Unpener -Polárna hviezda
Unpener -Polárna hviezda (Rozprávka)
BOLO TO V TÝCH DÁVNYCH ČASOCH, keď ešte panovalo medzi kmeňmi nepriateľstvo.
V jednej osade na brehu veľkej rieky žila dievka menom Unpener, čo znamená Polárna hviezda. Mať jej umrela, keď bolo dievča ešte celkom
malé, a o rok na to jej medveď roztrhal otca. Ostala dievčička bez rodičov, mala iba dvoch starších bratov-poľovníkov.
Keď podrástla, brávali ju bratia so sebou na poľovačku. Unpener bola smelá a obratná ani chlapec. V pätnástich rokoch lepšie
vystopovala zvera ako jej bratia. A divého soba chytila arkánom tak zručne, že by to nevykonal lepšie ani dospelý poľovník.
Unpener nebola však len vrtká. Mala aj bystrú hlavu, nikto jej neprešiel cez rozum. Na poľovačku chodila rada, no často musela ostať
doma, aby porobila v jarange ženskú robotu, lebo bratia neboli ženatí.
Vybrali sa raz všetci chlapi na veľkú poľovačku. Unpener odprevadila bratov a vrátila sa do jarangy. Zažala kahanec a sadla si k práci:
šila pre bratov nové torbazy.
Už sa zmrákalo, a Unpener len sedí a šije, ukladá stehy rovné ani líščie stopy.
Vtom pribehne akási žena:
„Nešťastie!" kričí. Cudzí ľudia prišli! Čo si počneme?"
Vyšla Unpener z jarangy - hľadí: na druhom brehu rieky je plno ozbrojených ľudí.
Zaraz pochopila, že sú to Tangovia a chcú prepadnúť osadu.
Porozmýšľala Unpener, čo tu robiť... Zvolala všetky ženy a prikázala im, aby chytro nazbierali machu a napchali ním tulenie kože.
Keď ich už mali veľa, kázala im, aby bežali na breh a hlasno kričali „avač!" - čo bol ich dávny bojový pokrik. A ona začala
bubnovať na šamanskom bubne.
Začudovali sa Tangovia a spustili ponad rieku streľbu z lukov. Ale ženy sa schovali za kože naplnené machom, a tak im nijaká strela
neublížila, všetky zaviazli v machu.
Strieľali Tangovia, kým sa im strely nepomíňali. Potom začali hádzať kopije. Ale napchaté kože uchránili ženy aj pred kopijami.
Napokon už Tangovia nemali u seba nijakú zbraň. Tu Unpener vyšla na breh, pozbierala všetky strely aj kopije, pokládla ich na hŕbu a
podpálila.
„Pozrite, Tangovia!" kričala, „všetky strely vám zhoreli a aj kopije už dohárajú.
Ako budete teraz bojovať? Radšej sa vráťte domov!"
Naľakali sa Tangovia, už-už sa chceli vrátiť. Ale bohatier Ermečin ich zastavil.
Vyšiel Ermečin naprostred zamrznutej rieky a kričí:
„He-héj, ľudia! Máte tam bohatiera? Nech ide so mnou do boja! Ak nado mnou zvíťazí, robte s nami, čo chcete! Ale ak zvíťazím ja,
vezmeme vám všetky kožušiny a všetky soby!"
Vopchala si Unpener vrkoče pod čiapku a vyšla v ústrety Ermečinovi. Podíde k nemu bližšie - ej, či je len švárny, ako tam stojí na
ľade! Mladý, mocný, veruže naozajstný bohatier!
Ermečin sa nedovtípil, že má pred sebou dievku. Pokladal ju za mládenca a smial sa.
„Primladý je váš bohatier! Jedným prstom ho zabijem!"
Nečakala Unpener, hodila svoj remenný arkán, že chytí doň Ermečina ani soba. Ale Ermečin uskočil a vrhá sa na ňu. No kdeže je už
Unpener! Stojí na druhej strane a znova sa zaháňa arkánom. Ermečin chmatne nôž a hodí - lenže netrafil. Nôž preletel popri nej.
Nasrdil sa bohatier, stiahol si rukavicu a šmaril ju z celej sily do Unpener.
Trafila ju rukavica do hlavy a zrazila jej čiapku. Unpener sa potočila, vlasy sa jej rozsypali po pleciach. Keď Ermečin videl, že bojuje s
dievkou, a k tomu takou krásnou, zastal, ani čo by k zemi primrzol. A tu Unpener priskočí a znova hodí arkán. Ermečin sa ani nepohol, dal sa
sputnať. Dievka zatiahla uzol, mykla za remeň a Ermečin spadol na zem. Už-už chcela Unpener vykríknuť: Pozrite, Tangovia, bohatier vám tu
leží zviazaný! - no zadržala slová, lebo počula za sebou huk.
Obzrela sa - a to sa chlapi z ich osady vracali z poľovačky. Zazreli Tangov a bežia svojim na pomoc.
Samí prví pribehli dievkini bratia a chceli hneď Ermečina zabiť. Ale Unpener ho zaclonila vlastným telom. Hovorí:
„Nedotýkajte sa ho! Ja som ho porazila, ja si s ním spravím, čo budem chcieť. Nemám v úmysle ho zabiť. Nech si sám vyberie: Alebo sa
s hanbou vráti k svojim a rozpovie, ako ho dievka arkánom sputnala, alebo nech ostane tu a stane sa mojím mužom."
Rozviazala Ermečina. Bohatier vstal a hovorí:
„Neporazila si ma silou, ale svojou krásou. Nesputnal ma remenný arkán, ale tvoje vrkoče. Prosím ťa, aby si si ma vzala za muža, a ak
sa tak stane, potom tvoji bratia budú mojimi bratmi a moji tvojimi."
Zapáčili sa poľovníkom Ermečinove slová. Pozvali Tangov do osady a vystrojili veľkú hostinu.
Od tých čias žijú tie kmene ako rodní bratia. Vedno chodia na poľovačku a po priateľsky sa delia o korisť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta