Perúnov hrb

Perúnov hrb (Rozprávka)
Za dávnych čias vraj nebolo toľko vrchov v renčišovskom chotári ako teraz. Ľudia vravievali, že ich iba neskôr nielen v Renčišove, ale aj kde-inde v Šariši pribudlo. Aj tam, kde je teraz Perúnov hrb, bola kedysi veľmi pekná rovinka. Rovná, rovnučká cesta šla tadiaľ, nikto sa nezadychčal, keď po nej kráčal. Veľa ľudí po nej chodievalo, preto tam postavili krčmu.

Tá krčma bola veľmi chýrna, taká vychýrená, že sa o nej široko-ďaleko vedelo. I veľké zábavy v nej bývali.

Raz sa ta prihnali aj zbojníci po veľkom zboji. Niesli so sebou zopár vriec peňazí. Ako vstupovali do miestnosti, veselo ujúkali, vyskakovali a pokrikovali jeden na druhého:

„Tancujme, kamaráti, hodujme! Ktože nám v tom zabráni?" Ich kapitán k tomu ešte pridal:

„A nebojme sa, čo by sa okolo nás hneď celý svet rúcal! Ľahučko si poradíme s kýmkoľvek!"

Zbojníci sa už dosť dlho zabávali, keď do krčmy nakukla jedna starenka. Mohlo byť tak okolo polnoci. Sotva zazrela, čo títo zbojníci vystrájajú, chcela ich napomenúť, že by sa mali mierniť. Jeden z nich však na ňu zreval ešte prv, než otvorila ústa:

„Pakuj sa od nás, striga!"

Starenku prenáramne zarmútili tieto slová a veľmi sa nahnevala na ničomníkov. Potom zdvihla ruku ako na prísahu a z celej sily zvolala:

„Aby vás Perún pobil ešte skôr, ako kohúty začnú spievať!"

A to bolo ešte v časoch, keď starecké slová boli vo veľkej úcte. Nuž veru ani tieto nevypustila starenka z úst nadarmo. Sotva sa zbojníci znova roztancovali, nad renčišovský chotár sa prihrnuli čierne mraky.

Začalo sa aj blýskať a tak hrmieť, že sa naisto viaceré vrchy vtedy pohli. Jeden blesk zamieril aj na krčmu. Podaktorí ľudia zazreli, že najprv bola v ohni celá strecha a hneď nato sa začali aj múry rúcať a prepadávať akoby do priepasti. Každému, kto to videl, vraj vlasy od strachu naskutku obeleli.

Keď sa ráno rozvidnelo, v Renčišove nebolo po krčme ani chýru. Iba hŕbu skál bolo vidieť na mieste, kde kedysi stála. Neskôr vetry a víchrice tie skaliská pozavievali, a keď na nich časom aj tráva vyrástla, vyčnieval na rovine akýsi čudný vrch. Ľudia mu dali meno Perúnov hrb a zavše vravievali:

„Tam vyrástol, kde tá krčma stála. Sám Perún sa na nej vyvŕšil."

Najprv sa zdalo, akoby po krčme celkom nič neostalo. Ešte aj cesta sa stratila, čo šla tým krajom. Ale keď sa k tomu vrchu dakto v noci zatúlal, zreteľne počul, že v ňom čosi jednostaj hrkoce. Skoro tak, ako keď dukáty mericou presýpa do vreca. Ľuďom tie zvuky nedali pokoj, preto ta podaktorí šli peniaze hľadať, prehŕňali sa v zemi, ba ktosi tam začal aj kopať. Lenže ľudia ich hneď zahriakli.

„Takých peňazí sa nedotýkajte, lebo zle obídete! To sú prekliate peniaze, nepatrí sa ich brať..."

Raz sa ta pobrali na výzvedy traja kamaráti. Jeden z nich si vzal krompáč aj lopatu, aby bola poruke, keby bolo treba kopať. Vraj zreteľne počul, že hlboko v zemi čosi zhrkotalo, ako keď sa v pivnici roztrhne vrece peňazí a rozsype sa po zemi. Chlap zakričal:

„Zaryjem aspoň zopár ráz lopatou. Uvidím, či sa mi dačo nezaligoce pred očami."

Nič sa mu nezalesklo, ani neukázalo. Iba z čista jasna začul hlas spod zeme: „Ak ťa tu ešte raz nájdeme, prídeme si po teba. Ale potom ti už bude beda!" Vtedy sa všetkých zmocnil veľký strach a naskutku sa cvalom rozbehli domov. Ani sa len neobzreli nazad. Utekali odtiaľ, ani čo by ich ktosi bičom poháňal.

Toho hlasu sa všetci tak naľakali, že od tých čias sa vo vrchu nikto neopovážil čo len kameň zdvihnúť zo zeme. Ale ani ľudia z iných dedín tam nechceli nič hľadať. Báli sa toho miesta, radšej ho obišli. Naozaj sa toho vrchu dlho nikto nedotkol, ale dačo v ňom isto-iste musí byť...