O ohnivej strieške nad studňou

O ohnivej strieške nad studňou (Rozprávka)
V jednej dedine pod Spišskou Magurou na Kvetnú nedeľu hojdala šestonedieľka v kolíske dieťa. Nikto nebol v dome, iba ona sama. Dieťa práve zaspávalo, hovelo si v perinke. Aj žena si chcela ľahnúť do postele, že si trocha oddýchne. A práve vtedy sa jej zazdalo, že v kostole začínajú spievať pašie.

Chvíľočku aj načúvala spevu, ale hneď nato zazrela na dvore akoby žiaru. Priskočila zaraz k obloku, či nebodaj dom nehorí. Ale ten ešte nebol v plameni, len strieška nad studňou, ktorá bola oproti obloku, blčala v ohni. Žena vtedy zhíkla:

„Och, beda nám, prebeda! Ak ten oheň zaraz nezhasím, preskočí na našu strechu a o chvíľu dom dočista zhorí, veď je celý z dreva."

Hneď vybehla z izby, schytila vedro s vodou a hybaj cvalom k studni. A keď bola pri nej, jasne videla, že celá strieška nad ňou blkotá v plameňoch. „Ech, tu neslobodno dlho rozmýšľať!" a schytila mocnejšie vedro s vodou do hrsti, jedným šmahom ho vyšustla na šindle, čo horeli jasným ohňom priam pred jej očami. Žiar z toho ohňa jej oslepoval oči, ale tvár naskrz nepálil.

Sotva dopadli na striešku prvé kvapky vody, oheň naskutku zhasol.

Najprv si myslela, že si s ním sama nedá rady, a tu, hľa, tak zaraz skapal, sťaby ho sfúkol vietor. Nuž sa veľmi zaradovala, že zahnala nebezpečenstvo a zašepkala sama pre seba:

„Chvalabohu, že som ho zahasila. Ktohovie, či by som bola sama zratovala dačo zo staviska, keby sa bol oheň lepšie rozhorel a preniesol na celý dom."

Keď už bolo celkom po ohni a keď si žena bola istá, že si dom ochránila pred požiarom, začala si obzerať striešku nad studňou. Ale prenáramne sa začudovala, že zo šindľov na strieške ani jeden neobhorel. Každý z nich bol taký, akoby sa ho oheň nedotkol. A kúdol dymu nikde, ba ani nebolo cítiť, že by vo dvore čosi horelo. Celkom nič neostalo po ohni. Dakedy v kuchyni iba trošíčka prihorelo jedlo, a čmud bolo hneď cítiť po celom dome. Ešte aj vo dvore alebo na ulici ho ľudia zacítili... Žena začala hútať:

„Čo to bol za oheň, čo nezasyčal, keď som ho zaliala vodou? Ani po ňom neostal nijaký zápach..."

Dlho nad tým rozmýšľala a krútila hlavou. Darmo sa teraz bude žalovať ľuďom, zbytočne ukáže na šindle, že boli v plameňoch, keď po ohni neostalo nikde ani len pamiatky.

Keď sa jej muž vrátil domov, pribehla chytro k nemu a vyrozprávala mu, v akom bola nebezpečenstve. No nezabudla sa mu hneď priznať, že to musel byť čudný oheň, keď po ňom neostalo ani len stopy. Muž nad tým tiež iba krútil hlavou. Keď k nim však prišla suseda a tej sa požalovala, čo zažila, kým v kostole pašie spievali, tá jej skočila do reči:

„Jaj, stvorička moja, veľkú chybu si urobila, že si zhasila ten oheň na strieške. Veď ty si v tej chvíli velikánske bohatstvo zmámila."

Šestonedieľka na ňu vypúlila oči, potom sa zadívala na tetku, akoby jej neverila ani slovíčko. Ale suseda jej ešte prísnejšie začala dohovárať, že nevie ani to urobiť, čo musí vedieť v dedine každá gazdiná. Vraj keď na Kvetnú nedeľu vzbĺkne oheň nad studňou, prameňom alebo iným žriedlom, za nič na svete sa ho neslobodno dotknúť, alebo nebodaj ho ešte aj hasiť. Má sa len rúče vyčkať, kým sám od seba dohorí. A keď už oheň načisto zhasol, treba to miesto zaraz dačím prikryť. Najlepšie ta hodiť zásteru alebo ho zastrieť sukňou. Na tom mieste možno potom nabrať veľa peňazí. Vtedy ktosi skríkol:

„Tak poďme v tej studni chytro kopať!" Ale suseda ich zavrátila:

„Teraz už darmo budete peniaze v studni hľadať. Nikto ich odtiaľ nevytiahne... Keď taký oheň dakto zaleje vodou, všetko bohatstvo sa navždy prepadne hlboko do zeme. Také peniaze sú ešte viac zakliate, viac sa ich ľudská ruka nedotkne."

Po tej reči kdekto osmutnel, ale najviac šestonedieľka. Veľmi ľutovala, že sa o tom nedozvedela od ľudí už dávnejšie. Ale sama si bola na vine. Každý človek by mal počúvať, čo svet vraví.