Zóny pre každého študenta

O čiernom psovi

O čiernom psovi (Rozprávka)
V dávnejších časoch vo Veľkom Lome ľudia vídavali na Čistých zemiach čierneho psa. Lenže iba zriedka, a taktiež len v noci ho tam zočili, za bieleho dňa ho nestretli.

Raz začiatkom leta štyria chasníci pásli na týchto roliach statok. I v noci pri ňom bdeli, žeby sa nebodaj nerozišiel, alebo aby z kŕdľa medveď dačo neodvliekol. Aj psov mali pri sebe, tí im boli vždy na dobrej pomoci. Psiská tak dávali na všetko pozor, že si pastieri občas pri statku i trochu pospali. Ale nezobliekli sa, ani obuv neodkladali, len sa tak v odedzi vystreli.

Prv ako prižmúrili oči, jeden z nich nakládol oheň. Hodili naň hrubé polená, čo nezhoreli dlho do noci. Oheň blkotal skoro do svitu a osvetľoval kŕdeľ. Kto sa prebudil, mohol dobre vidieť, čo sa robí okolo statku. Všade bolo ticho, vari tichšie ako v najhlbšej hore. Zrazu sa jeden z pastierov pohol. Mišo sa volal. I hlavu nadvihol a potom drgol do kamaráta. A trocha trasľavým, ale aj zvedavým hlasom sa spýtal:

„Aj ty vidíš dačo pri ohni?" Kamarát sa ta zahľadel a o chvíľu tiež šeptom prisvedčil:

„Ako by nie? Velikánske čierne psisko sa tam rozťahuje." Mišo na to:

„Ale ako k nám prišiel, keď ho naše psy nezacítili. Veď sa ešte nestalo, aby sa ani neozvali, keď sa k nám dakto priblížil."

A mal pravdu. Dva strážne psy, čo dávali pozor na statok, odpočívali na svojich miestach a za celý čas ani nemukli. Obom pastierom to vonkoncom nešlo do hlavy, že by ich psy neboli zacítili.

Mišo s kamarátom potom videli, ako si čierne psisko najprv ohrialo jeden bok a znova si ľahlo. Ale hneď aj vstalo na nohy a obrátilo sa na druhú stranu. A to zas preto, že si chcelo ohriať bok z druhej strany. Pes sa však dlho takto neohrieval, naraz len vstal a pomalými krokmi sa ťahal preč od pahreby. Mišo nečakal, kým sa mu stratí z očí, ale hybaj za ním.

„Nech sa aspoň dozviem, kade to zviera chodí," prebehlo mu mysľou.

Ako tak za ním kráčal a nespúšťal z neho oči, pes nepobehol, ani nespomalil kroky. Ale ani sa neobzrel, a to by iný pes jakživ neurobil. Pastier Mišo si na to pomyslel, že vari aj škoda ísť za ním, že lepšie urobí, keď sa radšej dobre vyspí. Zrazu psisko zastalo a roztiahlo sa na zem. A tu div divúci! Pod psiskom sa rozžiarilo jasné svetlo, akoby pod ním dakto vatru rozložil. Čím dlhšie sa na tú žiaru díval, tým zreteľnejšie videl aj to, ako sa zviera rozťahuje pred jeho zrakom.

„Ej, dobre som šípil, že to nebude hocijaký pes," precedil cez zuby. A už len čakal, čo sa bude ďalej robiť a či nebodaj teraz to psisko k nemu neskočí. Nadarmo sa strachoval, pes sa nepohol, len sa vystieral, akoby neležal na pahrebe, ale skôr na pazderí.

Žiara horela pod zvieraťom iba chvíľu. Sotva si Mišo oči pretrel, plamene sa stúlili, až napokon celkom zhasli. Iba akési uhlíky tam ostali a ešte chvíľu žiarili. Psiska už však na tom mieste nebolo. Zrazu sa kdesi podel ako dym nad ohňom.

„Keď psa niet, aspoň pahrebu rozdúcham," rozhodol sa Mišo a pribehol na miesto, kde ešte uhlíky svietili. Jeden z nich schytil do ruky, ale ten ho vonkoncom nepálil. Iba sa mu jagal na dlani ako vzácny drahokam. Oči sa mu vtedy zaiskrili a do hlavy mu vhuplo, že pes neležal na pahrebe, ale že sa tu najskôr zlaté dukáty presúšali. A ten pes ich strážil. Mišo v tej chvíli takto hútal:

„Nepatrí sa z toho pokladu hneď brať. Treba si ho len označiť a za bieleho dňa poň prísť. Najlepšie je chytro ho prikryť onucou."

Mišo tak chcel urobiť, ale iba vtedy zbadal, že je bosý a že krpce s onucami si položil pod hlavu, keď si ľahol spať. A uhlíky medzitým jeden po druhom bledli, vyhasínali priam pred jeho očami. Prišli mu veľmi ľúto, že si nevie poradiť. Nemal nič, čím by to miesto mohol označiť. Nakoniec si začal sťahovať košeľu, že ju hodí na uhlíky. Kým však rozopol všetky gombíky, zhasla aj posledná iskierka. A tak sa v tú noc
Mišo nadarmo ustával.

Ale ani iný pastier lepšie nepochodil. O pár rokov neskoršie akýsi valach tiež v noci zazrel, ako velikánske psisko leží na pahrebe a pod ním je oheň. Keď sa ten pes nie a nie pobrať ďalej, valacha to napálilo a skričal naň:

„Veď sa aspoň pohni! Dokedy budem čakať?"

Pes sa naskutku zvrtol a hup mu na chrbát. Valacha zvalil na zem a potom aj hrdúsil. Tak ho tam tentušil, dobreže nevypustil dušu. Už si myslel, že azda aj dokoná, ale našťastie sa začalo brieždiť. Vtedy ho pes pustil. Viac mŕtvy ako živý sa valach vrátil medzi svojich. Ech, v noci je najlepšie byť doma, nehodno vtedy chodiť po poli.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10101-o-ciernom-psovi/