Zóny pre každého študenta

O poklade na Čachtickom hrade

O poklade na Čachtickom hrade (Rozprávka)
Alžbeta Báthoryová, čachtická pani, nechcela byť iba krásna žena, ale aj za bohatstvom veľmi túžila. Preto do svojho hradu naznášala všelijaké vzácne veci. Zlato, peniaze, cennosti medzi nimi nechýbali, ale o tom vedela iba ona sama. Pred nikým na svete sa nezdôverila, aký majetok skrývajú hradné múry.

Raz jej prišla na um myšlienka, že by sa na jej bohatstvo mohol ulakomiť dajaký človek a že by ho mala dobre ukryť. Preto sa nakoniec rozhodla všetky najdrahšie poklady uložiť do okovanej truhly a tú zamurovať medzi hrubé múry. Tých, čo jej pritom pomáhali, do jedného zmámila, aby neprezradili, kde je ten poklad.

Onedlho čachtická pani zišla zo sveta. Ale ani po smrti nemala pokoja. V noci sa túlala po zámku, viacerí ľudia ju v ňom vídavali. Vraj to bola jej pokuta za všetko zlo, čo za živa vykonala.

Jeden pastier z Višňového ju svätosväte zazrel, keď neďaleko hradu pásol barany. Raz pri pasení tak ustal, že nevládal dôjsť s kŕdľom do dediny. Kŕdeľ sa pobral domov bez rozkazu a pastier od únavy ostal ležať na tráve. Sotva sa roztiahol, naskutku mu na oči sadol spánok.

Prebudil sa iba dakedy o polnoci. Ešte si ani dobre nepretrel oči, už zreteľne začul, ako ho ktosi volal:

„Poď, poď, ukážem ti truhlu s peniazmi!"

„Aba, nejdem!" ohradil sa pastier. „Čože by som sa mal lakomiť na to, čo mi nepatrí?" Hlas ho však jednostaj vábil:

„Len poď! Tu v tejto stene je zamurovaný poklad, veľká truhla v nej leží. Stráži ju had, čo má zlatý kľúč medzi zubami. Keď mu ho vezmeš, môžeš truhlu odomknúť, do smrti budeš bohatý!"

Pastier lepšie otvoril oči a hneď zbadal, kto mu núka poklady. Práve vtedy prebehla popri ňom biela pani. V takých dlhých šatách, ako sa dávno-pradávno nosili na zámkoch. Aj to si ešte všimol, že sa jej sukňa po zemi vláči.

Ale nepohol sa, nedal sa zvábiť sladkými rečami. „Ktohovie, ako by som pochodil, keby som ju poslúchol?" pomyslel si pastier. Radšej sa stúlil do hŕby a nasilu chcel zaspať. Možno nakoniec znova zadriemal, ale hlas mu nedal pokoj, začal ho budiť:

„Hybaj so mnou! Škoda tých peňazí, zídu sa ti, veď si chudobný." Pastier pootvoril oči, či dakoho neuvidí. Ani teraz sa nadarmo nedíval. Na pár krokov od neho stála tá istá biela pani, kývala naň prstom a šepkala. Dobre ju začul, ako ho volá a prikazuje:

„Poď, poď! Vezmeš si z nich, koľkokoľvek sa ti zvidí!" Pani nestála na jednom mieste, ale netrpezlivo pobehovala okolo neho, akoby jej tá vec veľmi ležala na srdci. Ani zeme sa pritom poriadne nedotýkala, len sa niesla, ani čo by ju vietor nadnášal. Ale pastier nevstal, ani rukou alebo nohou nepohol, ležal ako zmeravený. Zrazu pani brnk! Odbehla mu spred očí, ako keď motýľ uletí. Celkom potichučky sa stratila medzi múrmi. Vtedy si pastier pomyslel:

„Teraz mi už naisto dá pokoj! Viac sa ku mne nevráti, keď zistila, že sa nechcem ulakomiť na jej poklady!" Potom už tak zaspal, že by ho neboli zobudili ani hromy ani blesky... Ale napokon predsa len otvoril oči. Ktosi mu tak tuho potriasol plece, ani čo by horela povala nad jeho hlavou. A to bola znova tá biela pani, vlastnými rukami ním triasla a zasa dobiedzala, tretí raz mu núkala peniaze:

„Veď len hybaj, poď za mnou! Ľúto ti bude, ak ma neposlúchneš."

Pastier sa nato zodvihol a urobil zo dva, zo tri kroky, ale hneď sa zháčil. Prišlo mu na um, ako raz ktosi vravel, že kto také peniaze prijme, nebude mať dlhý život. Vraj sa do roka môže ľahko pominúť. Viac už neurobil ani krok. Nato sa znova ozval hlas, lenže už bol slabší, sotva počul:

„Zle robíš, keď ma neposlúchaš. Sebe tým nepomôžeš, ani iní nebudú mať osoh z môjho majetku. A keď sa ty k nemu nedostaneš, sotva ho ešte budem môcť inému mládencovi ponúknuť."

Tým posledným slovám už pastier ani dobre nerozumel, lebo biela pani ich iba tak tichulinko šepkala. Potom hneď začala blednúť, postava i šaty na nej sa začali premieňať akoby na rannú hmlu. A práve vtedy sa už navidomoči brieždilo a zaspieval prvý kohút v dedine. Pastierovi sa pred očami všetko rozplynulo, po bielej panej neostalo ani len stopy.

Pastier sa potom pobral do dediny a dopodrobna všetko vyrozprával, čo zažil v noci. Ľudia mu uverili, lebo vraj bielu paniu videl aj ktosi iný, keď sa prechádzal v noci po hrade.

Neskôr sa rozchýrilo, že truhlu s pokladom už sotva dakto dostane do rúk, lebo ju biela pani tak spratala, že ju hocikto nenájde. Vraj iba taký mládenec ju dakedy môže dostať, čo ho vykolísali v čerešňovej kolíske.

Ale ani jedna mater sa neodhodlala ukladať dieťa do kolísky z takého dreva. Každá sa bojí o svojho syna, lebo vraj taký človek, čo sa dotkne toho pokladu, môže aj zle obísť. Viacerí už radili nechať radšej všetko na pokoji.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10097-o-poklade-na-cachtickom-hrade/