O žiare pri Jánošíkovej skale

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 196 slov
Počet zobrazení: 1 844
Tlačení: 294
Uložení: 290
O žiare pri Jánošíkovej skale (Rozprávka)
Hrochoťania mávali salaše najčastejšie v Kyslinkách na Poľane. Tam sa im ovce vždy dobre pásli, aj choroby ich tam obchádzali, celé roky im neuhynula ani jediná ovca.

Raz v lete na tomto mieste valašil pri starom bačovi jeden hrochotský mládenec. Bača ešte ako-tak vládal čosi urobiť, kým bol v kolibe.

Vedel si ešte poradiť s nadojeným mliekom, syr odvaril a žinčicu postrážil, aby neprihorela, keď sa varila v kotle. Ak daktorý deň cítil viac síl a keď ho ani v rukách neštiepalo, pustil sa aj do oštiepkov.

Ale košiar už neprenášal, ani vodu nenosil zo studničky. To bola robota pre valacha. Bača už ani do dediny nezabehol ako kedysi. Keď na polici bolo viac syra, povedal valachovi:

„Vezmi syr do cedidla a odnes ho do Hrochote!"

Valach sa nepriečil, ani nevykrúcal, že je ustatý. Vďačne šiel, lebo bol rád, že môže zbehnúť medzi ľudí. Zavše si pomyslel:

„Aspoň sa dozviem, čo sa robí vo svete..." A neraz si aj zatancoval, keď bola v dedine muzika alebo svadba. Ešte sa mu nestalo, že by ho nepočastovali v takom dome, kde vydávali dievku, alebo ženili syna. A vždy sa mu ušlo aj zo svadobnej hostiny.

Raz sa valach vychytil do Hrochote pred jánskym dňom v sobotu popoludní. Prv ako odišiel, bača mu povedal, čo má robiť, a takto mu prikazoval:

„Keď syr odovzdáš, vezmi v dedine aj kus soli pre ovce! Nevracaj sa nazad s prázdnymi rukami! A všade choď rovnou cestou, lebo večer sa ti môže v poli kadečo pritrafiť!"

Mládenec prisľúbil, že sa bude držať toho, čo mu bača prikázal. Naložil si syr do cedidla a hybaj do dediny. Lenže v ten deň veľmi ustal, kým zniesol z Poľany veľkú hrudu syra. Unavil sa viac ako inokedy. Čerstvý syr, čo ešte ani dobre neodtiekol, bol náramne ťažký.

Keď ho nakoniec odovzdal v krčme, zhlboka si vydýchol. Tak sa mu uľavilo ako vari nikdy. Aj nohy ho boleli, nevládal sa už skoro hýbať.

Sotva si však čosi zajedol i schuti vypil na dúšok, sily sa mu vrátili.

Valachovi sa bolo treba poberať nazad na salaš, lebo sa tmilo. A práve vtedy začalo prichádzať do krčmy čoraz viac ľudí. Mladí i starší si posadali za stoly. V dedine bol taký zvyk, že večer pred Jánom tancoval skoro každý, čo mal zdravé nohy. Vtom ktosi valacha postrčil:

„Ej, valach, a ty si azda nezaskočíš?" A ten sa veru nedal dva razy núkať. Oči mu zaiskrili, a keď začal dubasiť s ostatnými tanečníkmi, spadla z neho všetka únava. Tancoval rezko, zvŕtal sa po krčme, akoby bol celý deň oddychoval.

„Ale máš dobré nohy! Nikto sa ti v tanci nevyrovná!" začul od ktoréhosi stola. A od druhého sa mu zas nieslo do uší:

„Hybaj medzi nás! Vypi si! Keď prídeme na salaš, ponúkneš nás žinčicou!

Valach sa nedal dva razy prosiť. Vďačne prijal pozvanie od gazdov, čo ho v ten večer častovali. Preto sa nie a nie pobrať z krčmy. Vymotal sa z nej iba dakedy okolo polnoci.

Za dedinou dával veľký pozor na to, aby v tme nezablúdil. Jednostaj sa držal potoka, čo vyvieral kdesi pod Poľanou, popri ňom nemohol vybočiť z cesty. Už bol dosť ďaleko, keď mu prišlo na um:

„Ak budem takto uháňať, o chvíľočku budem pri Jánošíkovej skale."

A mal pravdu. Sotva ešte kúsok podbehol, hneď sa mu zazdalo, že sa začernela v diaľke. Lepšie roztvoril oči, aby si bol istejší, či je naozaj tak, ako si myslí. Vtedy zhíkol:

„Íha, neďaleko skaly ktosi kladie oheň! Kto môže byť taký smelý, že na tom mieste nocuje?"

Valach dobre vedel, že v ich kraji nebolo zvykom prikladať na oheň neskoro v noci. Veľmi bol zvedavý, koho zazrie pri ohni. Ale okolo neho sa nikto nehýbal, ani naň triesky neprikladal, nijaký tieň sa nemihol pred jeho očami. Ten oheň horel sám od seba. Valachovi nedalo, aby ta zaraz nezamieril. Čím viac sa však približoval k plameňom, tým zreteľnejšie videl, že je to skôr žiara ako naozajstná vatra. A keď sa nad ňu naklonil, povedal si sám pre seba:

„Čo je to za oheň, čo mi ruky ani tvár nepáli?"

Valach si potom horiace miesto lepšie poobzeral, naklonil sa nad žiaru, ruky do nej vložil. Mohol sa pokojne prehrabávať v pahrebe obidvoma rukami, ten oheň naozaj vôbec nepálil. Ako sa však ešte raz naklonil nad plamene, hlava sa mu zatočila a vtedy bác! Celý, celučičký sa roztiahol na zemi. Lenže nepadol do trávy, ale sa zaboril do bahna. Pod rukami zacítil blato a mláku. Strašne sa nasrdil, že takto pochodil.
Zahanbil sa sám pred sebou a od zlosti z neho vyhŕklo:

„Och, bodaj ťa aj s ohňom! Aby ťa parom vzal, keď sa preň v tomto kale musím váľať!"

Ako to dopovedal, žiara naskutku začala blednúť. A potom dočista zhasla, akoby ju bol dakto vodou zalial, alebo nebodaj vietor sfúkol.

Pritom vatra ani nezasyčala, ani zápach neostal po ohni. Keď valach po ňom nenašiel ani stopy, rýchlo sa pobral ďalej na salaš.

V tú noc však dlho blúdil kade-tade. Bača ho medzitým vyčkával, zavše vybehol aj pred kolibu, ani na chvíľu nezatvoril oči. A keď ho konečne nad ránom predsa len zočil, ako sa vlečie hore grúňom ku kolibe, veľmi sa zľakol. Zablatený bol od hlavy až po päty, že ho skoro nespoznal. Vtedy si bol načistom, že mládenec nešiel v noci rovnou cestou. Len čo prišiel k dverám, hneď naň bača zrúkol:

„A kde máš soľ? Najskôr si ju dakde vytriasol!" Valach pokrútil hlavou a zadíval sa do zeme. Prišlo mu na um, že sa veru po soli ani len neobzrel. A bača ďalej:

„A do blata ťa kto sotil? Prečo si sa v bahne váľal?" Nato sa valach vzpriamil, trocha smelšie sa pozrel bačovi do očí a začal mu vysvetľovať:

„Všetko zavinila vatra pri Jánošíkovej skale. Kvôli nej som sa zablatil a túlal do rána. Ani neviem, kade som blúdil." Potom podrobne vyrozprával bačovi, čo zažil v hrochotskej doline. Ako zrazu zacítil, že mu ktosi pri ohni nohy podťal, preto sa naskutku roztiahol do bahna.

Napokon sa priznal, ako sa nahneval na seba, že spadol, a čo v tej chvíli vypustil z úst. Bača mu skočil do reči:

„Ech, synak, zle si urobil, že si sa pri tej žiare nechal strhnúť hnevom a ešte si aj hrešil. Veď si ty na jánošíkovské peniaze naďabil. Pred tvojimi očami sa presúšali, preto si videl žiaru pri skale."

Bača mu začal vykladať, že mal veľké šťastie, keď videl oheň. Vraj sa to iba zriedka pritrafí. Nemal však nijaké slovo z úst vypustiť, ale radšej chytro vytiahnuť z vrecka nožík a zapichnúť ho do pahreby na miesto, odkiaľ vychádzala najväčšia žiara. A potom ešte vyčítavo dodal:

„Na svitaní by si ta bol znova zašiel a mohol si začať kopať. Hŕbu peňazí by si odtiaľ doniesol. Teraz je už neskoro... Sotva ich ešte dakto uvidí."

Valach veľmi osmutnel. Ľúto mu bolo, že v noci všetko tak nemilobohu pokazil.

Neraz potom, keď prechádzal cez hrochotskú dolinu, mu oči zabehli pod Jánošíkovu skalu. Díval sa, zabáral do nej oči i po celej lúke sa obzeral, či dačo nezazrie. Ale nikdy viac sa mu vatra nerozhorela pred očami. Zreteľne ju videl iba jediný raz, keď sa v jánsku noc vracal z muziky.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#nožík #jánošíkova studnička #jánošíkova sila


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu