O peniazoch v Brale

O peniazoch v Brale (Rozprávka)
V Opatovciach žil aj so ženou starší sedliak. Ľudia z dediny sa s nimi málo rozprávali, lebo obaja bývali mrzutí, a neraz ani nevedeli, či sa im majú prihovoriť. Deti nemali, v dome bývali samotní, preto si aj pri robote museli dať sami rady. Raz na začiatku leta povedal sedliak svojej žene:

„Idem skosiť trávu na lúku pod veľké Bralo. Priprav mi dačo pod zub, aby si nemusela chodiť za mnou s jedením!"

A keď už mal kapsu plnú, zvesil kosu zo steny a hybaj. Bol rád, že má ešte dosť sily a že môže kosiť ako iní chlapi. Sedliak sa pri robote usiloval, ustavične švingal kosou, ako len vládal. Nebolo ešte ani poludnie, a sedliak zacítil hlad. Zrazu vyhladol, akoby už týždeň nemal nič na jazyku. Od slabosti takmer nevládal držať kosu v rukách, preto si radšej sadol a povyberal z kapsy, čo mu do nej žena nakládla. Ale sotva do čohosi zahryzol, za chrbtom začul mocný chlapský hlas:

„Otec, a či vám chutí?" A sedliak hneď:

„Akože! Už by som sa ani hýbať nemohol, keby som si hneď nezajedol."

„A vari by ste aj pre mňa dačo mali?" dobiedzal do neho neznámy hlas z húštiny. Sedliak sa nato obzrel, chcel zistiť, kto tu zrazu stojí o jeho jedlo. Keď sa pozrel, odkiaľ prichádzajú slová, vyskočilo spoza kra statné chlapisko. Ešte nebol starý, aj súce šaty mal na sebe, odetý bol, ako sa patrí na poriadneho človeka. Sedliak chcel zahundrať, že takýto mladý chlap by nemal žobrať od staršieho človeka. Nech si zarobí, keď chce jesť. Predsa však nezašomral nahlas, ale takmer priateľským hlasom povedal:

„Pravdaže, tu máš, keď si hladný!"

Chlap najprv rozmýšľal, či si vziať, alebo sa iba poďakovať, ale potom si predsa len vzal kúsok do ruky. Medzi rečou sa však vypytoval sedliaka, prečo mu dakto nepomáha, keď už má svoje roky. Sedliak sa iba zahniezdil, smútok mu sadol na oči, až z neho napokon vyhŕklo:

„Ktože mi pomôže, keď nemáme deti? Ani nevedno, či sa nájde ktosi, čo by nás na starosť zaopatril."

Chlapisko prikývlo, ale hneď obaja zaviedli reč na iné. Neznámy človek sa zrazu postavil na rovné nohy a zahľadel sa na Bralo. Vystrel ruku a vážnym hlasom začal:

„V tej skale sú peniaze... Je ich tam veľa, a nie sú zakliate, lebo sú zbojnícke... Pod machom je kľučka. Kto ju nahmatá, môže otvoriť dvere a pod prahom všetko nájde." Tu sa chlapcovi zadrhol hlas a zdalo sa, že už nepovie ani slovo, lebo sa začal poberať. Ešte sa však obrátil a sedliakovi dal takúto radu:

„Kde včasráno zasvieti prvý jasný lúč, tam je kľučka. Zajtra ráno príďte a vezmite si spod prahu, koľko budete vládať odniesť. Zato vás ktokoľvek bude vďačne opatrovať do smrti."

Chlap sa potom zvrtol a sotva sa za ním sedliak stačil pozrieť, už sa mu stratil z očí. Vhupol do húštiny a viac sa neukázal.

Od tej chvíle sedliakovi jednostaj zabiehali oči na Bralo, či na jeho stene dačo nezazrie. Ale nikde nič. Tie slová však už nevypustil z hlavy, a keď prišiel pred večerom domov, hneď povedal žene:

„Ráno vstaneme ešte za tmy a obaja pôjdeme pod veľké Bralo! Prv ako vyjde slnko, musíme tam byť." Žena naň vytreštila oči, lebo jakživ nešla hrabať o takomto čase.

„A čože tam chceš robiť tak zavčasu, vari rosu zbierať?"

Chlap jej na to:

„Nie rosu, ale peniaze budeme kopať!"

Žena nedôverčivo krútila hlavou, ale muž jej už nič neprezradil. Iba trval na svojom. A preto prv ako začalo svitať, sedliak so ženou už sedeli na lúke pod bralom a sliedili, kedy vyjde slnko.

Mali šťastie, že sa obloha nezatiahla oblakmi a že zreteľne videli vychádzať slnko. Potom sa strmo zahľadeli na skalisko, kde sa zabodne prvé ranné svetlo. A nečakali nadarmo. Sotva chvíľočku postáli, jasne videli, ako sa jeden lúč naozaj predral cez konáre a zaboril sa do skaly.

Chlap radostne vykríkol:

„Ľaľa, tam je to!" A rozbehol sa k tomu miestu. Sotva skalisko trochu rukou poohmatával, zvolal ešte veselším hlasom:

„Žena, našiel som kľučku! Dobre, že sme prišli..."

Sedliak zaraz otvoril dvere na Brale a vedno so ženou vošli do akejsi pivnice. Ale dookola nebolo nič iné, iba skaly. Začal teda hrabať holými rukami na mieste, kadiaľ vošiel. A vtom brnk! Dvojgrošník mu vyfrkol spod ruky a preletel popred oči. Sedliak zvýskol:

„Tíha! Peniaze sú tu, len do čoho ich vziať?"

Žene zabúšilo srdce, keď začula, čo prišlo mužovi pod ruku. Ale zrazu ju pochytil hnev, že si muž nezobral aspoň vrece, keď vedel o tých peniazoch. Vyrútila sa naň:

„Aký si ty len somár, že si si so sebou nič nezobral!"

A to nemala povedať, lebo kto nájde poklad, nesmie nič vyrieknuť. Ani horšie slovo neslobodno povedať alebo sa začať vadiť. Sotva žena vypustila z úst tieto slová, sedliak začul, že mu čosi hrkoce pod nohami a zosýpa sa do priepasti.

A keď zacítil, že sa pod ním aj zem zosúva, radšej chytro vybehol von zo skaly.

No žena sa zasa doňho pustila:

„Nesieš dačo?" Sedliak iba rozhodil ruky a zažalostil:

„Nič nemám, idem s prázdnymi rukami..." Po chvíli ešte smutne dodal:

„Ani len ten dvojgrošník som nechytil, čo mi preletel popred oči. Všetko sa mi priam spod nôh zošustlo do priepasti."

Takí neveselí došli domov. Od žiaľu sa im celý deň nechcelo robiť. Keď sa ich ktosi spýtal, prečo sú takí, nič nepovedali. Iba po dlhom čase sa priznali, ako vtedy prišli o veľký majetok. Ľudia ich aj ľutovali, no podaktorí si pomysleli: „Sami sú si na vine, nemali sa dohadovať, mali si držať jazyk na uzde. Iba tak človek k dačomu dôjde."