Najvzácnejší poklad
Najvzácnejší poklad (Rozprávka)
Jedna žena z Važca sa oneskorila s okopávaním zemiakov na Dúbrave. Nuž ich išla dať do poriadku až kedysi koncom jari. Na chrbte v košíku
niesla malé dieťa. Také malilinké chlápätko si v ňom podriemkavalo, ešte ho aj pridájala.
Sotva prišla Važtianka na roľu a zopár ráz do nej zakopla, začalo dieťatko plakať. Starostlivá mať k nemu zaraz priskočila, vybrala
ho z košíka a svojím materinským mliekom tíšila. Tu ju zrazu schytil smútok, lebo jej prišla na um bieda v dome. A tak si so slzami v očiach
šepkala:
„Bože môj, bože, ako len tie dlhy vyplatíme? Švagor sa už na nás hnevá, ba i kmotor hromží pre dlžoby. Susedia sa rozkrikujú po
dedine. Kedy to všetko povraciame?"
A ešte aj všelijaké iné myšlienky jej prichodili na um. Toľko sa ich zrazu nahrnulo, že ju to načisto zmiatlo. Od veľkej ťarchy na
srdci ani nezbadala, ako sa jej medzitým zlepili oči a zadriemala. A iste musela dlhšie spať, lebo chlapčisko sa znova ohlášalo. Vtedy sa zaraz
strhla zo spánku, trocha sa rozhľadela, ale potom chytro vzala k sebe dieťa, čo sa práve ozvalo. A tu - čudo! Všade dookola svetlo, jas ako
dakde na nebesiach. Skočila zaraz na nohy a zvolala:
„Tíha, a čože sa to tu robí?" Ani svoju roľu nemohla zaraz poznať. Ako sa obzerala okolo seba, všade bol samý peniaz
narozhadzovaný...
Okrúhle dukáty, rimštiaky, ba aj také, čo ich bukovcami zvali, lebo boli z medi. Všetko sa ligotalo na zemi, jas jej oslepoval zrak.
Sprvoti sa bála čo len pohnúť, ale vtom zazrela akéhosi cudzieho človeka. A ten jej vraví:
„Chytro vstaň, vezmi si košík a čo vidíš, zbieraj! A viac nenariekaj, že dlhy nesplatíš! Len dávaj dobrý pozor, aby si sa iba
napred dívala. Za nič na svete sa neobzri, kým nebudeš mať plný košík."
Važtianka sa nedala dva razy núkať a hybaj chytro zbierať zlato i striebro po roli. Zaraz by ho bola mala plný košík po samý kraj. Hneď
nato sa ozve za jej chrbtom:
„Kikirikí! Kikirikí!"
Žena najprv nič, len sa pod nohy dívala a groše hádzala do košíka. Ešte aj to počula, ako zakaždým dukát pekne zazvonil, keď ho
vhodila do košíka. Akési kohútisko však jednostaj kikiríkalo za jej chrbtom, až nakoniec ten kohút tak škrečal, že jej v ušiach zaliehalo.
Ba sa jej zdalo, akoby jej chcel vyskočiť na chrbát a chcel ju nebodaj ďobnúť. Nevydržala a znezrady sa obzrela. A naozaj si za jej chrbtom
vykračoval velikánsky čierny kohút, v celom Važci takého nechovali.
Tu sa kohútisko postavilo pred Važtianku, natiahlo dlhočizný krk, z ktorého zaznel ostrý, prenikavý škrek, že sa až pod Hrubým
grúňom ozývalo. Z neho žena vyrozumela takéto slová:
„Kikirikí! Heš!
Ber si, koľko chceš!
Ale mi daj synáčika,
čo ti často kikiríka!"
Lenže Važtianku to teraz napálilo. Ktože to kedy videl zameniť chlapčeka za peniaze! Za všetky poklady sveta by si ho nedala. Schytila
zaraz motyku, čo s ňou pred chvíľou okopávala zemiaky, a bác! Hodila ju do čiernej potvory. A kohútisko sa veľmi, preveľmi napajedilo. Už
sa ani neozvalo, len na ňu vypúlilo oči a otvorilo strašný zobák. Žena dobre videla, ako mu z okáľov blesky sršali a z pysku vyšľahol
plameň.
Vtedy sa zľakla a zhíkla:
„Joj, beda mi, ak sa vrhne na dieťa. Kto mi tu pomôže?"
Žena skočila k dieťaťu, aby mu tá ohava nebodaj neublížila. Vzala košíček do ruky a túlila si chlápätko k hrudi. Potom sa schytila
a hybaj s ním chytro domov, uháňala cez pole do dediny. Ani na chvíľočku si po ceste neoddýchla, iba doma sa zastavila.
Od tých čias už nikdy nenariekala nad svojou chudobou, ani sa viac nestarala, ako zaplatiť dlžobu. Iba sa radovala, že jej chlapček
rástol a že bol zdravý. Nebola by ho dala ani za celé koše dukátov. On bol jej najvzácnejší poklad.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta