Kujkyniaku-havran

Kujkyniaku-havran (Rozprávka)
ŽIL NA MORSKOM BREHU múdry Kujkyniaku-havran. Celý havraní rod na zemi pochádzal od neho. On veľa vedel, mnohému rozumel. Veci ho poslúchali na slovo a on sa mohol premeniť, na čo len chcel.

Aj preto mal chýr múdreho človeka, že si vedel zafigľovať. Bolo mu jasné, že žartovný kúsok môže človeka naučiť viac ako nadávky a buchnáty.

No a teraz si už vypočujte o ňom rozprávku.

Raz si Kujkyniaku-havran zmyslel, že si znova zafigľuje. Odišiel na morský breh a nazbieral kopu prázdnych lastúr. Našiel aj rybu gorbušu, ktorú vlna vyhodila na breh. Odrezal z nej hrb. A ešte zdvihol chlp morských rias, ktoré nazývajú vodná kapusta.

Odniesol tie veci ďalej od brehu, do tundry, a začal stavať jurtu. Postavil ju. Zabubnoval na bubne a potom dúchol na hrb ryby gorbuše. Hneď sa hrb premenil na starčeka. Veľmi pekný starček to bol, len akomak hrbatý.

„Budeš sa volať Hrbatý tatko," povedal mu Kujkyniaku.
Znova zabubnoval na bubne a začal čarovať nad morskou kapustou. Dúchal na ňu do tých čias, kým sa nepremenila na starenku.

„Ty sa budeš volať Kapustná mamka," povedal jej.

Prázdne lastúry premenil Kujkyniaku na sobie stádo. Koľko lastúr, toľko sobov. Ležia si soby, prežúvajú, parohmi kníšu. Len z miesta sa nemôžu pohnúť - nemajú nohy.

Táborište je hotové.

Nato sa Kujkyniaku rozkrútil na jednej nohe, zabubnoval na bubne a dúchol sám na seba. Hneď sa premenil na dievku. Rumenné líca, hrubé nohy - vidieť, že je to dievka zdravá. Rozložila pred jurtou oheň a začala mädliť kože.

Akosi práve v tom čase vyšiel Kujkyniakov syn Ememkut do tundry. Nevedno, či tam mal nejakú robotu, alebo sa mu chcelo iba potúlať. Možno to nevedel ani on sám.

Nezašiel ešte ďaleko, a už sa má čo diviť.

Pozrimeže, vraví si, maličké táborište v našej tundre! Kde sa tu vzalo?

Iste z tamtej strany horského chrbta. Pôjdem sa spýtať.

Kujkyniaku zočil syna a radostne zvolal:

„Pozdravujem ťa, hosť! Prišiel si?"

„Prišiel," vraví Ememkut. A len hľadí na dievku.

Kujkyniaku zakričí do jurty:

„Hej, Hrbatý tatko, privítaj si hosťa! Hej, Kapustná mamka, počastuj si hosťa!"

„Nech sa ti páči, vojdi," vraví Hrbatý tatko.

Ememkut vošiel do jurty, ale jednostaj sa len za dievkou obzerá.

Starena mu priniesla pohostenie. Ememkut si ujedá, okolo seba hľadí. Na stene medzi závesmi zočil bubon. Vyskočil a zvesil ho, v rukách ho zvŕta, chce na ňom zabubnovať. Ale dievka zakričí:

„Hej, hosť! Zaves bubon na miesto!"

Ememkut sa potešil, že sa dievka ohlásila, a vyšiel k nej k ohňu.

„Máte pekný bubon," hovorí.

„Akoby nie! Veď sme zaň dali tri soby."

„A kde to bolo, ďaleko?" spytuje sa Ememkut.

Veľmi by sa chcel dozvedieť, skade je táto dievka.

„Ďaleko," vraví ona. „Za siedmimi horskými chrbtami a za siedmimi jazerami." A smeje sa.

To sa Kujkyniaku smeje, že si tak syna za nos vodí.

Čím sa dievka väčšmi chichoce, tým sa Ememkutovi väčšmi páči. Aj on sa s ňou zasmeje. Ale potom si spomenie, že sa nepatrí byť dlho na návšteve. Veď prišiel iba po prvý raz. Odobral sa teda a šiel domov.

Kým ho dievka mohla od ohňa vidieť, kráčal pomaly. A potom sa rozbehol.

Pribehne k materi a vraví:

„Prikočovali sem ľudia spoza siedmich chrbtov a siedmich jazier. Starec, starena a dievka. Majú veľké stádo. Jurtu si už postavili. Dievka sedí pri ohni a mädlí kože. Veľmi pekná a veselá, jednostaj sa smeje."

Mať mu vraví:

„Otec odišiel v tú stranu skôr ako ty. Keby bola pravda, čo vravíš, už dávno by bol pribehol s novinou. Čosi tu nehrá."

„Ba je tak, mamka! Ak neveríš, poviem ti podrobnejšie: dievka má červené líca a hrubé nohy. A soby sú ukonané, vidieť, že prišli zďaleka. Ležia a ani sa nepohnú."

„Ležia? No veď ti vravím: čosi tu nehrá."

„Ba je tak, mamka! A v jurte visí pekný bubon. Lenže dievka mi nedovolila na ňom zabubnovať."

„Nedovolila zabubnovať? Tieto fígle ja poznám! Sama ta idem pozrieť!"

„Choď, mamka, choď! A dievku mi vypýtaj! Veľmi sa mi zapáčila."

„Čuš, ty hlupák!" okríkla ho mať.

Obstarožná je už Kujkyniakova žena Miti, Ememkutova mať, ale do tundry frčí ani mladica.

Zočil ju Kujkyniaku a vraví: „Prišla si? Tak vitaj!"

„Prišla som, prišla," odpovedá Miti.

Kujkyniaku volá na starca:

„Vyjdi, Hrbatý tatko, privítaj si návštevu!"

Hrbatý tatko vyšiel, no Miti nehľadí naň, kráča hneď do jurty. Tam jej Kapustná mamka predkladá pohostenie, ale Miti si nič nevezme, len sa k bubnu hrnie. Zvesila ho, až jej tak v rukách zadunel.

Dievka od ohňa kričí:

„Nedotýkaj sa bubna, žena! Zaves ho na miesto, lebo bude zle!" ,

„Veď ti ja ukážem zle!" vraví Miti.

A začne bubnovať. Bubnuje a bubnuje, načisto sa pritom ukonala. Potom prestala a hľadí okolo seba. Všade prázdna tundra, po táborišti a jeho ľuďoch ani stopy. Niet ani jurty, ani sobov, ani Hrbatého tatka, ani Kapustnej mamky. Len hrb ryby gorbuše sa váľa na zemi, len chlp vyschnutých vodných rias a kôpka lastúr. A pri ohni sedí nie červenolíca dievka, ale starý Kujkyniaku-havran.

Miti sa naň osopí:

„Ty pochábeľ! Nie aby sa na poľovačku vybral, ale sa sprostými výmyslami zapodieva!"

„A čo sa ty starieš! Ty si hľaď svojho ohniska! Poľovačka je chlapská vec, do tej sa nemiešaj!"

„A prečo ty, starigáň, synovi hlavu balamutíš! Keby si ho videl, celý je vymenený!"

Kujkyniaku sa rozosmial:

„Ten chumaj tomu uveril!"

„Ešte sa smej!"

Miti sa dočista nahnevala. Vrepila sa mužovi do vlasov. Kujkyniaku sa bráni a jednostaj sa smeje.

Napokon Miti ustala. Muž jej vraví:

„Čo sa biješ? Vari z toho vzíde dačo dobré? Čosi inšie je veselý fígeľ! Ty si nenaletela, vynašla si sa! Aj on by sa už mohol vynájsť, nie je malý.

Neslobodno veriť všetkému na prvý pohľad. Lepšie treba rozmýšľať a hlbšie hľadieť!"

Miti sa prestala zlostiť.

„A čo povieme synovi?" spytuje sa.

„Povieme mu, že noví susedia znova odkočovali za sedem chrbtov a za sedem jazier."

Miti sa zasmiala. A obaja sa pobrali do svojho táborišťa.