma ty nepočúvla a pustila sa cestou, na ktorej visela medvedia koža? Len preto si sa dostala do nešťastia."

Nato sa rozplakala aj drobná starenka. Sadla si medzi nich ani medzi malé deti, utrela im obidvom slzy a vraví:

„Počúvajte ma, deti moje, a pouvažujte o mojich slovách. Stratili ste jeden druhého, ale znova ste sa našli, unikli ste záhube a zbavili sa útrap. Tak načo výčitky? Mali by ste sa radovať, že vidíte jeden druhého!"

„Veru máš pravdu, mati," povedala Krásna Jukejden.

„Dobré sú tvoje slová, drobná starenka," povedal Charžit-Bergeň.

A tu sa pustili obaja do tanca a dom sa až tak ozýval od ich veselého smiechu.

Povedali si veľa dobrých i pekných slov a napokon sa vybrali na cestu.

Zakrátko prišli k domu Charžit-Bergeňa.

Stúpila mladá nevesta na zem a z jej stupaji zlatisté sobole vybehli.

Povedala slovo a z úst sa jej sypali zlaté korálky.

A v dome je už všetko pripravené na svadobnú hostinu.

Stôl velikánsky ani pole. Ligocú sa na ňom taniere z jagavého striebra. A pri tanieroch svietia strieborné lyžice a strieborné vidličky.

Džbány s nápojmi stoja na tom stole ani les. Čaši a pohárov sú celé vrchy.

Prišli na tú svadbu ľudia zo všetkých ulusov.

Boli tam speváci. Boli tam tanečníci. Boli tam skokani. Bežci sa pretekali v behu.

Siláci si medzi sebou merali silu. Hladní sa nasýtili. Starí omladli.

Deväť dní a deväť nocí sa vraj hostili a zabávali.

O tej svadbe spievajú piesne ďalekí potomci, vnukovia si o nej rozprávky rozprávajú.