Kde zbojníci skryli dukáty? Treba len hľadať...
Kde zbojníci skryli dukáty? Treba len hľadať... (Rozprávka)
Dlhé roky opatroval sváko Dudáš zápis o poklade v starej ošúchanej knižke, čo mu ostala po predkoch. Neraz ju bral do rúk s posvätnou
úctou a čítal rukou napísané riadky, vážil vzácne slová i zamýšľal sa nad nimi. Nevedno, či odkazu predkov veril do písmena, ale nerád
pochyboval, že by ktosi iba tak pre nič za nič hocičo vpisoval do kníh. Veď ani lístoček na strome sa jakživ nepohol bez vetríka, azda to
môže byť pravda...
A koľko takýchto zápisov opatrovali iní ľudia, koľko starých ľudí rozprávalo o miestach, kde možno nájsť velikánske bohatstvo. Z
ich rečí vychádzalo, že napokon v každom chotári dakto zakopal čosi z majetku, že v hociktorej dedine by sa mohlo nájsť priehrštie dukátov
či už pod prahmi starých domov alebo v ich základoch. Aj v zrúcaninách zámkov, v hrubých múroch kaštieľov, pod nachýlenými, ošarpanými
i pod čiernu zem dávno prepadnutými budovami sa istotne kadečo ukrýva.
Takto sa podávali správy z pokolenia na pokolenie, tak sa zaznačovalo v starých kalendároch. Zažltnuté písmená dávnych pisárov v
kadejakých listinách i na podaktorých stránkach kníh nám pripomínali - i keď veľmi nejasne a hmlisto - kde sú poklady a kde treba
hľadať...
A vari sa aj dačo našlo? Nuž našlo sa i nie, ale veľa sa ľudia namordovali, naodhadzovali zeme i skál, a daromná bola ich námaha. A
predsa dakto mal aj šťastie. Stávalo sa, že nielen bohatí veľmoži, grófi a iní veľkí páni starostlivo uschovávali majetok na viacerých
miestach, ale aj celkom jednoduchí ľudia, gazdovia a remeselníci si skrývali ťažko zarobené groše v skalných puklinách, v dutinách stromov
i v základoch vlastných stavenísk, lebo sa nazdávali, že im tam úspory nezničí oheň, neukradne zlodej, ani neodcudzí nepriateľ a nevyrve
ľudská lakomosť. To preto, že na úschovu peňazí nebolo spoľahlivejších úkrytov.
Viackrát sa mohlo stať, že sa majiteľ ťažko získaného zárobku pominul skôr, ako ho mohol zužitkovať alebo sa dakomu zdôveriť, kde
možno tieto peniaze nájsť. Majetok ostal ležať v múroch budovy, pod ňou, alebo ktoviekde v prírode, kým naň dakto šťastnou náhodou
nenatrafil. A tak pri stavbách domov, ciest, pri oprave starých stien a základov sa napokon vygúľali vlhkosťou poznačené peniaze. Hej, aj to
sa stalo, ľudia o tom radi rozprávali. . .
Zo všetkých pokladov sa u nás vari najčastejšie spomínajú poklady, čo vraj v holiach, v tmavých jaskyniach i skalných puklinách a
kdekade po poli poschovávali všelijakí zbojníci. Veď koľko len peňazí nazbíjal Jánošík so svojimi kamarátmi! Ale nestačili ich
zužitkovať, keď sa jeden za druhým mladí pominuli. Čo iné mohli urobiť, ako ich nasypať do neprístupných úkrytov, najmä však tam, kde
ich panské oči nemohli zazrieť. Také peniaze pánom nepatrili, neboli to mozole ich rúk. Mohla ich však prevziať chudoba a všetci ľudia, čo
biedili a čo si statočne zarábali na svoj chlieb. Zbojníci zanechali nazbíjané peniaze chudákom a bedárom.
Poklady nemohol nájsť hocikto, nemal sa ich zmocniť človek, ktorému neboli súdené. Preto ich chránil raz strašný pes alebo býk,
napajedený kohút i sliepka, čo kikiríkala, ba aj zbraňami vystrojení a večne nemí vojaci! Hľadači pokladov neraz vystáli mnoho príkoria,
museli mať veľkú odvahu a smelosť, ak sa k nim chceli dostať. Nikto sa nesmel zľaknúť ani vtedy, keď sa priam rútili do priepasti, alebo
keď sa im zdalo, že sa pred nimi otvárajú samotné pekelné brány.
Ako často ľudia rozprávali, že práve strach bol neraz príčinou neúspechu a preň sa bohatstvá ešte hlbšie prepadli, a tak aj navždy
stratili. A to práve vtedy, keď ich už mali na dosah ruky. Kto mal šťastie, mohol ich dakedy zazrieť na vlastné oči, keď sa presúšali dakde
v šírom poli. Podľa jasného ohníčka ich vraj mohli zazrieť uprostred noci. Valasi, bačovia a pastieri statku mali najskôr prístup k takýmto
peniazom.
Joj, čo sa len o nich navravelo medzi svetom!
Vždy sa niečo nájde...
Kdekto medzi nami sa rád zamýšľa nad tým, prečo práve u nás leží v zemi toľko pokladov ako nikde inde vo svete. Príčin je naisto
viac, ale jedna z nich je aj tá, že slovenský človek žil v minulosti zvyčajne v biede. Za svoju robotu nedostával primeranú mzdu a z mozoľov
jeho rúk mali úžitok iní ľudia. Takto vznikala túžba po spravodlivej odmene, a keď ju človek nedostal, rodil sa aspoň sen o peniazoch,
ktoré raz azda nájde. Veď aj hladnému sa najčastejšie len o jedle sníva...
V ťažkej robote do úmoru vysilení sedliaci, jednostaj hladní pastieri, odpoly zadarmo hrdlačiaci sluhovia a usilovní paholci, všetci
mali chuť na väčší kúsok chleba, všetkým sa vynárala aspoň predstava o ľudskejších podmienkach pre živobytie svojich rodín. V mysliach
ľudí sa takto zakorenila vidina, že ak sa nájde poklad, navždy sa zbavia strachu o nedostatok jedla, pominie sa ich bieda.
Predstavy o ukrytých pokladoch podnecovala už aj samotná príroda. Vysokánske vrchy, hlboké doliny, čudesné bralá a skaliská a priam*
rozprávkové prírodné zátišia poskytovali ideálne skrýše na uloženie pokladov. Ale aj nerastné bohatstvo našej krajiny rozmnožovalo
fantáziu o neuveriteľných pokladoch na najrozličnejších miestach. Iba dakedy sa stalo, že pri takomto hľadaní, skôr však náhodne pri
rozmanitých prácach v poli, padli ľuďom do oka ozdobné kamene, azda aj drahokamy. A tí, čo sa pokúsili kopať hlbšie ako ostatní ľudia,
natrafili dakedy aj na užitočné i drahé kovy a nerasty. Nakoniec tam vznikli bane, takmer o každej z nich sa rozprávajú všelijaké povesti.
Všetci hľadači pokladov sa zvyčajne veľmi sklamali. Daromná bola ich námaha, zbytočne podstúpili všakovaké trápenia, nakoniec im
ostal v duši iba smútok, lebo po vytúženom bohatstve nebolo ani chýru. Na vlastnej koži sa sami presvedčili, že iba poctivá a každodenná
práca môže priniesť človeku istý a zaslúžený úžitok. A tak je to od nepamäti.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta