Papradí kvet

Papradí kvet (Rozprávka)
V dedinách pod Sitnom sa vedelo, že kedysi stál na Sitne veľký zámok. Na vrchu však skoro nič neostalo, iba kde-tu skaly, ale pod zemou vraj naisto ležia poklady od tých čias, ako sa zámok prepadol. Už sa viackrát stalo, že ich tam o polnoci videli ľudia žiariť. Jasný plameň blkotal nad nimi, ale dymu nikde. A iba chvíľočku horeli, lebo jas zaraz skapal ľuďom spred očí.

Jeden valach mal veľké šťastie, že natrafil práve na ten oheň. V jánsku noc uháňal popod Sitno na salaš. Najprv išiel rúče ako inokedy, ani sa veľmi nenáhlil, len si dával pozor, aby si nezmýlil cestu. Zrazu sa mu začal spod nôh strácať chodník, ba aj cítil, akoby mu ktosi naschvál miatol cestu. Čím ďalej šiel, tým väčšmi bol nesvoj. Tu si pomyslel:

„Keby som aspoň vedel, či blúdim, alebo či idem dobre?" A práve vtedy vhupol do hustého krovia i nie a nie sa z neho vymotať. Všetko dookola ho škriabalo, trhali sa mu šaty i za košeľu sa mu zosypalo kadejakého nečinu. Keď sa predsa z krovín vyslobodil a urobil zopár krokov, začalo ho v krpcoch omínať, čosi ho aj pichalo do päty. Ľahko zistil, že sa mu do nich dačo natrúsilo. Ale obuv nevytriasol, nechcel sa po ceste zdržiavať, keď sa začalo stmievať. Nerád by bol, keby ho tu pod Sitnom prikryla tma hustým závojom. Tma však hustla a sťažovala mu rozhľad, až si nakoniec voľky-nevoľky musel priznať, že zablúdil a že nejde rúčou cestou. No priam v tej chvíli akoby sa mu pod nohami rozjasnievalo, akési svetlo mu osvecovalo chodník.

„Hí, veď mne tu dakto svieti na cestu!" povedal si valach a pozoroval, čo mu žiari pri chôdzi, sťaby ťahal za sebou zažatý lampáš. Keď sa však pozrel na niekoľko krokov pred seba, zazrel vatru, ktorá sa čoraz viac rozhárala priam pred jeho očami. Aj pahrebu zreteľne rozoznal, lenže miesto uhlíkov bolo v nej čisté zlato. To sa tak ligotalo, že mu načisto oslepilo zrak. Vtedy skríkol:

„Poklady vidím... Poklady!" A díval sa na ne, ale pre veľkú žiaru si musel zavše aj oči zastrieť. Potom ešte trochu podišiel, že sa na tú krásu prizrie zblízka. Nevedel prečo, len ho tu zrazu začalo pichať do nohy, že už nevládal ani stáť. Akoby v nej mal zapichnutý bodliak. A nevedel, čo má chytro urobiť, či ten krpec vytriasť a tak ísť ďalej, alebo ešte chvíľku vytrpieť pichanie v nohe. Vtom kdesi vedľa seba začul hlas:

„Vyzuj sa, vytras chytro, čo máš v krpci!" Valachovi nedalo, aby zaraz neodvrkol:

„Pravdaže sa vyzujem, celú pätu mi oderie!" Hneď nato aj zastal, odviazal chytro návlaky a strhol si obuv z pravej nohy. Potom chytil krpec za koniec a poriadne z neho všetko vytriasol, ani byľka v ňom nemohla ostať.

Keď sa valach znova obul, nič ho neomínalo, aj nohy mu zreteľne odľahčeli, všetka ťarcha z neho spadla. Ale aj žiara pod nohami vyhasla a čím bol bližšie k vatre, v ktorej žiarilo zlato, tým viac oheň slabol. Nakoniec vatra dočista zhasla a keď k nej dobehol, nenašiel tam už ani iskierky. A po zlate či po dukátoch, čo práve dohoreli pred jeho očami, neostali ani len zvyšky. Zem sa nad nimi zatvorila, navždy sa stratili z jeho dohľadu. Valach veľmi osmutnel a povzdychol si:

„Ech, veľká škoda, že som ta prv nepriskočil."

Valach nedošiel v tú noc na salaš ako zvyčajne, ale prikvitol iba kedysi nad ránom, keď už svitalo. Bol celý usužovaný a na sebe mal miesto šiat len zdrapy. Keď ho bača zazrel, pokrútil nad ním hlavou a zaraz sa pustil do neho:

„Synak, a kdeže si ty v noci chodil? Naisto si doteraz oka nezažmúril..."

„Nuž veru!" valach na to. „Ani chvíľočku som si neoddýchol. Kdeže som sa aj mohol vystrieť, keď ma kde-kade vodilo. Aj všelijaké veci sa mi ukázali." A hneď potom vyrozprával bačovi, ako mu jasné svetlo popod nohy svietilo, aj ako mu vatra zažiarila pred očami. Bača mu nato skočil do reči:

„Ech, chlapče, veľkú chybu si urobil, keď si z krpca ten nečin vytriasol. Veď si ty vtedy tú najvzácnejšiu vec zhanobil. Papradí kvet sa ti zamotal do obuvi a ten ti popod nohy svietil i k pokladom cestu ukázal. Práve vtedy si k nim prichádzal, keď sa dukáty presúšali. Preto nad nimi blčali plamene."


Valach počúval baču s vytreštenými očami. Aj bol rád, že sa vrátil na salaš zdravý, aj mu bolo veľmi ľúto, že sa mu tie poklady priam spod nosa prepadli do hlbín. Keby bol býval múdrejší, nemuseli by sa navždy stratiť.

Bača nakoniec iba toľko povedal, že si z nich mohol nabrať koľkokoľvek, lebo neboli zakliate. Ale keď sa k nim hneď nedostal, prepadli sa ešte hlbšie. A to iba preto, že papradí kvet nemilobohu z krpca odhodil.