O skale blízko Šuňavy

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 777 slov
Počet zobrazení: 1 674
Tlačení: 220
Uložení: 208
O skale blízko Šuňavy (Rozprávka)
V Spišskej stolici blízko Nižnej Šuňavy je skala, ktorá sa volá Koza. Nevedno, kedy jej dali také meno. No každý si pamätá, že odpradávna ju iba tak volali. Aj Jánošík o nej vedel. Ostala mu v pamäti od chvíle, ako ju prvý raz zazrel. Často sa pri nej zastavil. Lenže ľudia vtedy ešte nešípili, prečo ju neobišiel ako iné skaliská. Iba neskôr prišli na to, že do nej sypal peniaze, čo: po Spiši nazbíjal.

Po jeho smrti vyšlo najavo, že v skale je toľko dukátov, že ich možno počítať na merice. Ale hocikto sa k nim nemôže dostať, iba chudoba.

Aj Šuňavania vraj majú na ne právo, lebo odjakživa žili v biede. Jeden zbojník im raz prezradil, ako sa dostanú k týmto peniazom. Tak vraj kohosi poúčal:

„Skala sa otvára v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok. Ale roztvorí sa iba pred takou gazdinou, čo ta vtedy donesie dvanásť kohútikov vysedených na jeden podsyp. Taká žena si môže potom aj do zástery z dukátov nabrať."

Keď sa o tom v Šuňave dozvedeli, kdektorá žena tak kvočku podsýpala, aby vysedela kohútiky. Podlhovasté vajíčka pod ňu kládla, lebo z takých sa najskôr vyliahli hrebenaté kohúty.

Dlho nemali gazdiné šťastie. Ale jednej žene sa predsa raz pred Veľkou nocou vyďobali z vajíčok samé kohútiky. Veľmi-preveľmi sa im zaradovala a hneď sa aj rozhodla:

„Pôjdem s nimi ku skale, naisto sa mi už otvorí."

Ale trocha sa zháčila, či do nej strach nevojde, keď sa poberie sama. Radšej by bola, keby s ňou išla aj jej kmotra. Tá jej v každej veci rada pomohla. Zaraz sa k nej rozbehla, keď sa z vajca vykľul dvanásty kohútik. A zadychčaným hlasom jej takto vraví:

„Kurčatá sa mi ďobú - samé kohúty. Už ich mám dvanásť. Môžeme ísť k tej skale, kde sú ukryté Jánošíkove dukáty. Nešla by si so mnou?

Sama sa bojím... Dve by sme si skôr dali rady."

Kmotra sa dala nahovoriť. Veď neraz hútala, ako dostať poklad spod tej skaly. Preto prisvedčila: „Pôjdem kmotra, nepustím ťa samotnú."

A naozaj sa tie dve ženy neskoro večer na Zelený štvrtok vybrali ku skale, čo sa iba v tento čas otvárala. Najprv však kohútiky poukladali do košíčka. Aj ich do sýtosti nakŕmili, aby po ceste nepišťali.

A keď už boli pod Kozou, zastali a čakali do polnoci. Ale po chvíli už boli netrpezlivé, či sa im tá skala naozaj otvorí. Horšie bolo, že ich začala drviť zima. Ale jedna druhú posmeľovala:

„Dačo musíme vytrpieť. Nič nám zadarmo nevbehne do náruče." Druhá kmotra zas takto vraví:

„Ani sa prenáhliť nesmieme, nech sa s nami čokoľvek robí."

Kmotry naozaj nevyčkávali nadarmo. Keď sa im okolo polnoci začali lepiť oči, jedna z nich trhane zašepkala:

„Panebože, skala sa otvára!" A druhá na to:

„Žiaru vidím a pod ňou dukáty!"

Obe Šuňavanky sa ani len nepohli z miesta, len sa dívali, ako sa pred ich očami kdečo jagá. Aj plamene zazreli, ako šľahali práve odtiaľ, kde bolo najviac peňazí. Ale naraz ich pochytil hrozný strach. Kde sa vzali, tam sa vzali, okolo ohňa stáli vojaci. Všetci rovnakí a vyzbrojení od hlavy po päty. Kmotra, čo kohúty doniesla, sa nakoniec osmelila:

„Vidíš, kmotra?" A tá iba zubami zadrkotala:

„Akože by som nevidela . . . Teraz nám bude beda!"

Obidve kmotry by sa boli najradšej preč pobrali, ale nohami nemohli ani pohnúť. Len stáli, akoby boli skameneli. Horšie bolo, že vojaci sa jednostaj na ne dívali, premeriavali si ich očami a krútili hlavami. Zrazu sa jeden z vojakov pohol, skočil do pozoru ako na rozkaz a potom zapískal. Aj ostatní vojaci sa pritom hneď vystreli.

Vtom kmotry začuli, že kdesi v hlbinách strašne hrmí, akoby sa skaly rúcali do priepasti. Našťastie pocítili, že im nohy odľahčeli a môžu nimi hýbať. Nato jedna kmotra chytila druhú za ruku a zašepkala jej do ucha:

„Kmotrička moja, poďme! Zle bude, ak nás ktorýsi z vojakov dolapí." Druhá sa tiež zaradovala, že jej kmotra nemá chuť ďalej ostať.

Prisvedčila:

„Utekajme, ako nám stačia sily. Vzácnejší je život ako peniaze!"

Hneď nato sa obe ženy zvrtli a upaľovali spod Kozy najkratšou cestou do Šuňavy. Ani košík s kohútikmi v náhlivosti nevzali so sebou.

Nechali ho pri skale. Do rána z neho kohútiky povyliezali a čivkajúc splašene pobehovali po poli.

Ženy sa však ani veľmi netajili, ako v noci pochodili pri skale. Všetko pred ženami porozprávali. A jedna z nich im takto dovrávala:

„Nemali ste sa zľaknúť! Keby ste boli v pokoji vyčkali, boli by ste sa dostali k peniazom. Nemuseli ste prísť s prázdnymi rukami."

Od tých čias sa už v Šuňave nestalo, že by sliepka vysedela dvanásť kohútov. Preto nešli ku skale v noci na Veľký piatok. A dukáty tam ostali.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Blizko #Samé


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.017 s.
Zavrieť reklamu