Rozprávka o slávnom bohatierovi Jeruslanovi Lazarovičovi

Rozprávka o slávnom bohatierovi Jeruslanovi Lazarovičovi (Rozprávka)
V KTOROMSI MOCNÁRSTVE vládol kráľ Kartaus a ten mal v službe dvanásť bohatierov. Najmocnejší medzi nimi a ich predniak bol knieža Lazar Lazarovič. Nech sa ostatní bohatieri akokoľvek usilovali, nik ho v zápase nezdolal.

Prichodil mu už dvadsiaty rok. Rodičia mu vravia:

„Je načase, synku, aby si sa oženil."

Lazar Lazarovič by ani sám nebol proti, ibaže na nevestu nevie natrafiť. Alebo sa nepáči otcovi-materi, alebo jemu nie je po chuti.

Čas sa míňal. Tu povie raz Lazar Lazarovič:

„Pusťte vy mňa, rodičia moji, preč z domu. Chcem si šíry svet poobzerať i sám seba ukázať."

Rozlúčil sa smelý junák s otcom i materou a pobral sa z Kartausovho kráľovstva. Nevedno, či šiel dlho či nedlho, či zašiel ďaleko či neďaleko, no prišiel do jedného cudzieho kráľovstva. A tam boli všetci ľudia vo veľkom smútku; kvília a nariekajú, až sa tak zachodia od plaču. Bohatier sa ich spytuje:

„Aké nešťastie vás postihlo? Prečo všetci nariekate?"

„Ach, smelý junák, keby si ty vedel!" vravia mu. „Naučil sa lietať do nášho kráľovstva morský šarkan a my mu každý deň musíme dať jedného človeka. Ak by sme nepočúvli, vyhráža sa, že všetky naše dediny a mestá spáli, rozvráti, na popol obráti.
Aj dnes odprevádzali jednu dievčinu na morský breh."

Bohatier sa už na nič nespytoval, len popohnal koňa a cválal na morský breh.

Čoskoro zočil dievčinu, ako sedí na brehu a horko narieka. Podišiel k nej:

„Pozdravujem ťa, dievčička-dušička!"

Dievčina zodvihla hlavu a vraví:

„Utekaj odtiaľto, dobrý človek, lebo čoskoro príde šarkan, mňa zožerie a ani tebe život nedaruje."

„Nepatrí sa mne, krásna dievčina, pred šarkanom utekať, ale rád by som si oddýchol, lebo som ukonaný z dlhej cesty.
Zdriemnem si tu pri tebe, a keď sa šarkan zjaví, ihneď ma zobuď."

Zoskočil junák z koňa, ľahol si do voňavej trávy a zaspal tuhým bohatierskym spánkom.

Zakrátko nato sa more pohýbalo, zhukotalo, vyvalila sa velikánska vlna. To morský šarkan zbuntoval more. Dievčina budí neznámeho bohatiera, lenže ten spí a spí, nemožno ho prebudiť.

Vtedy sa už šarkan vynoril z vody a vydriapal sa na breh. Dievčina zaplakala horúcimi slzami, a tu jedna z jej sĺz spadla bohatierovi na líce. Zobudil sa junák, zočil morského šarkana.

A šarkan sa uškŕňa:

„Pozrimeže, ako sa zlepšili: namiesto jedného človeka mi priviedli dvoch a ešte aj koňa na prídavok."

„Len aby si sa nezadrhol, obluda prekliata!" odpovedal mu Lazar Lazarovič.

„Takých, ako si ty, som ja i troch naraz zhltol. Hneď od teba aj začnem!" vykríkol šarkan a vrhol sa na bohatiera.

Začal sa boj na život a na smrť. Dlho sa bili, tuho bojovali. Napokon Lazar Lazarovič pobadal, že šarkan oslabúva. Pozbieral všetky svoje sily a udrel svojím kaleným mečom tak prenáramne, že šarkanovi odfrkla ohavná hlava.

Išiel potom bohatier k dievčine, a tá je väčšmi mŕtva ako živá. Zavolal na ňu, ona sa zaradovala:

„Oj, nedúfala som ja, že ostanem pri živote a teba že uzriem živého a zdravého! Ďakujem ti, že si ma zbavil ľútej smrti, a prosím ťa, smelý junák, poďme k mojim rodičom. Môj otec ťa bohato odmení."

„Netreba mne nijaká odmena, ale k otcovi-materi ťa odvediem."

Vysadil na koňa najprv dievčinu a potom si sadol aj on. Pocválali do mesta. Otec a mať vidia cez oblok, že sa im dcéra vracia, a nevedia uveriť vlastným očiam. Vybehli jej oproti, od radosti sa aj smejú, aj plačú.

„Vari sa krutý šarkan zľutoval nad tebou, dieťa? Alebo ťa pustil, aby sme sa ešte raz spolu vyplakali?"

„Hľa, kto ma zachránil pred strašnou smrťou," vraví dievčina a ukazuje na Lazara Lazaroviča. „On zabil prekliateho šarkana."

Otec a mať nevedia, ako sa bohatierovi poďakovať. Za ruky ho chytili, do bielokamenného paláca viedli a usadili za stôl na najčestnejšie miesto. Na stole sa hneď zjavili všelijaké jedlá i nápoje, jedz a pi, koľko ti hrdlo ráči.

Keď ho už učastovali, začal sa otec vypytovať:

„Povedz, udatný rytier, ako sa ti odvďačiť, čím ťa odmeniť?"

Smelý junák sklonil hlavu, začúchol, potom pozrel na rodičov i na krásnu dievčinu a vraví:

„Nerozhnevajte sa na mňa pre moje slová. Som knieža zo slávneho Kartausovho kráľovstva a volám sa Lazar Lazarovič. Som ešte slobodný, neoženený. Vaša krásna dcéra sa mi veľmi zapáčila, nuž ak by jej to nebolo proti mysli, rád by som sa s ňou oženil. To by bola pre mňa tá najväčšia odmena."

Dievčina na tie slová sklonila hlavu a zapálila sa ani makový kvet.

Otec hovorí:

„Milý Lazar Lazarovič, mne sa ty veľmi pozdávaš, ale dcéru ja siliť nebudem, ani jej vôľu lámať. Ako si ona povie, nech sa tak stane. Nuž čo ty na to, dcéra moja milá?"

Ešte tuhšie sa krásavica zapálila a tichučko riekla:

„Keď už raz prišiel môj čas, aby som si uvila vlastné hniezdo, nech sa tak stane. Zaľúbila som si Lazara Lazaroviča, svojho vysloboditeľa."

„Keď nevesta pristáva, my rodičia sa priečiť nebudeme," povedal otec. „Dáme vám svoje požehnanie."

Čoskoro nato vystrojili svadbu.

A keď sa už skončilo veselie i hostina, Lazar Lazarovič si odviezol mladú ženu do svojej krajiny.

Do roka sa im narodil synček, nazvali ho Jeruslanom.





Rástol Jeruslan nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu ako cesto v koryte. Keď mal tri roky, vyzeral ani desaťročný.
Začal on po cárskom dvore pobiehať, s bojarskými deťmi sa hrať. Lenže silu mal náramnú, a pretože bol ešte mladučký a nerozumný, vystrájal s deťmi kruté žarty: schmatne voľaktoré za ruku, hneď je ruka preč, schmatne za nohu, hneď ju odtrhne.

Prišli bojari ku kráľovi Kartausovi so žalobou:

„Deje sa nám veľká krivda, hosudar. Syn Lazara Lazaroviča kaličí a mrzačí naše deti. V hre nepozná mieru, tomu odtrhne ruku, tomu nohu. Osuš, prosíme ťa, naše slzy a daj Jeruslana Lazaroviča do temnice vsadiť alebo vyhnať z nášho kráľovstva."

Zavolal si kráľ Kartaus Lazara Lazaroviča a vraví mu:

„Boli u mňa bojari, na tvojho Jeruslana sa žalujú. Ubližuje ich deťom, kaličí ich. A preto ti rozkazujem: alebo zavri svojho syna do žalára, alebo ho pošli z nášho kráľovstva!"

Vypočul si Lazar Lazarovič kráľovský rozkaz, ovesil bujnú hlavu poniže mohutných pliec a šiel domov veľmi zarmútený.

„Čo sa stalo, Lazar Lazarovič?" spytuje sa žena. „Či vari dajaké nešťastie?"

Rozpovedal jej Lazar Lazarovič o kráľovskom rozkaze.

Tu sa i jeho žena horko rozplakala. Ale Jeruslan Lazarovič, ktorý vypočul ich rozhovor, pristúpil k nim, úctivo sa poklonil a vraví:

„Nehnevajte sa na mňa, otec a matička. Nemal som zlý úmysel, keď som sa hral s bojarskými deťmi, a vy už vonkoncom nemáte na tom vinu. Kráľ Kartaus mi prikazuje odísť z krajiny, tak teda odídem. Len by som potreboval kalený meč, bojové brnenie a riadneho koňa."

„Nuž a či my máme málo koní v stajni?" čuduje sa Lazar Lazarovič. „Aj mečov a brnení je plno v našej zbrojnej sieni, môžeš si vybrať."

„Brnenie a meč si vyberiem v zbrojnej sieni," hovorí Jeruslan Lazarovič, „ale koňa, akého potrebujem, v našej stajni niet. Vyproboval som všetky do jedného. Keď koniari daktorého vyviedli a ja som mu ťapol rukou po šiji, každý hneď padol na kolená. Na takom sa ja nosiť nemôžem."

„Zájdi teda na šíre luhy. Pastier Frol tam stráži moje kone. V stádach sú kone nejazdené, vyberieš si, akého ti treba," povedal Lazar Lazarovič.

Začal sa Jeruslan Lazarovič pripravovať na cestu. Vybral si bohatierske brnenie, kalený meč aj dlhokánsku kopiju, čerkeské sedielce, plstený potník, vybíjaný postroj a remenný korbáč. Rozlúčil sa s otcom a matičkou a vydal sa na cestu. Nevedno, či šiel dlho či nedlho, ďaleko či neďaleko, až napokon prišiel na šíre luhy. Cez luhy je cesta vyšliapaná, taká široká, že ju kôň nepreskočí. Ktože to chodí po nej? pomyslel si Jeruslan Lazarovič. Sadnem si tuto na krajíček a počkám.
Posedel si dajakú chvíľu a už vidí: beží po ceste stádo koní. A len čo prebehlo, už dubasí za ním druhé, ešte väčšie. A za stádom pastier. Keď došiel k Jeruslanovi Lazarovičovi, poklonil sa mu:

„Pozdravujem ťa, Jeruslan Lazarovič! Čo tu tak sedíš? Koho čakáš?"

„A ty si kto? Odkiaľ vieš moje meno?"

„Akože by som nevedel! Veď som ja koniar tvojho otca Lazara Lazaroviča."

Jeruslan Lazarovič sa potešil:

„Otec mi radil, aby som šiel na šíre luhy a vybral si riadneho koňa. U nás v stajni sú koníky slabé: ak voľaktorého ťapnem rukou po šiji, hneď padne na kolená. Na takom sa ja nemôžem nosiť. Pomôž mi, Froluška, nájsť súceho koňa, naveky ťa budem zato spomínať."

„Netráp sa, Jeruslan Lazarovič, poradíme si. Mám takého koňa, pravého bohatiera. Keď pije na jazere vodu, vlny sa vzdúvajú ani od búrky a lístie až tak prší zo stromov. Len neviem, či ho budeš vedieť chytiť. Ak ho chytíš a udržíš, pokorí sa ti, vycíti v tebe svojho jazdca. Tamto je, na čele prvého stáda beží od napájadla, no pozri!"
Stádo prefrčalo popri nich a strážca hovorí:

„Poďme k jazeru, ukážem ti, kde kôň chodí piť. Zajtra si naň postriehni."

Ráno sa Jeruslan Lazarovič pritajil pri jazere. Počuje, ako sa zem trasie a konský dupot je čoraz bližší... To beží k vode prvé stádo a na samom predku kôň-oheň; z očí mu iskry sršia, z nozdier plamene, z uší sa valia kúdľavy dymu. Vošiel kôň po kolená do vody a pije.

Na jazere sa zdvihli vlny, na brehu prší lístie zo stromov.

Napil sa kôň, vyskočil na breh a tu ho Jeruslan Lazarovič chmatol pravou rukou za hrivu a v ľavej držal uzdu. Vzopäl sa kôň a zdupotal kopytami, až sa zem zatriasla, no aj tak sa nevytrhol z bohatierových rúk a pomaly sa upokojoval. Cítil, že sa dostal do rúk naozajstného chlapa.

„Tak to má byť, Oros Múdry!" povedal Jeruslan Lazarovič. Založil mu uzdu a odviedol ho ta, kde mal odložené sedlo i brnenie. Tam koňa osedlal, i sám sa odel do brnenia.

Práve vtedy prišiel k napájadlu pastier Frol:

„Vidím, že sa ti kôň pokoril, ovládol si ho."

„Ďakujem ti, Froluška, vykonal si mi veľkú službu. Nikdy ti to nezabudnem."

Rozišli sa. Pastier videl, ako smelý junák na koňa vysadol, ale nezbadal, ako mu zmizol z očí, iba keď sa už prach stĺpom kudlil nad zemou.

Cvála Jeruslan Lazarovič deň či dva, až došiel na jedno veľké pole. A to pole je celé posiate mŕtvymi telami. Leží tam pobité nesčíselné vojsko. Zakričal Jeruslan Lazarovič mocným hlasom:

„Je tu niekto živý?"

Ozval sa hlas:

„Ja! Ja jediný som ostal nažive z celého nášho vojska."

Podíde k nemu Jeruslan Lazarovič a spytuje sa:

„Povedz mi, kto pobil toto vojsko?"

„Ivan-ruský bohatier."

„A kde je teraz Ivan-ruský bohatier?"

„Chod poludňajším smerom, možnože ho zastihneš. Odišiel sa biť s druhým naším vojskom."

Jeruslan Lazarovič zvrtol koňa a cvála tým smerom. Nevedno, či cválal dlho či krátko, až sa napokon dostal na druhé veľké pole. A na tom poli leží pobité nesčíselné vojsko.

Poznove zavolal bohatier mohutným hlasom:

„Ak je tu niekto živý, ozvi sa mi!"

Nadvihol sa jeden človek:

„Čo chceš vedieť, bohatier? Ja jediný som ostal nažive z celého nášho vojska."

„Čie je toto veľké vojsko a kto ho pobil?"

„Je to vojsko Feodula Zmeulanoviča. A porazil ho v boji Ivan-ruský bohatier."

„A kde je teraz Ivan-ruský bohatier?"

„Vidíš tamtie kopence? To sú stopy jeho bohatierskeho koňa. Ako beží, vyfrkujú mu spod kopýt celé kopce zeme. Choď podľa nich, a ak máš súceho koňa, dohoníš ho."

Poďakoval sa vojakovi Jeruslan Lazarovič a pobral sa po stopách bohatierskeho koňa. Cválal od rannej zory až po zoru večernú a na tretí deň zočil na zelenej lúke biely šiator. Pri šiatri sa bohatiersky kôň pšenicou kŕmi. Jeruslan Lazarovič odsedlal svojho koňa a pustil ho. A Oros Múdry prišiel hneď k tomu druhému koňovi a pustil sa vedno s ním do pšenice.

Jeruslan Lazarovič vošiel do šiatra a čo vidí: spí tam tuhým spánkom Ivan-ruský bohatier. Už-už Jeruslan dvíhal meč, no zháčil sa. Neslúžilo by mi ku cti vztiahnuť ruku na spiaceho. A veď i ja si potrebujem oddýchnuť z cesty. Tak si pomyslel a ľahol si spať.

Prvý sa zobudil Ivan-ruský bohatier. Zobudil sa a vidí nezvaného hosťa. Začal ho budiť:

„Zobuď sa, preber sa, smelý junák!"

Jeruslan Lazarovič vstal a Ivan-ruský bohatier mu vraví:

„Uložil si sa spať v mojom šiatri nevolaný, nepozvaný, ale zato nič, veď nocľah človek so sebou nenosí. Podľa našej ruskej obyčaje hosť, ktorý nedrúzga kosť, má u nás vždy česť i miesto. A ty, ako vidieť,- nemáš zlé úmysly. Sadni si so mnou chleba-soli ochutnať a porozprávaj mi, kto si, akého rodu, z ktorého mesta a ako ťa zvať po mene?"

„Som zo slávneho Kartausovho kráľovstva a volám sa Jeruslan Lazarovič. Veľa som už počul o tebe, Ivan-ruský bohatier, i zatúžil som stretnúť sa s tebou. Veľa dní som uháňal po tvojich stopách, videl som vojská Feodula Zmeulanoviča, ktoré si pobil. Dosiaľ som sa domnieval, že ja som najmocnejší bohatier, ale teraz aj bez merania síl vidím, že ty si ešte mocnejší. Buď mojím prijatým bratom!"

Zbratali sa Ivan-ruský bohatier a Jeruslan Lazarovič, vypili po pohári zeleného vína a zajedli si z toho, čo mali na cestu. Pritom pokračovali v rozhovore. Jeruslan Lazarovič sa spytuje:

„Povedz mi, prijatý môj brat, prečo bojuješ a zápolíš s kráľom Feodulom Zmeulanovičom? Prečo si mu skynožil toľko vojska?"

„Akoby som sa nemal s ním biť, ako s ním nezápoliť, môj premilý Jeruslan Lazarovič! Zaľúbil som si zo srdca krásnu dievčinu, dcéru Feodula Zmeulanoviča, a čestne som prišiel do jeho kráľovstva na pytačky. Ale Feodul Zmeulanovič sa na mňa osopil, začal nadávať a kričať. Vraj: Ani ťa nepoznám, ani o tebe neviem, ani ťa moje oči vidieť nechcú! Čoskoro vytiahnem s vojskom proti vášmu cárstvu, celú Rus rozvrátim a vašich bohatierov do zajatia vezmem! - A poslal proti mne vojsko. Vrhlo sa vojsko na mňa, ale je predsa známe, že kto prvý zdvihne meč, ten od neho zahynie. Pobil som celé Zmeulanovičovo vojsko. Ale on poslal proti mne druhé vojsko. Vieš dobre, čo sa aj s tým stalo. Teraz pôjdem k nemu a takto mu poviem: Darmo si sa, Feodul Zmeulanovič, na svoju silu spoliehal, darmo si sa chvastal, že Rus rozvrátiš a ruských bohatierov do zajatia vezmeš. Nevyšlo ti to. Nebolo by predsa len lepšie zmieriť sa a nažívať v priateľstve? Daj mi podobrotky za ženu svoju dcéru. Ak nedáš, vezmem si ju nasilu! Tak mu poviem. A ty poď so mnou, brat môj Jeruslan Lazarovič, k sídelnému mestu kráľa Feodula Zmeulanoviča. Ak bude svadba, zaveselíš sa s nami."

Pozbierali sa bohatieri a vydali sa na cestu. Keď už boli asi tak desať vierst od mesta, zatrúbil Ivan-ruský bohatier na bojový roh.

Pricválal ku kráľovi jazdec zo strážneho oddielu:

„Ivan-ruský bohatier stojí na desať vierst od mesta a s ním ešte akýsi iný cudzozemský bohatier!"

Naľakal sa Feodul Zmeulanovič:

„Och, také nešťastie! Ivan-ruský bohatier sám pobil dve moje vojská, a teraz, keď sú dvaja, spustošia mi celé kráľovstvo!"

No potom sa pomaličky - po trošičke vzpamätuval, zliezol z teplého lôžka, založil si na hlavu korunu, vypäl hruď:

„Hej, sluhovia! Zavolajte chytro kráľovnú, privítame bohatierov chlebom a soľou, azda sa udobria."
A posiela svoje kniežatá i bojarov:

„Vyjdite z mesta a pozvite sem Ivana-ruského bohatiera, my s kráľovnou ho uvítame pri bráne."

Uvítali oboch bohatierov s poctami a chlebom-soľou.

„Čo sa medzi nami stalo, to už bolo a nech zarastie trávou," povedal kráľ. „My s kráľovnou sme zo srdca radi, že máme tú česť privítať u nás takých vzácnych hostí."

Rozložili v paláci stoly a začala sa velikánska hostina. A čoskoro nato vystrojili aj svadbu.

Na svadobnej hostine Jeruslan Lazarovič vystihol chvíľu a opýtal sa nevesty Ivana-ruského bohatiera.

„Utešená kráľovná, povedz, či je na svete niekto krajší od teba?"

Kráľovnú to priviedlo do pomykova:

„Ide o mne chýr, že som veľmi krásna, ale počula som, že v sedemdesiatej siedmej krajine žijú tri sestry, no a najmladšia z nich je ešte krajšia ako ja."

„A nepočula si o tom, či je niekto mocnejší odo mňa, pravda, okrem tvojho muža Ivana-ruského bohatiera?"

„O tebe, tvojej sile a udatnosti, Jeruslan Lazarovič, tiež letí chýr po celom svete. Ale vraví sa, že v slávnom indickom cárstve už tridsať rokov drží stráž bohatier Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka. Povráva sa, že je to bohatier nad bohatierov, ale či je mocnejší od teba, to nemôžem povedať ani ja ani nikto iný, kým si nezmeriate sily."

Keď už bolo po svadobnej hostine, rozlúčil sa Jeruslan so svojím prijatým bratom Ivanom-ruským bohatierom i jeho mladou ženou a pustil sa do sedemdesiatej siedmej krajiny.

Cvála Jeruslan Lazarovič od rána až do slnca západu. Mnoho dní šiel, až napokon prišiel do toho cárstva, kde žili sestry-krásavice. Prišiel k ich palácu, zoskočil z koňa a vošiel dnu.

Tri sestry krásavice sedeli pri ručných prácach, vyšívali svoje drahocenné rúcha. Keď zočili vzácneho hosťa, vyskočili od roboty a nevedeli, čo skôr spraviť.

„Nebojte sa, krásavice! Neprišiel som ako nepriateľ, ale práve naopak: počul som o vás veľa chvály, a tak som si zaumienil uzrieť vás na vlastné oči."

Dievčiny sa zapálili ani ruže. On pristúpil k najmladšej, volala sa Lejla, a hovorí:

„Povedz, milá Lejla, je na svete niekto krajší od teba?"

Lej la odpovedá:

„Je jedna dievčina, dcéra cára Vachrameja, volá sa Marfa Vachramejevna, a tej sa žiadna nevyrovná ani postavou, ani krásou tváre. Oči má zasnené, obrvy čierne, sobolie, a kráča si, ani keď labuť pláva. To je krásavica, ktorej niet páru."

„A ešte sa vás chcem opýtať, krásne sestry, ktorý bohatier je najmocnejší na svete?"

„Najväčší chýr letí o Ivanovi-ruskom bohatierovi," hovoria sestry.

„Ivana-ruského bohatiera dobre poznám, je to môj prijatý starší brat."

„Aj o tvojej sile a udatnosti doletel k nám chýr ešte skôr, ako si prišiel ty sám. A veľa sa hovorí aj o
Ivaškovi-Bielom plášti-Saracénskej čiapke. Už tridsať rokov drží stráž na hranici Indického cárstva."

Pozhováral sa Jeruslan Lazarovič s krásnymi sestrami, poďakoval sa za chlieb-soľ a odobral sa od nich.

Vyšiel z mesta a húta si: Dlho už chodím po svete a ani neviem, čo sa doma robí. Treba ísť domov nakuknúť, otca-matičku pozrieť. Poprosím ich aj o dovolenie oženiť sa. A potom sa vyberiem do Vachramejovho cárstva a vypýtam si za ženu Marfu Vachramejevnu.

Zvrtol Oroša Múdreho a dal sa smerom ku Kartausovmu kráľovstvu.

... Cvála Jeruslan Lazarovič deň i noc, deň i noc. Keď Oros Múdry ustal, odsedlal ho, odzubadlil, naobročil, aj sám si oddýchol - a potom s novými silami pokračoval v ceste. Napokon sa už blíži k rodnému kraju. Netrpezlivo pobáda koňa, v diaľke sa mu už črtá hlavné mesto Kartausovho kráľovstva.

Vybehne na kopec, hľadí - vlastným očiam neverí:

Okolo mesta je mrákava vojska. Zo všetkých strán ho obkolesilo.

Jazdci skáču na bujných koňoch, pešiaci postupujú k mestským bránam. Čo sa to robí? nechápe bohatier. Keď zišiel z kopca, stretol Frola, pastiera otcových koní.

„Pozdravujem ťa, Froluška!"

Pastier zastavil koňa, spoznal Jeruslana Lazaroviča a poklonil sa mu.

„Nevieš, čo za vojsko to postupuje proti nášmu mestu?" spytuje sa bohatier.

„Ach, Jeruslan Lazarovič! Išiel som zo šírych luhov na dvor tvojho otca Lazara Lazaroviča, a len-len že ma nezajali. Iba koňovi ďakujem, on ma zachránil. Ušiel som nepriateľovi a teraz uháňam naspäť na šíre luhy. Také nešťastie! Dovalil sa k nášmu mestu knieža Danila Biely s nesčíselnými plukmi jazdeckého i pešieho vojska a náš kráľ Kartaus nemá v meste nijakého bohatiera okrem Lazara Lazaroviča. Všetci sa kade-tade porozchodili. Zamkol sa kráľ s bojarmi v paláci a mestský ľud sa za múrmi mesta krčí. Nedá sa ísť ani do mesta, ani z mesta a Danila Biely sa zastrája, že celé kráľovstvo spustoší."

Vidí Jeruslan Lazarovič, že kráľovstvo nemá kto brániť a nepriateľského vojska že je sila nespočetná. Rozhorelo sa v ňom junácke srdce, zasvrbelo ho bohatierske plece. Šibol on korbáčom Oroša Múdreho a pustil sa cvalom k mestu.

Nepriatelia zbadali, že sa rovno na nich rúti neznámy bohatier. Vyľakali sa, vrieskajú:

„Akýsi bohatier beží Kartausovi na pomoc!"

Sám knieža Danila Biely sa pohol s jazdcami proti nemu a kričí z plného hrdla:

„Lapte ho živého, chlapci!"

Ale Jeruslan Lazarovič rozohnal koňa a naletel ani víchor na Danilových jazdcov. Napravo-naľavo seká mečom a bodá kopijou a Oros Múdry vlastnou hrudou váľa kone a pováľaných jazdcov kopytami dlávi. Čoskoro bolo pole posiate mŕtvymi telami, iba čo zopár jazdcov stihlo ujsť.

V tej chvíli zbadal Jeruslan Lazarovič samého Danilu Bieleho. Dohonil ho, udrel naň tupým koncom dlhočiznej kopije a vyhodil zo sedla... A Oros Múdry mu stúpil nohou na hruď.
Začal Danila prosiť:

„Nechaj ma nažive, udatný a mohutný bohatier! Zlozím ti prísahu, že už ani jeden môj vojak jakživ neprekročí hranicu Kartausovho kráľovstva! Aj svojim deťom a vnukom zakážem, aby už nikdy nezdvihli zbraň proti vašej zemi."

„Nech je tak," povedal Jeruslan Lazarovič. „Ale ak raz tú prísahu zrušíš, potom už nečakaj zmilovanie!"

„Čo budem živý, nezabudnem na tvoju veľkodušnosť a svoju prísahu nikdy neporuším!" povedal Danila Biely, vstal zo zeme a hneď dal rozkaz odtiahnuť od mesta a opustiť Kartausovo kráľovstvo.

V meste videli, že nepriateľské vojská odchádzajú. A vtom zaznel výkrik:

„Veď je to Jeruslan Lazarovič, syn kniežaťa Lazara Lazaroviča!

Chýr čoskoro doletel k Lazarovi Lazarovičovi i k samému kráľovi. Otec, matka i kráľ Kartaus s najbližšími bojarmi vyšli hlavnou bránou a uvítali Jeruslana Lazaroviča s veľkými poctami. Matka objímala syna a plakala od radosti. Aj kráľ Kartaus zaslzil a preriekol takéto slová:

„Neviem, ako sa ti odvďačiť, Jeruslan Lazarovič, za to, že si nás i naše mesto zachránil pred nepriateľom. Za onú dávnu urážku sa na mňa nehnevaj, to je už všetko preč. Teraz ťa uhostím ako najvzácnejšieho hosťa. Vykotúľajte súdky s vínom a ustátou medovinou! Nech dnes všetci oslavujú silu a udatnosť slávneho a mohutného bohatiera Jeruslana Lazaroviča!"

Tri dni trvala hostina. Na štvrtý deň sa Jeruslan Lazarovič poďakoval kráľovi za pohostenie, hlboko sa poklonil otcovi i matke a hovorí:

„Dlhý čas sme sa nevideli. Veľa rozličných krajín a miest som si za ten čas poobzeral, a predsa ešte neobsedím doma. Chcem vidieť ešte viac. Pusťte ma, drahý môj otec i matička. A ak sa mi podarí stretnúť moju vyvolenú, dajte mi už popredku rodičovské požehnanie."

Otec a matka mu nebránili, dali mu rodičovské požehnanie.

„Neudržíme my takéhoto sokola v rodičovskom dome," povedal Lazar Lazarovič. „Viem podľa seba, veď i ja som býval mladý. Nuž nech si ešte pochodí svetom, nech si poteší srdce."

Osedlal si Jeruslan Lazarovič svojho Orosa Múdreho, obliekol bohatierske brnenie, rozlúčil sa s domácimi a šiel.

Vyšiel zo svojho mesta a myslí si: Najsamprv si zájdem do slávneho indického cárstva, aby som videl, čo za bohatiera je Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka. A potom do Vachramejovho cárstva. Veľmi sa mi už žiada vidieť Marfu Vachramejevnu.

Cválal Jeruslan Lazarovič, nevedno, či dlho či nedlho, až sa napokon priblížil k slávnemu indickému cárstvu. Vidí hraničný kameň a pri tom kameni leží a spí bohatier. Podľa všetkého je to Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka, pomyslel si Jeruslan Lazarovič. Prišiel k nemu, a bohatier ani uchom nepohol, len si spí a pochrapkáva.

Nahol sa Jeruslan zo sedla a švihol ho riadne svojím remenným korbáčom.

„Či sa to takto drží stráž, takto sa cárstvo ochraňuje? Tu si môže kto chce chodiť, a ty si spíš, pochrapkávaš!"

Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka vyskočil na nohy a zlostne vykríkol:

„Ty si kto?" a chmatol kyjak. „Popri mne už tridsať rokov ani zver neprebehol, ani vták nepreletel, ani živá duša neprešla. A ty sa ma opovažuješ korbáčom šľahnúť? Na dlaň si ťa položím a druhou priťapnem, neostane z teba ani mokrý fľak! Hybaj tamto na šíre pole, ja ti ukážem!"

Osedlal si koňa, obliekol brnenie a pustili sa cvalom do šíreho poľa silu si pomerať, smrteľnú hru sa zahrať.

Už pri prvom stretnutí, len čo Jeruslan Lazarovič udrel tupým koncom kopije, vyletel Ivaška zo sedla. A Oros Múdry mu stúpil nohou na hruď. Celkom inak prehovoril už teraz Ivaška Biely plášť-Saracénska čiapka:
„Nevydávaj ma smrti, slávny a mohutný bohatier! Už aj sám vidím, že moja sila je v porovnaní s tvojou polovičná, ak nie i menšia. Roky mi ubehli, a ty ešte len dospievaš. Radšej sa zbratajme. Staň sa mojím prijatým starším bratom!"

„Nestojím o tvoju smrť," odvetil Jeruslan Lazarovič, „ale slávu pustili o tebe podaromnici. Bohatier si ty chatrný. No vstávaj!"

A odviedol preč Oroša Múdreho. Zdvihol sa Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka, poklonil sa prijatému bratovi až po pás a vraví:

„Zájdi do slávneho indického cárstva, pobudni u nášho cára."

Jeruslan Lazarovič sa pobral rovno do cárskeho mesta. Príde do paláca a cár sa ho spytuje:

„Kto si, smelý junák, aké je tvoje meno!"

„Volám sa Jeruslan Lazarovič."

„A ako si sa dostal cez moju hraničnú stráž? Ako to, že ťa prepustil môj verný strážca Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka? Veď popri ňom ani zver neprebehne, ani vták nepreletí, ani jazdec neprecvála!"

Jeruslan Lazarovič vraví:

„Tvoj strážca ma naozaj nechcel pustiť. Ale zmeral som si s ním silu a vysvitlo, že je slabší ako ja. Tak ma musel pustiť."

Indický cár sa preľakol, myslí si sám v sebe:

Prišiel neznámy bohatier a ktohovie načo. Nebodaj sa chce zmocniť môjho cárstva. Veď ak už zvíťazil nad Ivaškom, tak moje vojsko poseká ani kapustu.

Rozpráva sa s ním láskavo, hostí a častuje ho, ale Jeruslan Lazarovič vidí, že sa ho indický cár bojí.
Skončil teda svoju návštevu a odišiel z indického cárstva.

Ide a myslí si: Spoznal som, čo za bohatier je ten preslávený Ivaška-Biely plášť-Saracénska čiapka, videl som aj indického cára, a teraz už pôjdem rovno do Vachramejovho cárstva. Nebudem mať pokoj, kým na vlastné oči neuvidím Marfu Vachramejevnu.

Minul sa deň, minul sa druhý aj tretí. Do Vachramejovho cárstva je už blízko, sotva deň cesty. A práve vtedy stretol náš bohatier pocestného. Pocestný si sňal čiapku:

„Pozdravujem ťa, Jeruslan Lazarovič!"

Začudoval sa bohatier:

„Kto si a skade ma poznáš?"

„Som pocestný, putujem po všetkých krajinách a po všetkých mestách. Pobudol som aj v Kartausovom kráľovstve, neraz som zašiel k tvojim rodičom, veľa ráz som ťa tam videl. I nedávno som šiel popri vašom kráľovstve a nesiem odtiaľ plané chýry."

Bohatier zoskočil z koňa a nedočkavo chytil pútnika za plece:

„Vrav, čo sa robí v našom kráľovstve! Videl si môjho otca a matičku? Sú živí a zdraví?"

„Počkaj, Jeruslan Lazarovič, netras ma, lebo mi ešte ruku odtrhneš! U vás doma sa prihodilo nešťastie.
Knieža Danila Biely vystihol chvíľu a napadol krajinu s nesčíselným vojskom. Veľa národa skynožil a ešte viacej do zajatia odvliekol. Stolné mesto do tla vypálil a spustošil, kameň na kameni nenechal. Kráľa Kartausa, tvojich rodičov aj celú dvornú družinu zlapal, vyklal im oči, odvliekol do svojho kniežatstva a zavrel do temnice. Tam sú do dnešného dňa."

Jeruslan Lazarovič si to všetko vypočul, ovesil hlavu a vraví:

„Strašná chyba, že som vtedy Danilu Bieleho nechal nažive. Zem jedol a tak mi prisahal, že nezdvihne viac meč proti Kartausovmu kráľovstvu. A ja som uveril! Pekne sa odplatil za moju dobrotu! No ale počkaj, veď sa my ešte porátame!"

S tými slovami vyskočil na koňa a cválal do kniežatstva Danilu Bieleho.

Prišiel ta, našiel temnicu, kde boli uväznení jeho rodičia i kráľ Kartaus so svojou družinou. Premohol strážcov, odtrhol zámku a vykríkol hneď na prahu:

„Pozdravujem vás, rodičia predrahí, otec i matička moja! Pozdravujem ťa, tvoje veličenstvo kráľ Kartaus, aj vás, kráľovskí dvorania!"

Nato zaznela odpoveď:

„Tvoj hlas počujeme, ale kto hovorí, nevidíme! Oslepili nás, sme temní!"
A tu prehovorila bohatierova matka:

„Čo ťa aj nevidím, poznám tvoj hlas a aj srdce mi hovorí, že si to ty, náš drahý syn Jeruslan Lazarovič!"

„Naozaj je to on," prehovoril aj Lazar Lazarovič. „Vidíš, syn môj milý, aké nešťastie nás postihlo. Všetko sme stratili, ešte aj to božie svetlo. Ale vraj kdesi za horami-dolami, ja sám som tam nebol, no od spoľahlivých ľudí som počul, je cárstvo Ohnivého štítu-Plamennej kopije. A v tom cárstve má byť studňa so živou vodou. Urob nám službu a zájdi k Ohnivému štítu-Plamennej kopiji, dones živej vody, pokrop nám oči a my zas prehliadneme."

„Pôjdem k Ohnivému štítu-Plamennej kopiji," vraví bohatier, „ale najsamprv musím nájsť Danilu Bieleho."
S tými slovami vyšiel smelý junák z temnice.

Jeden strážca väzenia dobehol v tom čase k Danilovi Bielemu:

„Beda, knieža! Akýsi cudzokrajný bohatier pobil všetku stráž na väzenskom dvore! Ja jediný som sa zachránil."

„To nebude nik iný ako syn Lazara Lazaroviča," povedal Danila Biely. ,,Ihneď vyhlás poplach a zvolaj všetko vojsko!"

A sám v sebe si myslí: V temnici ho najľahšie premôžeme.

Napochytre si obliekol bojové brnenie, vyskočil na koňa a vedie vojsko.

Jeruslan Lazarovič práve vychádzal z väzenského dvora na námestie, keď zočil kniežacie vojsko. Vyrútil sa naň ani jastrab na kurence. Koho mečom zasiahne, až po sedlo ho rozsekne, a koho kopijou, ten zletí z koňa. Oros Múdry hrudou prevracia nepriateľské kone, kopytami dlávi bojovníkov. Čoskoro pobil Jeruslan Lazarovič celé vojsko. Nažive ostalo iba niekoľko členov kniežacej družiny a tí sa dali na útek.

Medzi nimi zbadal Jeruslan aj Danilu Bieleho.

„Práve teba hľadám!" vykríkol, pobodol koňa a hnal sa za kniežaťom-vierolomníkom.

Mohol ten ako chcel koňa švihať, Oros Múdry ho zaraz dohonil.

Jeruslan Lazarovič vyhodil Danilu Bieleho zo sedla a odťal mu hlavu.

„Burinu z poľa von!" vykríkol. Potom zvrtol koňa a pricválal do temnice: „Vyjdite všetci zo žalára, ste slobodní! Usaďte sa zatiaľ v paláci Danilu Bieleho."

A kráľovi Kartausovi vraví:

„Tunajšie kniežatstvo bude treba pripojiť k našej krajine. Zasadni na trón Danilu Bieleho a bývajte v tomto meste, kým vám nedonesiem živej vody. Naše stolné mesto je beztak zrúcané, treba ho odznova postaviť."

Potom Jeruslan Lazarovič vysadol na koňa a pustil sa do krajiny Ohnivého štítu-Plamennej kopije.

Cvála Jeruslan, cvála, a tu sa pred ním rozprestrie širokánske pole. A na tom poli leží pobité nesčíselné vojsko. Zavolá bohatier mocným hlasom:

„Hej, je tu nejaká živá duša?"

„A čo by si chcel?" ozval sa jeden vojak.

„Povedz mi, kto pobil toto vojsko?"

„Celé ho pobil bohatier Roslanej."

„A kde je teraz bohatier Roslanej?"

„Chod ďalej a uvidíš ho. Tam leží aj on zabitý."

Prešiel bohatier popri pobitom vojsku a o kus ďalej zočil veľký kopec. Prišiel bližšie a nevie uveriť vlastným očiam: ten kopec nie je kopec, ale ľudská hlava veľká ani kopa sena.

„Hej, počuješ ma?" zvolal Jeruslan mocným hlasom. Nijaká odpoveď. Zavolal druhý raz, zasa len nič. Až na tretie zavolanie otvorila hlava oči, zívla a vraví:

„Ty si kto? A čo chceš odo mňa?"

„Pochádzam zo slávneho Kartausovho kráľovstva a menujem sa Jeruslan Lazarovič. Rád by som vedieť, čie je toto pobité vojsko a kde je mohutný bohatier Roslanej."

„Bohatier Roslanej som ja," hovorí hlava, ,,a vojsko, čo tu leží pobité, viedol proti mne cár Ohnivý štít-
Plamenná kopija. Ja som vojsko pobil, ale i sám som, ako vidíš, hlavu zložil."

„Ako sa to mohlo stať? Vojsko si pobil, a predsa tu ležíš zoťatý!"

„Pred mnohými rokmi, keď som bol ešte celkom malý," rozhovorila sa hlava, „prepadol cár Ohnivý štít-Plamenná kopija našu krajinu, kde vládol vtedy môj otec. Otec pozbieral napochytre neveľký oddiel a vyšiel proti nepriateľovi. Strhla sa bitka, krvavý boj. Ohnivý štít-Plamenná kopija mal vojska oveľa viac a zvíťazil.
Veľa našich vtedy zahynulo. Ohnivý štít-Plamenná kopija zajal aj môjho otca a zabil ho.

Keď som vyrástol na mocného bohatiera, rozhodol som sa pomstiť svojho otca. Poradil som sa o tom s jednou vešticou a ona mi povedala: Cár Ohnivý štít-Plamenná kopija je mocný bohatier a k tomu čarodejník. Zvíťaziť nad ním môžeš iba vtedy, ak získaš zázračný meč. Na mori-oceáne, na ostrove Bujane, na vysokom vrchu pod starým dubom je jaskyňa a v tej jaskyni je od dávnych čias zamurovaný zázračný meč. Iba s týmto mečom možno zvíťaziť nad Ohnivým štítom-Plamennou kopijou.

Dlho som putoval a veľa námahy vynaložil, kým som získal zázračný meč. S ním som sa potom vybral do cárstva Ohnivého štítu-Plamennej kopije. Cár pozbieral veľké vojsko a viedol ho proti mne. Stretli sme sa na tomto poli. Začal som vojsko biť, kosil som ho ani trávu a veľmi mnohých udupkal môj kôň. Čoskoro ich už ostalo iba zopár nažive. Ohnivý štít-Plamenná kopija pricválal ku mne a kričí: Zaraz si synom smrti! - Ale ja som sa rozohnal, zaťal zázračným mečom a on sa hneď zvalil z koňa. Tu jeho sluhovia zakričia: Ako slávne si ho počastoval svojím mečom! Nože zatni ešte raz! Hneď mu budeme pohrebnú hostinu držať! - Zaťal som ešte raz, a tu sa zázračný meč so strašnou silou od neho odrazil a mne hlavu odťal. A Ohnivý štít-Plamenná kopija v tej chvíli ožil, akoby mu nikdy nič nebolo bývalo. Vtom priskočil môj prijatý brat, schytil zázračný meč a vopchal mi ho pod hlavu. Ohnivý štít-Plamenná kopija sa márne pokúšal meč vytiahnuť. Márne sa už po koľký raz usilovali o to jeho bohatieri. Meč nedostali, i teraz je tu podo mnou."

Roslanejova hlava skončila svoje rozprávanie a spýtala sa:

„A ty si sa ako sem dostal a kde ťa vedie cesta?"

Jeruslan Lazarovič rozpovedal, prečo ide do krajiny Ohnivého štítu-Plamennej kopije.

„Chválim ťa za to, Jeruslan Lazarovič, že si svojich blízkych neopustil v nešťastí, že si ich z temnice vyslobodil a chceš im doniesť aj živú vodu. Ale musím ti povedať, že je tvoja cesta márna. Ohnivý štít-Plamenná kopija ti podobrotky živej vody nedá a nasilu od neho nič nedosiahneš, lebo jemu neublíži ani strela, ani kopija, ani meč. Kým sa ty stihneš proti nemu zahnať, on ťa aj desať ráz zabije. Ale počuj, čo ti teraz poviem. Ak ma počúvneš, premôžeš ho."

Jeruslan Lazarovič pozorne vypočul, čo mu vravela Roslanejova hlava, poďakoval sa a hovorí:

„Len čo budem mať živú vodu, prídem k tebe a spojím tvoju hlavu s telom."

Vysadol na svojho Oroša Múdreho a pustil sa do cárstva Ohnivého štítu-Plamennej kopije. Už sa približuje k mestu.

Ohnivý štít-Plamenná kopija zočil bohatiera, ide mu naproti a už zďaleka mece doň ohnivé strely.

„Vráť sa, lebo ťa spálim!" kričí.

Jeruslan Lazarovič si zložil helmu, máva ňou a kričí:

„Neprichádzam s tebou bojovať ani zápasiť, ale prichádzam v dobrej veci!"

„Kto si a čo chceš odo mňa?"

„Pochádzam zo slávneho Kartausovho kráľovstva a volám sa Jeruslan Lazarovič. O tvojej sile a sláve letí chýr po celej zemi, nuž chcel by som vstúpiť k tebe do služby."

Ohnivý štít-Plamenná kopija mu vraví:

„Ak s mojimi dvanástimi bohatiermi dostaneš meč spod Roslanejovej hlavy, prijmem ťa do služby. Ale ak ho nedostaneš, sebe pripíš za vinu, bude to tvoj koniec!"

„Zaobídem sa aj bez tvojich bohatierov, cár Ohnivý štít-Plamenná kopija. Sám dostanem ten meč."

Ohnivý štít-Plamenná kopija podišiel k nemu a vraví:

„Vyber sa hneď a zaraz. Ak donesieš ten meč, staneš sa hlavným medzi mojimi bohatiermi."

Jeruslan Lazarovič zvrtol koňa a odcválal. Keď prišiel na bojisko, Roslanejova hlava ho už zďaleka zočila.

„Tak čo, videl si cára Ohnivý štít-Plamennú kopiju?"

„Videl som ho a spravil som všetko, ako si mi poradil. Teraz som prišiel po zázračný meč."

Roslanejova hlava sa odvalila nabok.

„Vezmi si meč, ale nezabudni: zatni iba raz!"

Jeruslan Lazarovič vzal meč, vysadol na koňa a odcválal.

Len čo stráž oznámila, že sa bohatier vracia, Ohnivý štít-Plamenná kopija mu vyšiel v ústrety.

„Tak ako, máš zázračný meč?"

„Tu je!" zdvihol ho nad hlavu Jeruslan Lazarovič, pribehol k Ohnivému štítu-Plamennej kopiji a zaťal z celej sily.

Ohnivý štít-Plamenná kopija sa zvalil z koňa ani snop.

„Zatni ešte raz!" kričia cárski sluhovia.

„Smelí junáci nemajú vo zvyku dva razy dvíhať meč. Stačí raz!" odpovedal Jeruslan Lazarovič.

Tu sa všetkých dvanásť bohatierov Ohnivého štítu-Plamennej kopije vrhlo na Jeruslana s krikom:

„Naňho sa! Porúbme ho na kúsky, vezmime mu zázračný meč a oživme Ohnivý štít-Plamennú kopiju!"

Lenže márne sa pechorili. Jeruslan Lazarovič ich všetkých premohol, všetci padli jeho rukou. Potom išiel hľadať zázračnú studničku a nabral z nej živej vody. Napil sa, aj Orošovi Múdremu sa dal napiť a v tej chvíli akoby z nich niekto všetku únavu rukou sňal.

Len čo sa Jeruslan Lazarovič zjavil na bojovom poli, Roslanejova hlava ho už zďaleka videla.

„Vraciaš sa, a to znamená, že si premohol Ohnivý štít-Plamennú kopiju, môjho protivníka," hovorí. „Máš aj živú vodu?"

„Mám," odpovedá Jeruslan Lazarovič, „zaraz budeš zdravý!"

Hlava sa hneď zakotúľala k telu a priložila sa, ako bolo treba. Jeruslan Lazarovič ju pokropil živou vodou a ona zrástla s telom. Vstal Roslanej na nohy, a taký je veličizný, až strach pozrieť.

„No, Jeruslan Lazarovič, veľkú službu si mi preukázal, jakživ ti ju nezabudnem. Ak niekedy bude treba, aj život za teba vďačne položím."

„Načo o tom vravieť," hovorí Jeruslan Lazarovič. „Vari by som bol zvíťazil nad Ohnivým štítom-Plamennou kopijou bez tvojho zázračného meča a tvojej múdrej rady? Bol by som bez nich získal živú vodu? No a tu si máš svoj meč!" podáva Roslanejovi zázračný meč.

Ale Roslanej mu odtisol ruku:

„Nie, Jeruslan Lazarovič, môj prijatý brat, meč sa ti ešte zíde."

„Veď mi aj dobre pasuje do ruky," hovorí Jeruslan Lazarovič. „Ďakujem ti, milý Roslanej, môj prijatý brat.
A teraz sa už musím ponáhľať k rodičom."

„A ja zas musím nájsť svojho koňa," vraví bohatier Roslanej. „Iste sa pasie len niekde neďaleko. Môj verný kôň, jediný na svete, ktorý ma vládze uniesť."

S tým sa bohatieri rozišli. Roslanej si šiel hľadať koňa a Jeruslan Lazarovič sa pobral do kniežatstva Danilu Bieleho.

Len čo ta prišiel, vbehol do paláca a pokropil živou vodou oči otcovi, matke, kráľovi Kartausovi a bojarom. Hneď všetci prehliadli a od veľkého šťastia sa to smiali, to zas plakali.

Kráľ Kartaus vystrojil na bohatierovu počesť veľkú hostinu-hodovanie. Na tej hostine všetci jedli, pili, hrdinstvo a udatnosť Jeruslana Lazaroviča vychvaľovali.

Po hostine povie bohatier svojim rodičom:

„Čas je mi ísť do Vachramejovho cárstva. Požehnajte ma na cestu!"

„Čo už robiť?" hovorí Lazar Lazarovič. „Hoci nám je ťažko rozlúčiť sa s tebou, inak to už nebude. My s matkou sme teraz, chvalabohu, zdraví, nuž choď si, keď to musí byť."

Vysadol Jeruslan na svojho Oroša Múdreho a už ho nebolo, iba čo sa prach za ním zakudlil.

Cvála si Jeruslan Lazarovič, nevedno, či dlho či nedlho, až sa napokon dostal do krajiny cára Vachrameja.
Príde k cárskemu mestu a vidí,, že je brána tuho zavretá. Zabúchal na ňu.

„Kto si a čo tu chceš?" spytuje sa ho stráž.

„Volám sa Jeruslan Lazarovič a prišiel som k cárovi Vachramejovi v dobrej veci."

Brána sa otvorila, no len čo bohatier vošiel, zasa ju pozamykali. Prečože tu mesto tak tuho zavierajú? myslí si Jeruslan. A prečo majú na domoch tie čierne zástavy?

Cár Vachramej láskavo hosťa privítal:

„Vojdi, smelý junák, a povedz mi, kto si a odkiaľ prichádzaš."

„Pochádzam z Kartausovho kráľovstva a som synom kniežaťa Lazara Lazaroviča. Moje meno je Jeruslan Lazarovič. Veľa som chodil po svete, mnoho krajín som videl a rád by som pobudol aj v tvojom mocnárstve."

„Ach, tak si to ty!" hovorí cár Vachramej. „Sláva o tvojich činoch a hrdinstve, milý Jeruslan Lazarovič, letí po všetkých krajinách. Doletela i do nášho cárstva. Veľmi ma teší tvoja návšteva, aj keď nás práve v tomto čase postihlo veľké nešťastie. Naučil sa k nám lietať trojhlavý morský drak, ľudí nám kynoží. Preto sedíme zavretí medzi múrmi mesta, hoci pred krídlatou obludou vlastne ani tie nie sú ochranou."

„A či drak často prilieta?" spytuje sa Jeruslan Lazarovič.

„Každé tri dni. Aj dnes naisto priletí a kohosi odvlečie," vraví cár Vachramej. „No vojdi, drahý hosť, do komnát, treba sa ti občerstviť po ceste, zajesť si a oddýchnuť."

„Ďakujem! Najsamprv pobudnem na morskom brehu a až potom si oddýchnem," riekol Jeruslan Lazarovič.
S tými slovami vyšiel z paláca, vyskočil na Oroša Múdreho a pobral sa z mesta na morský breh. Tam koňa zastavil a zatrúbil na bojový roh raz a ešte raz. Po treťom raze sa zdvihla na mori vysoká vlna a hneď nato vyliezol z vody trojhlavý morský drak. Rozďavil tri papule, vyceril zuby, zablýskal šiestimi očami:

„Dnes cár Vachramej nečaká, kým prídem, ale mi sám posiela na obed človeka a na prídavok ešte aj koňa!"

„Len počkaj, prekliaty netvor, aby ti nezabehlo!" vykríkol bohatier.

Ledva drak vyšiel na breh, Jeruslan Lazarovič sa zahnal zázračným mečom a jediným úderom mu odťal dve hlavy.

Zľakol sa dračisko, začal prosiť:

„Daruj mi život, mocný bohatier, neodtínaj mi poslednú hlavu. Už nikdy viac nepriletím do Vachramejovho cárstva a tebe dám bohaté výkupné: drahocenný kameň nevídanej krásy, akého viac niet na celom šírom svete."

„A kdeže ho máš, ten svoj drahocenný kameň?"

„Zaraz ho donesiem."

S tými slovami sa drak hodil do mora, ale čoskoro sa vrátil a podáva bohatierovi drahocenný kameň neslýchanej krásy.

Jeruslan Lazarovič prijal dar a rovno zo svojho koňa sa prehodil drakovi na chrbát.

„Zanes ma do Vachramejovho paláca a tam pred všetkými sľúbiš, že už nikdy nebudeš kántriť ľudí."

Čo mal morský drak spraviť, už len poslúchol.

Letí on s bohatierom do cárskeho mesta a Oros Múdry beží za nimi.

Keď v meste a paláci zbadali, že bohatier priletel na morskom netvorovi, strhol sa poplach.

Cár Vachramej i všetok ľud prosia, modlikajú:

„Nenechávaj prekliateho draka pri živote, Jeruslan Lazarovič. Veď koľko sĺz sme my preňho preliali! Teraz je pokorný, ale keď ty odídeš, zasa sa vráti na staré chodníčky. My ho už poznáme!"

Bohatier im dal za pravdu, zoskočil z draka a odťal mu aj poslednú hlavu.

Na dvanástich pároch koní vyvliekli ľudia draka z mesta a zakopali v rokline.

Potom zvesili z domov čierne zástavy a všetko sa začalo veseliť.

Cár Vachramej vystrojil veľkú hostinu a pozval na ňu hostí zo široka-ďaleka. Hneď vedľa seba, na najčestnejšie miesto, usadil Jeruslana Lazaroviča a častuje ho:

„Jedz a pi, hosť najdrahší. Veď ani neviem, ako sa ti odvďačiť."

Práve vtedy vyšla zo svojich svetlíc utešená cárovná. Keď ju bohatier zočil, až mu srdce stislo, taká nesmierna krásavica bola Marfa Vachramejevna.

V živote som nevidel väčšiu krásu, pomyslel si Jeruslan. Sto rokov by som sa vedel na ňu dívať, a ešte by som sa nevynadíval.

Aj Marfe Vachramejevne stislo srdce. Náhlivo sa poklonila hosťom, pozrela ešte raz na Jeruslana Lazaroviča a sklopila oči. Aký je len statný, aký švárny!

Skončilo sa hodovanie-stolovanie, hostia sa poďakovali a porozchádzali každý svojou stranou. A tu Jeruslan
Lazarovič rečie cárovi:

„Prišiel som k tebe, cár-hosudar, v dobrej veci - na pytačky. Ak by si nám dal svoje požehnanie a Marfa
Vachramejevna by sa stala mojou ženou, nič lepšieho mi osud nemohol dožičiť."
„Drahý Jeruslan Lazarovič, ak moja dcéra pristáva, ja veľmi rád vstúpim s tebou do rodiny," odpovedal cár Vachramej. „A tak sa teraz všetko zvrtne na tebe, Marfa Vachramejevna," obrátil sa k dcére. „Povedz, bol by ti ženích po vôli?"

Zapálila sa cárovná, sklopila jasné oči a riekla pošepky:

„Tvoja vôľa je i mojou vôľou, báťuška cár-hosudar! Ak dáš požehnanie, ja pristávam."

„Tak je dobre!" povedal veselo cár Vachramej. „Ej, či sa len našiel pre mňa zať!"

V cárskom sídle netreba ani pivo variť, ani víno kvasiť, tam je vždy všetkého dosť. A tak mohli v krátkom čase vystrojiť hostinu, odbaviť svadbu.

Začal si Jeruslan Lazarovič so svojou mladou ženou v šťastí nažívať. Deň po dni a týždeň po týždni, ani sa nenazdali, a už prešiel celý rok.

Raz povie Jeruslan Lazarovič svojej žene:

„Mali by sme zájsť za mojimi rodičmi, aby ťa videli a poznali."

„Ach, veľmi rada by som išla k tvojim rodičom, už aj preto, že by som sa nemusela s tebou rozlúčiť. Ale sám vidíš, že sa ja teraz nemôžem na dlhšiu cestu podobrať, a cesta k tvojim rodičom nie je ani krátka, ani ľahká. Choď k nim len sám a chytro sa mi vráť. A na rok sa vyberieme k nim už aj s dieťaťom. Len daj pozor, muž môj: keď pôjdeš okolo Dievčieho cárstva, budú ťa pozývať na hostinu, ale ty nechoď. Ak ta vojdeš, počarí ti Cárovná-deva."

„Čo ti to zišlo na um! Načože by som ja šiel do Dievčieho cárstva?"

Dal jej zlatý prsteň s vzácnym drahokamom, ktorý bol dostal od morského draka, a vraví:

„Keď sa ti narodí syn, dáš mu tento prsteň ako prvý dar od jeho otca."

Vypravil sa na cestu, vysadol na koňa a cvála.

Cvála Jeruslan Lazarovič prvý deň, cvála druhý deň. Na tretí deň zočí pred sebou sad, ale taký veľký, že ho okom neobsiahneš. V tom sade stojí veľkolepý palác, zlatá strecha sa mu v slnci ligoce. Obloky má palác krištáľové a rámy na oblokoch vyrezávané.

Keď už bol zarovno so sadom, vybehol ktosi z brány na koni. Hľadí Jeruslan Lazarovič, nuž veď je to smelá bohatierka! Sedí na koni ani uliata. Oči má sokolie, obrvy sobolie a spod helmy jej až po pás padajú plavé vlasy. A keď prehovorila, ani čo by riečka zazurčala.

„Zbadala som ťa oblokom, smelý junák. Ideš popri nás, a k nám ani nevkročíš? Zajesť a vypiť si, koňa naobročiť, s nami si pobesedovať."

„Ďakujem, Cárovná-deva, ale mám naponáhlo. Idem si navštíviť otca a matičku," odpovedal Jeruslan Lazarovič.

No hľadí pritom na bohatierku, nemôže z nej oka odtrhnúť.

„Akéže naponáhlo!" vraví Cárovná-deva. „Nech ti nie je naponáhlo preč utekať, nech ti je naponáhlo koňa obročiť. Tak sa najskôr dostaneš, kde treba."

A usmiala sa naňho, ani čo by ho láskavé letné slniečko zohnalo.

Pozabudol bohatier na ženinu výstrahu, odbočil z cesty a bok po boku s Cárovnou-devou vošiel do utešeného sadu. V Dievčom cárstve bývali samé devy, jedna od druhej krajšia, no zo všetkých najkrajšia bola Cárovná-deva, smelá bohatierka.

Jeruslanovi pripravili hneď horúci kúpeľ a on sa umyl aj poparil. A Cárovná-deva ho častuje: stôl je plný všelijakých zámorských vín, ustátych medovín a jedál od výmyslu sveta.

Uhostila ho a potom zabrnkala na lutne, svojím nežným hlasom zaspievala.

Počúva smelý junák, nevie sa napočúvať, hľadí na Cárpvnú-devu, nevie sa vynadívať. Potom pribehlo do paláca veľa diev, piesne vyspevujú, v tancoch sa prepletajú.

Pri piesňach, tanci a zábavách prešiel už rok, prešiel aj druhý rok. Jeruslan Lazarovič si myslí: Pridlho som sa zdržal. Chcel som iba na hodinku, a už som tu celé dva dni. Začal on Cárovnej-deve ďakovať, na cestu sa poberať:

„Už mi je najvyšší čas."

Ale ona ho prehovára, láskavými slovami balamutí:

„Drahý Jeruslan Lazarovič, neopúšťaj ma, nechoď, ostaň tu pri mne!"

„Nie, nie, musím ísť navštíviť rodičov."

„Stihneš ešte, uvidíš sa s nimi! Ostaň pri mne aspoň týždnik, urob mi tú radosť!"

Podľahol smelý junák prehováraniu a láskaniu. Bystré nohy akoby mu do zeme korene zapustili. Ostal v Dievčom cárstve. Jemu sa vidí, že je tam celý týždeň, a ono je to už na ôsmy rok.

Čoskoro nato, ako odišiel Jeruslan Lazarovič, narodil sa jeho žene Marfe Vachramejevne syn. Dali mu meno Jeruslan Jeruslanovič.

Bol to chlapček pevný a mocný a rástol tak rýchlo, že už v druhom roku vyzeral ani dvanásťročný. A keď mu minulo sedem, bol z neho mohutný bohatier. V celej krajine nebolo súpera, ktorý by sa mu v bojových hrách vyrovnal silou a obratnosťou. Nad každým zvíťazil.

Jedného dňa sa Jeruslan Jeruslanovič opýtal svojej matky:

„Povedz mi, drahá matička, kde je môj otec Jeruslan Lazarovič? Vraveli mi, že odišiel do Kartausovho kráľovstva k mojim starým rodičom. Ktovie, či sa mu niečo nestalo. Požehnaj ma na cestu, matička, ja si pôjdem otca hľadať."

Zaplakala Marfa Vachramejevna:

„Kdeže pôjdeš, keď si ešte okrem svojho cárstva nikde nebol a nič nevidel! S tvojím otcom nebude inak, ako že zaviazol v Dievčom cárstve. Počarili mu tam, očarili ho, viacej sa nevráti. A ty by si tam už načisto zahynul."

Nerozumie Jeruslan Jeruslanovič matkiným slovám a len si stojí na svojom:

„Aj tak pôjdem! Nájdem svojho otca Jeruslana Lazaroviča a privediem ho domov."

Vidí Marfa Vachramejevna, že syna neprehovorí, nuž napokon pristane:

„Nech je teda po tvojom, chod si. Ale vezmi si aj tento prsteň a neskladaj ho z ruky vo dne ani v noci."

A nastokla mu na prst zlatý prsteň s drahocenným kameňom, darom morského draka.

Pripravil sa Jeruslan Jeruslanovič na cestu. Cár Vachramej, Marfa Vachramejevna i všetky ňaňky, pestúnky a verné služobníčky ho vyšli odprevadiť. Videli, ako na koňa vysadol, ale nevideli, ako sa v diaľke stratil. Iba stĺp prachu sa skudlil za smelým mládencom.

Nevedno, či prešiel veľký, či neveľký kus cesty - versty sa vtedy nemerali - keď tu ráno tretieho dňa vidí pred sebou velikánsky utešený sad a v tom sade palác s pozlátenou strechou a krištáľovými oblokmi. Tak toto je to Dievčie cárstvo, pomyslel si mladý bohatier. Podišiel k bráne a zvolal mocným hlasom:

„Pošlite mi súpera, lebo vám hneď bránu zvalím!"

Začula to Cárovná-deva a spytuje sa:

„Kto sa to dobíja do brány a žiada súpera?"

„Prišiel akýsi cudzozemský junák, celkom ešte mladučký," odpovedá bohatier, čo drží stráž pri bráne.

„Bez meškania choď k nemu a daj mu riadnu príučku!" prikazuje Cárovná-deva.

Vyšiel bohatier z brány a kričí:

„Kto si, ty mladý neokrôchanec? Do brány sa dobíjaš, a ešte si aj súpera žiadaš!"

„Veď keď sa stretneme, zbadáš, čo som za neokrôchanca!" zaznelo mu na odpoveď.

Stretli sa a Jeruslan Jeruslanovič ľahkým úderom a hneď na prvý raz vyhodil bohatiera zo sedla.

„Neoddám ťa smrti! Choď k Cárovnej-deve a povedz, nech mi pošle riadneho súpera! Nesvedčí sa mi merať sily s takými ako ty."

Porazený bohatier sa vrátil a rozpovedal všetko o mohutnom mladom junákovi. Cárovná-deva išla zobudiť Jeruslana Lazaroviča:

„Prebuď sa a vstaň, najmilší môjho srdca! Prišiel akýsi cudzozemský junák a žiada si súpera. Ľúto mi je, že ťa musím budiť, ale ty si jediná naša nádej."

Jeruslan Lazarovič vstal, obliekol si bojové brnenie, osedlal Oroša Múdreho a vycválal do šíreho poľa, voľného priestoru.

Stretli sa bohatieri a tak mocne sa zrazili, že si oba kone sadli na zadné nohy, no z nich ani jeden nebol ranený. Zvrtli kone, rozohnali sa, znova bežia proti sebe.

Na pohľad je to mládenček, ale pred nikým sa nezahanbí v sile a bojovej obratnosti, pomyslel si Jeruslan Lazarovič.

Stretli sa druhý raz, mečmi sa zrazili. Jeruslan Lazarovič udrel s takou silou, že sa junák neudržal v sedle a spadol na studenú zem. Oros Múdry mu stúpil nohou na hruď. Hľadí naňho Jeruslan Lazarovič, zbadal, že sa mu na ruke čosi zablyslo. Prizrel sa lepšie, spoznal svoj prsteň.

Že by to bol môj syn? vhuplo mu do hlavy. Spytuje sa ho:

„Povedz, akého si rodu a pôvodu, ako ťa zovú po mene a podľa otca?"

„Keby tebe stúpil môj kôň na hruď, nevypytoval by som sa ťa na rod ani pôvod, na otca ani mať, ale by som ti hneď hlavu odťal."

„Nechcem zahubiť tvoj mladý život," vraví Jeruslan Lazarovič. „Len mi povedz, kto sú tvoji rodičia a ako sa voláš?"

„Moja matička je Marfa Vachramejevna a otec slávny a mohutný bohatier Jeruslan Lazarovič. A ja sa volám Jeruslan Jeruslanovič."

Tu Jeruslan Lazarovič zoskočil z koňa, zdvihol mladého junáka, tuho ho objal a vraví:

„Takto sa teda stretáme, syn môj drahý! Koľko máš vlastne rokov?"

„Minulo mi sedem, ide mi na ôsmy. Rozhodol som sa, že ťa nájdem - a takto sme sa stretli."

A to už ako? Zdržal som sa v Dievčom cárstve iba čosi vyše týždňa, a synovi mi už ide na ôsmy rok?
Potom vraví:

„Ihneď sa vrátime, syn môj drahý, do Vachramejovho cárstva."

Vysadli na kone a cválajú. Veľká to bola radosť, keď Marfa Vachramejevna a cár Vachramej zočili oboch bohatierov. Cár Vachramej vystrojil velikánsku hostinu. A keď už bolo po nej, hovorí:

„Počuj, Jeruslan Lazarovič, zať môj drahý. Ostarel som už, premáhajú ma všelijaké choroby a neduhy. Staň si teraz ty na prestol a vládni našej krajine, a ja si už v pokoji dožijem svoj vek."

„Nechže je tak," odpovedá Jeruslan Lazarovič. „Nachodil som sa po šírom svete, dlhokánskou kopijou i zázračným mečom som sa naoháňal, teraz mi už pristane aj krajine vládnuť. Ibaže mám starosť na duši: o otcovi-matičke nič neviem. Rád by som ich videl, a panovnícke povinnosti mi to nedožičia."

„Nemusíš sa preto trápiť a sužovať," vraví Vachramej, „veď máš za seba náhradu. Jeruslan Jeruslanovič zájde do Kartausovho kráľovstva, odovzdá pozdrav a pozve tvojich rodičov k nám."

Jeruslan Lazarovič sa teda ujal vlády a Jeruslan Jeruslanovič odišiel do Kartausovho kráľovstva.
Nevedno, či to trvalo dlho či nedlho, no po čase sa vrátil domov a s ním zavítali aj rodičia Jeruslana Lazaroviča.

Od veľkej radosti vystrojili hostinu pre celú krajinu. Aj ja som na tej hostine bol, dobre sa napil a najedol. A čo som sa tam podozvedal, tu som vám teraz rozpovedal.